Reklama
Reklama

Slovenský Šalda Alexander Matuška

Slovenského Šaldu som poznala hneď, ako som prišla po dvoch sezónach z martinského divadla do Bratislavy. Slovenské národné divadlo v réžii Jozefa Budského a dramaturgii Dr. Jozefa Felixa začalo skúšať Bottovu Smrť Jánošíkovu, kde som robila štafáž a k spolupráci si ako odborníka prizvali Dr. Alexandra Matušku.
Počet zobrazení: 3029
8-010-26_27-ilustracna foto-SITA Tatiana Beresova-m.jpg

Slovenského Šaldu som poznala hneď, ako som prišla po dvoch sezónach z martinského divadla do Bratislavy. Slovenské národné divadlo v réžii Jozefa Budského a dramaturgii Dr. Jozefa Felixa začalo skúšať Bottovu Smrť Jánošíkovu, kde som robila štafáž a k spolupráci si ako odborníka prizvali Dr. Alexandra Matušku. Mala som niečo okolo dvadsiatky a on 38, už vtedy bol prešedivelý a zdal sa mi veľmi starý. Ale spojili nás štúrovci. Lebo rovno v tej istej sezóne a v tej istej zostave, ale ja už v ústrednej postave, sme naštudovali Sládkovičovu Marínu. A hoci sme si nikdy nepotykali, spriatelili sme sa a rešpektovali až do konca. Oslovovala som ho „doktore“ a on mňa herka alebo sopľa. Prečo sme sa stali jeden druhému blízki? Mali sme kopu spoločných tém. Štúrovcov, ktorých som počas večerov poézie rada recitovala, ale aj ďalšie lásky – napríklad Štefana Krčméryho, ale aj Laca Novomeského. A neprekážalo mi ani, že Matuška bol veľmi pichľavý. Mala som istý tréning, veď môj muž, básnik Miro Procházka, vedel byť ešte oveľa ironickejší. Zbožňovala som nekonečné debaty u Imriška Zapletala v Klube spisovateľov na Štefánikovej ulici, keď šable v zápalistých polemikách skrátka iskrili najmä vtedy, keď Matuška sedel za spoločným stolom s veľkým provokatérom aj inšpirátorom myslenia Vladom Mináčom. Čo som sa len toho napočúvala, tých polemík o Vajanskom! Alexander Matuška vedel krásne rozmýšľať aj formulovať. Čo písal, ba i to, s akou témou sa trápil aj boril, tak o tej so mnou diskutoval. Pritom som bývala svedkom toho, že sa Matuškove úžasné myšlienky nerodili ľahko. Ponosoval sa: „ Ach, ako ťažko je začať a napísať prvý riadok a prvé slovo. Sedím pred tým prekliatym prázdnym papierom aj zopár dní.“ Mne, mladej žene imponovalo, koho všetkého poznal a s kým všetkým ma aj zoznamoval. Raz povedal: „Herka, poďte, Gusta práve pustili z basy a býva tu vedľa klubu, ideme ho pozrieť.“ A tak som spoznala Gustáva Husáka, hoci som ho odvtedy už súkromne nestretala. Podobne ma jedného dňa vzal k Mášenke Haľamovej, ktorú som skrátka spontánne milovala. Sedeli sme u nej a chlípali sme z veľkých porcelánových šálok šípkový čaj. Inak, priznám sa: k ženám mal čudný, prečudný vzťah. Obvykle nebýval galantný. Asi preto, že býval zvyknutý na to, že si ho príliš obchádzali. Vravela som mu : „Vy ste, doktore, nejaký rozmaznaný!“. Pritom som však cítila, že vlastne zakrýval hanblivosť aj istú cudnosť. Ženil sa neskoro, a keď sa náhle a nerozvážne rozviedol, neraz ma žiadal: „Počujte, herka, kúpte niečo tým mojim chlapcom.“ Mal synov Stanka a Jurka. Neznášal soboty, nedele, sviatky, keď bývali kluby a krčmy zatvorené a kamaráti odchádzali k rodinám a k povinnostiam. Dlho ma prehováral, aby som u nás zriadila literárny salón, ako bol kedysi u madame Récamierovej alebo aký u Čapkovcov stvorila Olga Scheinpflugová. Ponúkal sa, že on, Matuška, ho bude organizovať. Pochopte ma: bývala som v divadle v jednom kole, k tomu sa rozbiehali rozhlas plus televízia, mala som už i deti, preto som odvrkla: „Akurát! A kto bude po vás vynášať tie fľaše!“ Dnes z odstupu času ľutujem, že som sa nenechala prehovoriť, že som neustúpila tomu momentálnemu nápadu skvelého slovenského intelektuála, lebo si viem predstaviť, o čo všetko mohol byť kultúrny život Slovenska bohatší. Nechápala som prečo Šaňo, Alexander, skrátka Matuška, nešoféruje. „ Taký veľký akademik, veď dnes šoféruje auto hocaký truľo, dokonca i ja som sa to naučila – vy sa zdráhate!“ Na križovatke vedel totiž odbočovať iba vpravo a raz, keď som sa ho spýtala, prečo nedorazil do rodnej Bystrice, odpoveď znela: „Lebo tam nebola nijaká odbočka doprava!“ Večer na Veľkonočný pondelok zvonil telefón: „Príďte, sopľa!“ „Áno? Neboli ste ma vyšibať, tak sa zajtra stretneme u Imriška.“ A zavesila som. Ráno volal Móric Mittelman, že Šaňo už nežije, že sa nešťastnou náhodou udusil. Sprvoti som si myslela, že je to vtip, lebo bolo práve 1. apríla. Mirko, môj Procházka, mi ešte dlho nadával: „Vidíš, keby si tam bola išla, tak mu ten jeho drahý Martel pekne vyleješ do výlevky a literárna kritika mohla mať ďalej nejakú úroveň!“ Vždy som mala rada aj som si vážila mužov, ktorí veľa vedeli, ktorí boli múdri, prezentovali sa skvelým objavným poznaním, skrátka tých, čo nebývali leniví. Mala som šťastie a bola to aj vzácna česť, že jedným z tých, ktorým som boku po vyrastala, ale najmä ktorému som mohla načúvať, bol veľký aj neopakovateľný slovenský esejista a intelektuál Šaňo Matuška. Spomínam si, že sme raz išli z Klubu spisovateľov po Štefánikovej a ako obvykle sme zabočili na pustú Spojnú ulicu, keď sa doktor Matuška náhle, spontánne zastavil a prehovoril: „Túto ulicu milujem. Keby tak raz po mne nejakú pomenovali, mala by to byť práve táto.“ Čudovala som sa, aj som oponovala: „Veď je tu tak mŕtvo. Nijaké domy, nijakí ľudia“. A Matuška sa búril tým svojím zvučným, chrapľavým, fufňavým hlasom. Príznačne povedal: „Napriek tomu, alebo práve preto, sopľa moja!“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama