Guantánamské „samovraždy“
Šokujúce podrobnosti spred tri a pol roka o podozrivých okolnostiach smrti troch väzňov z americkej väznice na námornej základni Guantánamo považujú zrejme americké úrady za uzavreté či dostatočne objasnené. Rozhodnutie prezidenta Obamu väznicu zavrieť a rozptýliť jej prechodných obyvateľov do viacerých spojeneckých krajín (vrátane Slovenska) už sotva niečo zmení na tejto – pretrvávajúcimi pochybnosťami zaťaženej – dráme, o ktorej informujeme prostredníctvom niekoľkých výňatkov z mimoriadne rozsiahlej reportáže Scotta Hortona pre mesačník Harper´s Magazine. Keď prezident Obama vlani preberal úrad, prisľúbil „obnoviť záväzné štandardy procesov a podstatu ústavných hodnôt, ktoré urobili našu krajinu veľkou“. Napokon prezident vydal nariadenie, že mimoústavná väznica na Guantáname „bude zatvorená tak skoro, ako len bude možné a nie neskôr, než do roka od tohto rozhodnutia“. Obama so svojím sľubom stroskotal. Niekoľko väzňov obvinili zo zločinov, iných prepustili, ale termín zatvorenia väznice sa zdá čoraz vzdialenejší. Nové fakty môžu navyše Obamovu administratívu zaťažiť zločinmi, ktoré sa stali za úradovania jeho predchodcu Busha a terajšej administratíve sa ich nedarí dôkladne vyšetriť, čím by sa dokonca zahladila možná vražda troch väzňov Guantánama v roku 2006. Samozabitie Neskoro večer 9. júna onoho roku náhle a násilne zomreli traja väzni. Salah Ahmed Al-Salami z Jemenu mal 37 rokov, Mani Shaman Al-Utaybi zo Saudskej Arábie 30, Yasser Talal Al-Zahrani, tiež zo Saudskej Arábie, 22 a v Guantáname ho uväznili ako 17-ročného. Nikoho z nich neobvinili zo zločinov, všetci traja sa však angažovali v hladovke na protest proti podmienkam vo väznici. Boli v „samotkách“ bloku Alfa, vyhradeného pre problémových alebo zvlášť dôležitých väzňov. Veliteľ tábora viceadmirál Harry Harris označil ich smrť za samovraždu. Rodiny väzňov v Saudskej Arábii a Jemene túto verziu odmietli. O dva roky americká NCIS (Naval Criminal Investigative Service – Služba vyšetrovania námorníctva), ktorej základňa formálne prislúcha, vydala správu, podporujúcu pôvodnú Harrisovu informáciu – ten sa už medzičasom stal veliteľom americkej 6. flotily. Pentagon odmietol správu NCIS zverejniť. Jej časť – asi 1 700 strán dokumentov zredigovaných až do nezrozumiteľnej podoby zverejnil až pod tlakom zákona o slobode informácii (Freedom of Information Act). Správu NCIS však starostlivo prelúskali a rozšifrovali študenti Právnickej fakulty Seton Hall Univerzity v New Jersey a ich odhalenia zverejnené v novembri 2009 jasne preukázali, prečo Pentagon nebol ochotný závery správy zverejniť. Oficiálna správa o smrti bola plná nezodpovedaných protirečení a jej ťažisko – rekonštrukcia udalosti – bolo jednoducho neuveriteľné. Podľa NCIS si každý z väzňov z rôznych roztrhaných tričiek, ponožiek či posteľnej bielizne uplietol akýsi povraz, upevnil ho na strope osem stôp vysokej a oceľou spevnenej steny cely. Podľa nej si každý väzeň aj sám zviazal ruky a prinajmenšom v jednom prípade aj nohy a potom si pár týchto handier vrazil hlboko do hrdla. Podľa nej každý väzeň dusiac sa týmito handrami vyliezol na umývadlo, strčil si hlavu do slučky, zatiahol ju a uškrtil sa skokom z umývadla. Správa NCIS tiež uvádza, že traja väzni to všetko urobili takmer rovnako, hoci ich cely navzájom nesusedili. Smrtonosná tolerancia Al-Zahraniho objavili prvého 39 minút po polnoci a previezli do táborovej ošetrovne. Nebol tam nijaký lekár, preto ktosi z personálu vytočil 911–ku. Za ten čas iní strážcovia objavili Utaybiho a ešte iní o ďalších pár minút Al-Salamiho. Hoci telá boli už stuhnuté, čo naznačovalo, že muži boli mŕtvi najmenej dve hodiny, správa NCIS tvrdí, že nemenovaný vojenský lekár sa pokúšal oživovať jedného z mužov a pri pokuse roztvoriť mu čeľuste, mu zlomil zub. Skutočnosť, že najmenej dvaja z väzňov mali na tvárach pripevnené masky, preventívne brániace vytiahnutiu handier z úst, správa NCIS nezaznamenala, napriek tomu, že štandardné operačné postupy v tábore vyžadovali od tamojšej strážnej služby každých desať minút „vykonávať po polnoci vizuálnu kontrolu“ každej cely. Správa tvrdí, že väzni prevesili cez okienko dverí nejakú látku, aby ukryli svoje počínanie a vankúše i plachty na posteli sformovali tak, aby vyzerali ako spiace telá. Nevysvetľuje však, odkiaľ mimo cely by boli schopní pri takej prísnej kontrole pozháňať také množstvo textilu a ani to, prečo by im strážcovia povolili také zjavné vybočenie z povoleného správania na celách. Správa tiež nevysvetľuje, ako mŕtvi muži zariadili, aby nepozorovane viseli vyše dvoch hodín a prečo ich strážcov, hriešne zanedbajúcich svoje povinnosti, nebrali na zodpovednosť. Osobitná správa ako výsledok „neformálneho vyšetrovania“ z iniciatívy admirála Harrisa konštatovala, že štandardné operačné postupy boli porušené, ale disciplinárne konanie sa neuskutočnilo pre „všeobecne tolerantné prostredie“ v celách bloku, kde sa početné „koncesie“ zo strany strážcov mali postarať o komfort väzňov, čo viedlo aj k „všeobecnej zámene mnohých platných pravidiel pri ich aplikácii strážcami voči väzneným“. Podľa Harrisa dokonca aj keby sa štandardné operačné postupy dodržali, „je možné, že zadržaní by mohli úspešne spáchať samovraždu tak či tak“. Toto je oficiálna verzia udalosti. Štyria členovia poverení strážením Campu Delta vrátane poddôstojníka, ktorý bol v tú noc v strážnej službe, však dramaticky spochybnili túto správu. Všetci štyria strážcovia uviedli, že dostali od veliteľa rozkaz nevypovedať a dosvedčili, ako velenie iniciovalo utajenie smrti väzňov už zakrátko po nej. Seržant Joseph Hickman a jemu podriadení vojaci objasnili v interview pre Harper´s Magazine, že si veľmi dobre spomínajú, ako troch väzňov, ktorí zomreli, transportovali na iné miesto ešte pred ich smrťou. Výpoveď strážcov tiež odhalila existenciu predtým neznámeho miesta („black site“) na Guantáname, kde najpravdepodobnejšie došlo k ich smrti alebo prinajmenšom k udalostiam, ktoré k ich usmrteniu priamo viedli. Svedectvá a pochybnosti Ďalšie podkapitoly Hortonovej reportáže sa podrobne venujú opisu prostredia tábora strážcami, ktorí mali bezprostrednú možnosť pozorovať aj nezvyčajné udalosti, napríklad pohyb akejsi „sanitky“ (paddy wagon), ktorej posádka pri prevážaní väzňov na ošetrovňu alebo na rozhovor s ich právnikmi nepodliehala kontrole, ak sa ohlásila dohovoreným sloganom „rozvážame pizzu“. Toto vozidlo často opustilo zvyčajnú kontrolovanú trasu a zamierilo do priestoru, ktorý strážcovia prezývali „Camp No“ (nijaký tábor, tábor ničoho) s tým, že ak sa niekto opýta na jeho existenciu, musí dostať jedinú odpoveď „Nič také neexistuje.“ Hickman uvádza, že z tohto neidentifikovateľného priestoru ničoho neraz počul „sériu výkrikov“. Hickman sa hneď po nástupe prezidenta Obamu – už ako bývalý príslušník Národnej gardy – rozhodol vyhľadať na univerzite v New Jersey ľudí, ktorí kvalifikovane spochybnili podozrivo neúplnú a nezrozumiteľnú správu o okolnostiach smrti troch väzňov, lebo mal pocit, že nadišiel čas podporiť ich poznatky vlastným očividným svedectvom. Hickman sa obával možného obvinenia z porušenia rozkazu mlčania (hoci ten bol vlastne protiprávny), preto sa ho ujal profesor Mark a jeho syn, právnik. Zašli s ním na ministerstvo spravodlivosti, kde sa mu za svedectvo výslovne poďakovali traja vysokí zodpovední úradníci, ktorí si dokonca od neho vyžiadali zoznam ďalších potenciálnych svedkov. Ako píše Horton, ďalej však už nenasledovalo nič, iba šéfka kriminálneho odboru sekcie vnútornej bezpečnosti ministerstva Teresa McHenry (skúsená bývalá žalobkyňa vojnových zločincov) sa po dlhých mesiacoch koncom roka 2009 profesorovi ozvala, aby mu lakonicky oznámila, že vyšetrovanie je uzavreté a svedectvo seržanta Hickmana sa nepotvrdilo. Mal rád futbal, zomrel pre politiku Horton interviewoval aj otca najmladšieho z mŕtvych väzňov, generála saudskoarabskej polície Talala Al-Zahraniho. „Môjho syna zadržali ako sedemnásťročného pre nejaký nedoplatok. Vzali ho na Guantánamo a väznili ho päť rokov. Mučili ho, potom ho zabili a vrátili mi ho v debne…“ Tvrdenia Pentagonu aj výsledky vyšetrovania odmietol. Yasser, ako povedal, bol mladý človek, ktorý mal rád futbal a o politiku sa nezaujímal. Podľa verzie Pentagonu získal Yasser bojové skúsenosti v tábore Talibanu, kde bol kuchárom. Podľa Al-Zahraniho je to nezmysel: „Kuchár? Yasser si ani nevedel obložiť sendvič! ... nebol z ničoho obvinený. Vedel to a dúfal, že ho čoskoro prepustia domov. Prečo by spáchal samovraždu?“ Prehnané tvrdenia amerických úradov z čias Yasserovej smrti maskujú skutočnosť, že jeho kauza musela byť prehodnotená a že bol na listine väzňov, ktorých prepustia. Horton ukázal Al-Zahranimu aj list, ktorý mal byť Yasserovým priznaním úmyslu samovraždy a opýtal sa ho, či pozná synovo písmo. Generál pozorne prezeral list a vrátil ho so slovami „Je to podvrh!“ Neúplné telá Táboroví vojenskí lekári urobili pitvu troch väzňov nielen bez súhlasu či aspoň upovedomenia ich rodín, ale aj bez čakania na prítomnosť skúseného experta súdneho lekárstva. V ich zázname sa uvádza ako nespochybniteľná príčina smrti samovražda a ešte detailnejšie – obesenie. Čas smrti udávaný v ich zázname je stanovený na pár hodín pred tým, ako objavili ich telá. Keď ich vrátili rodinám, chýbali im tie časti krku, ktoré by potvrdili verziu obesenia. Všetky rodiny spochybnili závery pitvy a požiadali o opakovanú pitvu nezávislých zahraničných expertov. A závery týchto expertov potvrdili len to, že bez chýbajúcich častí krku sa nedá definitívne stanoviť skutočná príčina smrti. Keď generál Al-Zahrani videl telo svojho syna, spozoroval znaky zavraždenia, ale pitevný protokol z Guantánama ani jeden z nich neuvádzal. „Som profesionál v otázkach porušenia práva. Viem, čo mám hľadať na mŕtvom tele.“ Neodbytné otázky Jeden z najpovážlivejších aspektov kauzy sa týka používania „Campu No“. CIA vytvorila za Bushovej vlády akési súostrovie tajných zberných táborov, väzníc, ktoré obopínajú celú zemeguľu. Velitelia týchto táborov dostali ministerstvom spravodlivosti odsúhlasený súpis techník mučenia väzňov podozrievaných z terorizmu vrátane ponárania do vody, ku ktorému často patrí aj strkanie odevu do úst obete. Existencia takých „black site“ ako na Guantáname bola dlho predmetom špekulácií medzi právnikmi a aktivistami problematiky dodržiavania ľudských práv. Aj skúsenosť seržanta Hickmana a iných strážcov z Guantánama núti pýtať sa, či smrť troch väzňov spôsobili techniky mučenia odobrené