Reklama
Reklama

Vojenská doktrína Ruska

Prezident Ruskej federácie Dmitrij Medvedev pred pár dňami podpísal dokument, ktorý po tom základnom – Stratégia národnej bezpečnosti Ruskej federácie do roku 2020 (pozri SLOVO 21/2009) – definuje, s akým Ruskom máme či budeme mať v najbližších desaťročiach do činenia.
Počet zobrazení: 1637
stupavsky-m.jpg

Prezident Ruskej federácie Dmitrij Medvedev pred pár dňami podpísal dokument, ktorý po tom základnom – Stratégia národnej bezpečnosti Ruskej federácie do roku 2020 (pozri SLOVO 21/2009) – definuje, s akým Ruskom máme či budeme mať v najbližších desaťročiach do činenia. Vojenská doktrína Ruskej federácie nahrádza doktrínu z roku 2000, ktorá zasa vymenila pôvodnú z roku 1993. Za ideológiou každej stojí iný, a čo je dôležité (nezabúdajme na to pri pohľade na nášho suseda – Ukrajinu), demokraticky zvolený prezident Ruskej federácie. Ak autori z tímu Borisa Jeľcina v roku 1993 ešte naivne uvažovali, že „vojenské konflikty sú vylúčené“, tak okolie Vladimíra Putina v dokumente z roku 2000 už priamo konštatovalo, že „Rusko si vyhradzuje právo použiť jadrové zbrane ako výnimočný prostriedok, ak nie je iná možnosť odrazenia agresie konvenčnými zbraňami“. Nové ponímanie hrozby Aktuálny dokument z roku 2010 už nehovorí o tom, že by Rusko chcelo použiť ako prvé jadrové zbrane. Týmto síce Moskva zobrala vietor z plachiet „internetovým“ žurnalistom, ktorí sa stále živia hlásaním vecí spred iks rokov, ale jasne zverejnila, koho a čo v súčasnosti považuje za nebezpečenstvo z pohľadu svojej – a na to má Moskva plné právo – národnej bezpečnosti. V dokumente sa okrem iného píše: „nedopustenie jadrového konfliktu, ako aj ľubovoľného iného konfliktu je rozhodujúcou úlohou Ruskej federácie“. Čo je však najdôležitejšie, a tu už hovoríme o (ne)dôvere, Kremeľ jasne pomenoval subjekt, ktorý vníma ako hrozbu pre krajinu. Nie sú to USA alebo Čína, ale Severoatlantická aliancia (hlava II. článok 8 doktríny)! A niet sa čomu čudovať. Bombardovanie bývalej Juhoslávie, nedodržanie dohôd zo strany NATO týkajúcich sa rozširovania smerom k postsovietskemu priestoru... Nedávna priama podpora politicky a vojensky nezmyslenej avantúry režimu na čele s produktom amerického vzdelávacieho systému M. Saakašvilim... Napokon konanie druhého takéhoto produktu, dnes už exprezidenta Ukrajiny, ktorý dokázal z asistentov fašizmu vyrábať národných hrdinov(!)... To všetko jednoducho nemohlo, nemôže a ani v budúcnosti nebude môcť pomáhať budovať atmosféru dôvery medzi „natovským“ Bruselom a eurázijskou Moskvou. Bezpečnosť neznamená naivitu Vráťme sa k dokumentu. Jeho novelizácia či potreba modernizácie bola na stole už dlho. Medzitým sa zmenil svet, ale predovšetkým (a to akcentujem) Rusko je inou veľmocou, než bolo v roku 1993 alebo v roku 2000. Koncentrovane je v texte vyjadrená súčasná politická vôľa Moskvy a jej energetická sila. Tieto dva komponenty sú dôležité, predovšetkým ich rovnováha, súvzťažnosť a vplyv. Napriek tomu, zverejnený text je v porovnaní s desaťročným predchodcom akýsi mäkší a menej konkrétny. Inak povedané, je pružnejší a otvorenejší aj vhodnejší vzhľadom na možnosť operatívnej aktualizácie. Ak sa chce NATO venovať energetike, tak sa z pohľadu Moskvy „ďaleko nedostane“ Aj taký odkaz je zakódovaný v texte. Pri podrobnom preštudovaní iného staršieho doktrinálno-koncepčného dokumentu, ktorý hovorí o zahraničnopolitických prioritách Ruska, zistíme, že tam je identifikovaná ako hlavná hrozba terorizmus. Vo vojenskej doktríne je terorizmus až na ôsmom mieste. Moskva bruselským slzám už dávno neverí Majú vari rozdielne názory len diplomati a vojaci, alebo sa hodnotovo niečo zmenilo v Moskve? Nie. Ako to zosumarizoval Nikolaj Patrušev, jeden z hlavných autorov doktríny a šéf Bezpečnostnej rady Ruskej federácie: život nie je stacionárny, preto sa bude súčasný text dokumentu priebežne inovovať. Rímsky filozof, spisovateľ a štátnik Seneca svojich žiakov učil, že tomu, kto nepozná prístav, do ktorého sa chce doplaviť, nie je priaznivý nijaký vietor. Pre historickú pravdu – Seneca bol aj učiteľom a neskôr poradcom cisára Nerona. Prvý komentár zjavne zdeseného generálneho tajomníka NATO na publikovaný text bol: „dokument nezrkadlí realitu“. Je zrejmé, že jeho reakcia znamená to, že Moskva hodnotí realitu inak než Brusel. Dokument totiž odráža pre niekoho nepríjemnú, ale predsa len korektnú moskovskú situáciu, ktorá jednoducho už neverí! Dôvera je to, čo sa ľahko stráca, ale ťažko získava späť. Navyše, prezident Ruskej federácie súbežne podpísal ešte jeden dokument, ktorý je z pochopiteľných dôvodov neverejný. Dokument má kódový názov Základy politiky Ruskej federácie v oblasti jadrového zadržiavania. V tom sa ešte raz akcentuje, aké sú hlavné vonkajšie hrozby pre Rusko a aká je aktuálna inventarizácia sveta. Realita sveta 21. storočia je a podľa Moskvy (presnejšie podľa tohto neverejného dokumentu) bude úplne iná. Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama