Etela Farkašová
Hodnota ticha celkom iste nepredstavovala na priereze dejín akúsi nemennú konštantu, v jednotlivých etapách vývoja ľudskej civilizácie (a v rámci nej v jednotlivých kultúrach) zaujímalo ticho rôzne postavenie, vytvárali sa k nemu rôzne postoje. Absencia ticha alebo jeho zvýraznená prítomnosť hovoria o charaktere tej-ktorej doby a spoločnosti, nazdávam sa dokonca, že to, aká hodnota sa pripisovala fenoménu ticha, by sa v istom zmysle mohlo stať nielen obrazom človeka (toho, ako sa chápal) či doby, ale aj – s trochou zveličenia – meradlom kvality ľudského prežívania v danom období či spoločnosti. S modernou spoločnosťou vstupuje na scénu organizovaný (medializovaný) zvuk, neraz dokonca až hluk, akoby ten svedčil o jej životaschopnosti, akoby sa hlavne zvukmi (hlukmi) dával najavo jej energetický potenciál, akoby sa v nich prejavovala nielen extenzita, ale aj intenzita prežívaného. „Zhlučnenie“ sa netýka len individuálneho (resp. privátneho) života, ale života celej spoločnosti, podobne ako sa jej týka aj ustavičné zrýchľovanie, priam akási honba za hlasitosťou (hlasitou, hlučnou nápadnosťou) a za rýchlosťou. Súčasnú spoločnosť (mám na mysli najmä spoločnosť druhej polovice 20. a začínajúceho 21. storočia) možno azda bez zveličenia nazvať nielen spoločnosťou dynamickou, ustavične akcelerujúcou, ale aj spoločnosťou hlasitou, ba až hlučnou, kričiacou. Vidí sa mi, že medzi uvedenými znakmi existuje hlboká spojitosť, hlbšia, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, všetky majú totiž niečo spoločné alebo aspoň podobné: ignorovanie a prekračovanie istej miery, ktorá sa tradične pokladala za neprekročiteľnú, pretože tesne spätú s predstavou ľudského (ľudskosti primeraného), teda aj ľudsky možného. S nevídaným rozvojom technických možností sa však človek priblížil k prahu „primeraného“, vykročil zaň, hľadajúc a zakúšajúc nové podoby „možného“... Tak ako napríklad aj rýchlosť existovala vždy, no „rýchla civilizácia“ existuje len od priemyselnej revolúcie (dovtedy rýchlosť predstavovala viac-menej náhodný, ale predovšetkým dočasný úkaz či už v individuálnom alebo spoločenskom živote) a až v druhej polovici 20. storočia sa stala priam paradigmou, normou vo vzťahovaní k fenoménu času, tak aj hluk jestvoval odjakživa, no podľa mňa až v „rýchlej civilizácii“ gradoval a prestupoval rôzne sféry života natoľko, že o novej civilizácii môžeme hovoriť aj ako o „hlučnej“, resp. „zahlučnenej“. Hromadenie, navršovanie či už materiálnych vecí, bohatstva, úspechov alebo zážitkov, pôžitkov, vizuálnych a zvukových kulís najrozličnejšieho charakteru, to všetko súvisí so všeobecnou akceleráciou a s čoraz nenásytnejším bažením po konzume akéhokoľvek typu, po spotrebovávaní, ktoré sa stáva cieľom, s rastúcou chamtivosťou: jedincov a aj celej civilizácie. A preto si myslím, že sa nemýlia filozofi, ktorí sú náklonní pomalosť a tichosť vnímať v príbuzenstve so striedmosťou, so schopnosťou odriekania a zriekania, v extrémnych či výnimočných prípadoch dokonca s asketickými postojmi; filozofi, ktorí oceňujú schopnosť spoznať a uvedomiť si svoje hranice, akceptovať ich a ktorí aj zdôrazňujú potrebu pestovať vedomie hraníc. Uznanie limitov, ich opodstatnenosti či už v oblasti spotreby tovarov, energií, alebo v oblasti spotrebovávania vlastnej „časovosti“ zrejme predpokladá aj uznanie potreby stíšenia, spomalenia, zahĺbenia do seba, zvnútornenia. A to je to, čo v modernej dobe absentuje, čo protirečí jej ideálom. * * * Ak uvažujem o mlčaní, stíšení či tichu ako o dôležitej sociálnej hodnote, treba hneď na začiatku zdôrazniť, že mám na mysli mlčanie, ku ktorému dochádza za určitých okolností a ktoré sa vyznačuje istými vlastnosťami. Musí totiž ísť o mlčanie či zmĺknutie slobodne zvolené, dobrovoľné, nie vynútené vonkajšími silami, pretože známe sú z histórie aj viaceré podoby takého mlčania, ktoré bolo dôsledkom represie, teda presnejšie, známe sú podoby umlčiavania ako násilného potláčania hlasu marginalizovaných subjektov, či už boli nimi ženy, alebo isté etnické, rasové, náboženské a iné skupiny. Musí ísť o mlčanie ako o komplementárny prvok hovorenia, o jeho dôležitú, význam spoluutvárajúcu súčasť, nie ako o jeho náhradu. V uvedených prípadoch z histórie išlo o mocenskými mechanizmami dosahované vytesňovanie týchto subjektov zo sféry „počuteľnosti“, inak povedané, išlo o popieranie legitímnosti ich rovnoprávneho pobytu a plnohodnotnej sebarealizácie vo verejnom priestore, išlo o popieranie práva na „vlastný hlas“, pričom právo na hlas patrí k základným ľudským právam a nepochybne predstavuje jeden z dôležitých predpokladov na utváranie plnohodnotnej, vnútorne integrovanej osobnosti a jej identity (to by však už bol námet na ďalšiu, celkom odlišné aspekty mlčania tematizujúcu a celkom odlišné ciele sledujúcu esej). * * * Hluk, zďaleka nie taký intenzívny, taký nástojčivý, ako ho zažívame dnes, znepokojoval už spomínaného Arthura Schopenhauera, ktorý mu venoval vo svojom diele osobitú pozornosť ako fenoménu pôsobiacemu na osobnosť veľmi negatívne, deštruktívne, otupujúco. Filozof dokonca povýšil postoj k nemu na jedno z kritérií hodnotenia ľudí. Podľa Schopenhauera mysliace hlavy a ľudia plní ducha nemôžu znášať hluk, pretože ruší prúd ich myšlienok, ochromuje ich myslenie. Filozof uvádza Immanuela Kanta, Johanna Wolfganga Goetheho, Jeana Paula či Georga Christopha Lichtenberga ako príklady osobností, ktoré boli nesmierne citlivé na hluky a akékoľvek šumy. V Kantových biografiách sa napríklad uvádza, že Kant, verný občan Königsbergu, bol dokonca ochotný meniť byty, ak v nich nenachádzal ticho potrebné na pokojné a sústredené filozofovanie. Azda až anekdoticky, no zároveň pochopiteľne vyznieva fakt, že Kant pokladal za rušivý akýkoľvek hlasitý zvuk, či už išlo o kikiríkanie kohúta na susednom dvore, alebo o spev doliehajúci z blízko situovanej väznice. Na základe vlastnej skúsenosti bol presvedčený, že vážne a hĺbavé premýšľanie vyžaduje ničím nenarúšané ticho… A podobne, Nietzsche vkladá do úst Zarathustrovi myšlienky, za ktorými zreteľne cítime veľkú nechuť k hluku, hlasitým zvukom. „Kde sa končí samota, tam sa začína trh a kde sa začína trh, tam sa začína aj hrmot veľkých hercov a hmýrenie otravných múch….“ Hluk sa pre Zarathustru spája s „malými vecami“ trhu, s rušivým bzukotom otravných, dobiedzavých múch, čiže so všetkým, čo nedovoľuje pokojné sústredenie na veci veľké, dôležité, na ponor do seba v samote hôr, v tichu… Neprekvapuje zistenie, že filozofi, ktorí vysoko oceňovali ticho a boli kritickí k hluku, zároveň sa vyznačovali fóbiou z miest, z rušného a náhlivého spôsobu života, takúto „urbanofóbnosť“ môžeme nájsť nielen u Nietzscheho, ale napríklad u osvietenského ospevovateľa návratu k prírode Rousseaua alebo – aby sme sa posunuli viac k moderným časom – u Heideggera... Usúvzťažnenie ticha so samotou (ako predpokladov tvorby) je téma, ktorá je prítomná – len ilustratívne spomeniem dvoch francúzskych mysliteľov: poetizujúceho filozofa z prelomu 19. a 20. storočia Gastona Bachelarda alebo súčasného spisovateľa a esejistu Patricka Dreveta, ten v eseji o spisovateľovej samote vymedzuje samotu ako to, čo „nemá výraz“, samota je podľa neho „spolusubstanciou ticha“. Vskutku, samota a ticho predstavujú dôležité predpoklady na to, aby nesmierny svet mohol v spisovateľovi zarezonovať a aby ten dokázal zachytiť kontúry, zvuky, farby sveta, aby sa s nimi dokázal zžiť a svoju zážitkovosť odovzdať ďalej, utvárajúc tak reťazce mnohonásobných rezonancií… Nazdávam sa, že tak ako ticho sa rado spája so samotou, lebo predstavujú dvojicu, ktorá je ideálnym prostriedkom nielen na kresanie myšlienok, hľadanie tvarov či farieb budúcich umeleckých diel, ale aj na pokojné sústredenie na vlastné prežívanie, tak sa osamelosť ticha skôr stráni, inklinuje väčšmi k hluku, v ktorom by sa chcela rozplynúť alebo aspoň ukryť. Možno práve preto moderný človek tak rád vyhľadáva hlučné davy, aby v záplave zvukov bola prekričaná jeho osamelosť, nemyslím teraz iba osamelosť v zmysle individuálneho osudu, zhlukom náhod nevydareného, ba až nešťastného životného príbehu, ale osamelosť ako sociálnu diagnózu, ako takmer všeobecný príznak spoločnosti, ktorá po ceste ku konzumnému blahobytu postrácala zo zreteľa iné hodnoty, k akým patria napríklad rozvinuté medziľudské vzťahy budované nie na konkurencii, úsilí vydobyť si pozíciu víťaza, ale na empatii, solidarite a vzájomnej nezištnej a podporujúcej spoluúčasti. Zdá sa, že v oceňovaní ticha sa zhodujú filozofi a básnici bez ohľadu na dobu, v ktorej žili, že túžbu po tichu ako podmienku kreativity poznali tak v antike, ako v časoch osvietenstva či dnes, pravda, každá doba sa do tejto túžby vpisovala rôznou intenzitou a prepožičiavala jej rôzne tvary… Započúvajme sa opätovne do úvah Arthura Schopenhauera: zatiaľ čo „vynikajúce hlavy“ trpia pri hluku a strácajú schopnosť myslieť a tvoriť, obyčajných ľudí Schopenhauer charakterizuje ako nevšímavých k hluku, ba dokonca hovorí až o stoickej ľahostajnosti „obyčajných hláv“ k hlasitým zvukom. V spise Svet ako vôľa a predstava Schopenhauer dokonca vyjadruje presvedčenie, že medzi schopnosťou znášať hluk a myšlienkovou hĺbkou či estetickou citlivosťou existuje nepriama úmera. Kvantita hluku, ktorú môže človek znášať bez ťažkostí, je v opačnom pomere k jeho duchovným schopnostiam, takže tieto možno chápať ako približnú mieru toho, ako daný človek znáša hluk… V podobnom zmysle vyznieva aj názor psychológa, tvorcu analytickej psychológie Carla Gustava Junga, ktorý sa v jednom z listov vyjadril, že dôvodom dnešného hluku je infantilná závislosť od vonkajšieho sveta. Vedec, ktorý rozpracoval koncepciu psychologických typov, rozlíšiac typ introvertný a extrovertný, v súvislosti s fenoménom ticha napísal o hluku, že ten „chráni človeka pred ťažkými myšlienkami“, a na margo zahlučneného priestoru zaplneného decibelmi sa jednoznačne vyjadril, že takýto priestor „svedčí o povrchnosti externe orientovanej civilizácie“. Ani neprekvapuje, že s analogickými myšlienkami sa môžeme aj v 20. storočí stretnúť u francúzskeho poeta a filozofa-esejistu Paula Valéryho, ktorý v Zlých myšlienkach píše, že „citlivé bytosti nemajú mocný hlas“, resp. takéto bytosti ho nepoužívajú. „Čím hlbšie sa ich dotýka to, čo vravia, tým väčšmi ho stíšia. Existuje istá auditívna cudnosť,“ majúc na mysli cudnosť istej miery, a ďalej poznamenáva, že niekedy aj zvuk vlastného hlasu dokáže človeka znepriateliť so sebou samým. Striedmosť v hlasitosti zvyčajne nepripúšťa ani plytvanie slovami, hýrenie, ktoré slová často pozbavuje ich zmyslu. Hovoriť tichšie môže znamenať hovoriť zrozumiteľnejšie, úspornejšie, ústretovejšie, znižovaním hlasitosti dopraje hovoriaci myšlienke, aby rástla jej hĺbka a intenzita. Prozaik, básnik a esejista Edmond Jabes vyzýva hovoriť tak ticho, ako je len možné, a o stíšení v podobe šepotu či šelestu sa vyjadruje ako o najúčinnejšej opozícii proti bláznivosti sveta… Aj nedávno zosnulý ruský básnik čuvašského pôvodu Gennadij Ajgi sa pridáva k tým, ktorí hluk pokladajú za kaz sveta, „Hluk-Svet“ sa podľa neho začína javiť ako „Lož-Svet“ a básnik si kladie otázku, ktorá ho znepokojuje nie menej, ako podobná otázka znepokojovala Schopenhauera, Nietzscheho či ďalších filozofov. Je symptomatické, že na otázku „Kto očistí svet od hluku?“ tento hlbokomyseľný poet v odpovedi naznačuje možnosť, že to bude práve umenie. Umenie, ktoré nielen vie zaobchádzať s tichom, ale ktoré je ho schopné tvoriť; umenie, v ktorom si slovo podáva ruku s tichom. Takýmto umením by mohla byť podľa Ajgiho poézia, ktorá by smerovala k „ozajstnému Slovu“, naopak, znesvätenie ticha, jeho degradácia povedie, ako tvrdí básnik, nielen k strate autentickosti jazyka, ale aj k narušeniu autentickej medziľudskej komunikácie, k odcudzeniu. V rozhovore s Jánom Zamborom nazvanom Pohľad z Eiffelovej veže vyjadruje Ajgi – takpovediac – svoju „filozofiu ticha/mlčania“, v súlade s ktorou oba tieto fenomény predstavujú jediné prostriedky schopné pomôcť oslobodiť sa od hluku a hlasitosti, pretože, ako básnik verí, sila mlčania je väčša ako sila kriku. (Úryvok z eseje z rovnomennej zbierky, ktorá vyšla v roku 2009 vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov)