americkým ministerstvom spravodlivosti alebo iné, nepovolené tortúry. Inou komplikáciou tejto kauzy je fakt, že „Camp No“ mal byť možno pod kontrolou inej vrchnosti, Spojeného velenia špeciálnych operácií (JSOC-Joint Special Operations Command), ktoré Bushov minister obrany Donald Rumsfeld chcel pretransformovať na pentagonskú verziu CIA. Podľa Rumsfeldovho pokynu sa JSOC začala ujímať mnohých úloh, ktoré tradične plní CIA, vrátanie zadržiavania a výsluchov väzňov v oných „black site“, tajných táboroch po celom svete. Pentagon naposledy priznal existenciu jedného takého tábora na leteckej základni Bagram v Afganistane, kým iné podozrivé miesta, také ako Camp Nama v Bagdade, starostlivo zdokumentovali výskumníci problematiky ľudských práv. V správe o mučení, pripravenej vlani senátnym výborom pre vojenské služby, je pasáž o Guantáname zjavne zredukovaná. Postavenie a okolnosti fungovania zberných táborov ukazujú, že na tejto základni aplikovali program výsluchov, pripravený v JSOC. (Treba vedieť, že Obamov vlaňajší príkaz zavrieť tajné zberné tábory sa výslovne vzťahoval len na CIA.) Bez ohľadu na to, či „Camp No“ patrí CIA alebo JSOC–u, aj ministerstvo spravodlivosti má dosť práce s ochranou svojich vlastných tajomstiev. Ministerstvo sa zdá zaangažované na utajovaní kauzy od prvého dňa, keď agenti FBI vtrhli do bytu bývalého veliteľa tábora plukovníka Bumgarnera. Bolo to neobyčajné z dvoch dôvodov. Keď sa predstavitelia Pentagonu zúčastňujú na vyšetrovaní úniku informácií, obyčajne používajú vojenských vyšetrovateľov. Zriedka sa obracajú na FBI, pretože nemôžu kontrolovať akcie civilných inštitúcií. Navyše, keď FBI začína vyšetrovanie, takmer vždy to robí s veľkým utajením. Bumgarnerovo vyšetrovanie bolo obšírne komunikované, hoci – a zdá sa že zámerne – vyslal posolstvo vojenskému personálu Campu Delta: „Hovorte o tom, čo sa stalo, na vlastné riziko“. Ministerstvo spravodlivosti teda čelilo dileme; malo by podniknúť politicky zodpovedné kroky, čiže nájsť zdôvodnenie pre dôkladné vyšetrovanie, alebo ponechať závery NCIS také, aké sú a dúfať, že verejnosť a médiá dodržia príkaz Obamovej administratívy „hľadieť vpred a nie pozerať sa dozadu“, alebo podniknúť kroky, ktoré zatiahnu Bushovo ministerstvo spravodlivosti do utajenia pravdepodobnej vraždy. To, o čo ide, je pravda Záver Hortonovej reportáže pripomína nevyriešenú dilemu nielen okolo Guantánama, kde zostalo takmer 200 mužov. V júni 2009, šesť mesiacov po tom, čo Barack Obama nastúpil do úradu, jedného z nich, 31-ročného Jemenčana Muhammeda Abdallaha Saliho, našli v cele mŕtveho. Aj okolnosti jeho smrti, rovnako ako smrti troch mužov z bloku Alfa, zostávajú nejasné. Tí, ktorí majú povinnosť zistiť, čo sa stalo – vedenie väznice, civilné i vojenské vyšetrovacie úrady, ministerstvo spravodlivosti a napokon aj sám generálny prokurátor – tí všetci stoja pred voľbou rešpektovať vládu práva alebo radšej politicky korektne mlčať. Zatiaľ sa všetci jednomyseľne rozhodli pre mlčanie. Samozrejme, nie každý, kto je na tejto kauze zainteresovaný, vidí ju z politickej perspektívy. Generál Al-Zahrani oplakáva svojho syna, ale na záver interview sa na chvíľu odmlčal a jeho myseľ sa obrátila inam. „To, o čo tu ide, je pravda“ – povedal. „Oni na mojom synovi aj na tých ďalších vyskúšali každú formu mučenia. A čo je výsledkom? Čo vlastne zistili? Nič nezistili. Nič nenašli. Nič nedokázali.“ Pripravil Viliam Roth Titulok a medzititulky Slovo http://harpers.org/archive/2010/01/hbc–90006368
