Ako Západ opustil Gruzínsko
„Nielen Rusko nesie zodpovednosť za vojnu s Gruzínskom. Nesie ju aj Západ,“ – píše v knihe Malá vojna, ktorá otriasla svetom Ron Asmus. Americký autor je uznávaným expertom medzinárodných vzťahov – vo vláde prezidenta Clintona pôsobil ako námestník štátnej tajomníčky M. Albrightovej, v súčasnosti vedie Transatlantické centrum známej nadácie German Marshall Fund v Bruseli. Kniha je pozoruhodná už len tým, že necelé dva roky od ňou pertraktovanej témy Asmus prináša s nečakane kritickým odstupom obraz zmäteného správania všetkých aktérov tohto ešte stále latentného konfliktu. Kniha vyšla – aj keď možno len zhodou okolností práve v dňoch, keď na tradičnej vysoko prestížnej každoročnej bezpečnostnej konferencii v Mníchove opäť bola reč aj o európskej bezpečnostnej architektúre či stratégii NATO, čo viedlo šéfa ruskej diplomacie S. Lavrova k jej neúprosnej kritike. Konferencia mimochodom upútala pozornosť ešte aj tým, že prvý raz v histórii ju otváral svojím expozé šéf čínskej diplomacie. Uverejňujeme skrátenú verziu korešpondencie washingtonského spravodajcu poľského denníka Gazeta Wyborcza o Asmusovej reflexii rusko-gruzínskej vojny. Američania zvažovali bombardovať Rusov „V horúcich dňoch augusta 2008,“ píše Asmus „poradcovia Bieleho domu naliehali, aby sa uvažovalo aspoň o obmedzenej vojenskej opcii, aby sa zmiernila ofenzíva Rusov. Hovorili okrem iného o zbombardovaní a zablokovaní tunela na najkratšej ceste z Ruska do Južného Osetska a Gruzínska a iných sofistikovaných krokoch, aby sa zmenšil nápor Rusov na vládu Gruzínska.“ Takto uvažovali poradcovia Rady národnej bezpečnosti a viceprezidenta Cheneyho. Proti boli iní vyšší činitelia, medzi nimi poradca prezidenta Busha pre otázky národnej bezpečnosti Stephen Hadley, ktorý napriek tomu uznal, že „Bush musí vedieť, čo si jemu najbližší ľudia a členovia vlády, vrátane Cheneyho myslia o tom, či USA musia uvažovať o použití sily, aby pomohli Gruzínsku.“ Jedenásteho augusta bola vojenská opcia odmietnutá. Asmusovymi slovami „všetci chápali, že akékoľvek vojenské kroky budú viesť ku konfrontácii s Moskvou, ktorej rezultáty sa nedali predvídať a ktorá nebola v záujme USA.“ Asmusova kniha o konflikte z augusta 2008 je fascinujúcim obrazom kulís diplomacie a svetovej politiky. Ale aj obrazom smutným, lebo ukazuje bezradnosť Západu. Asmus bol pripravený ako málokto napísať takú knihu. Neskrýva, že ako bývalý diplomat vysokého rangu pozná hlavných aktérov drámy. Asmus nie je nekritický voči gruzínskemu prezidentovi Michailovi Saakašvilimu a píše priamo, že sa dal vyprovokovať a prvý vydal rozkaz na útok. Hlavnú ťarchu zodpovednosti však pripisuje Rusku (priamo) a Západu (menej otvorene). Píše, že k vojne muselo dôjsť, keďže Gruzínsko „chcelo ísť na Západ“, kým Rusko bývalého prezidenta a dnes premiéra Putina chcelo „zastaviť tento pochod všetkými prostriedkami“. Chyby Západu Najzaujímavejšia je v knihe analýza chýb Západu. Jeho lídri na oboch stranách Atlantiku spravidla nedoceňovali čoraz výraznejšie znaky nadchádzajúcej vojny. Dokonca ak ich aj pociťovali, neveľa robili. A ak robili, tak bez väčšieho efektu. Asmus ukazuje, ako Rusov pobádali do vojny rozhodnutím Západu o uznaní nezávislého Kosova i chaotickým summitom NATO v Bukurešti, na ktorom Gruzínsku neposkytli plán vstupu do aliancie (lebo sa tomu vzpierali Nemci), ale dali mu len prísľub členstva (okrem iného aj pod nátlakom Poľska). Predovšetkým však Asmus opisuje absenciu solidarity Západu, spoločného plánu a postupu nielen voči Gruzínsku, ale voči celému postsovietskemu priestoru i samotnému Rusku. „Namiesto stratégie máme inerciu a chaos“ – priznáva. „Západ nedokázal zastaviť vojnu a v jej priebehu prijímal – aj USA, aj kľúčoví hráči EÚ – rozhodnutia na kolene a bez koordinácie. Francúzsky prezident Sarkozy storpédoval napríklad prvý pokus o dohodu, pochádzajúci od jeho vlastného šéfa diplomacie Bernarda Kouchnera jednoducho preto, že chcel do Moskvy ísť sám.“ Asmus spomína aj faktor osobných vzťahov – vzájomnú nenávisť Putina a Saakašviliho, či to, že nemecká kancelárka Angela Merkelová gruzínskeho prezidenta nemá rada. Chvíľami je inercia Západu tragická. Sarkozy, nútiac Saakašviliho v Tbilisi podpísať nejasný akt dohody, ktorú vyjednal s Rusmi, kričí: „Kde je Bush? Kde sú Američania? Neprídu, aby ti pomohli, Európania tiež nie. Si sám... Ak nepodpíšeš, o chvíľu tu budú ruské tanky.“ Chvíľami sa tento príbeh mení na komédiu. Ako vtedy, keď telefonistka v Kremli kričí na šéfa gruzínskeho parlamentu, ktorý chce aby spojila Sarkozyho s ruským prezidentom Medvedevom: „Stratili ste rozum? Je po polnoci! To je predsa samozrejmé, že ruského prezidenta nemožno budiť. Ani kvôli tomu, aby sa porozprával s francúzskym prezidentom o tom, ako skončiť krvavú vojnu.“ Kto tú vojnu vyhral? Asmusova kniha je predovšetkým bilancovaním. Domnieva sa, že tá malá vojna pretrhla 20-ročný proces budovania nového európskeho poriadku, opierajúceho sa o demokraciu, sebaurčenie a nerozpútanie konfliktov silou. Píše to človek, ktorý sa ako blízky poradca Billa Clintona pokúšal takú Európu v 90-tych rokoch budovať. Dnes považuje vojnu v Gruzínsku za „stret medzi Západom 21. storočia, ktorý vidí rozšírenie sféry demokracie k hraniciam Ruska ako pozitívnu vec a Ruskom, ktoré sa vracia k veľmocenskému mysleniu 19. storočia“. Rusko touto vojnou podľa Asmusa začalo „novú éru zadržiavania a odvety“. Asmus si myslí, že tú vojnu nikto nevyhral. Gruzínsko, čo je očividné, určite nenávratne stratilo zbuntované provincie Abcházsko a Južné Osetsko. Západ tiež nie, lebo o poldruha roka neskôr Rusko ešte stále nesplnilo ustanovenia Západom garantovanej dohody a nestiahlo vojská na pozície spred augusta 2008. Asmus pripomína v tejto súvislosti, že „mnohí na Západe sa tvária, ako by tá vojna bola lokálnym konfliktom, v ktorom sme neboli zúčastnenou stranou“. Nevyhrala ani Moskva, lebo „nikto už nebude pozerať na Putinovo Rusko po tejto vojne tak ako predtým“ a tiež preto, že menší susedia Ruska sú po nej o to viac naklonení hľadať oporu u Západu. Asmus rovnako, ako v rokoch 90-tych verí, že im treba pomáhať a samotné Rusko presvedčiť, „aby prehodnotilo svoj národný záujem“ a chcelo sa stať súčasťou Západu. *** Pre denník Gazeta Wyborcza napokon autor knihy o rusko-gruzínskej vojne Ron Asmus výslovne uviedol: „Tú vojnu sme všetci nielenže prehrali, tá vojna nič nevyriešila. Gruzínsko chce stále ísť na Západ, Rusko ho stále chce zadržať. A Západ tomu stále nevenuje pozornosť. Stále tiež nemáme medzinárodné mechanizmy na rozuzlenie problémov na Kaukaze. Jestvuje riziko, že to povedie k ešte ostrejšej politike Ruska. Ak sa história nemá zopakovať, musíme sa teda v niečom z nej poučiť.“
