Machiavelliho dávny odkaz budúcnosti

Politika vždy bola, je a bude ustavičným bojom o moc. Dokazujú to aj úvahy talianskeho filozofa a štátnika Niccola Machiavelliho (1496 – 1527), ktorý bol vďaka vnímaniu človeka, politiky a spoločnosti skvelým renesančným PR manažérom.
Počet zobrazení: 2257
9-010-14_15-wikimedia-m.jpg

Politika vždy bola, je a bude ustavičným bojom o moc. Dokazujú to aj úvahy talianskeho filozofa a štátnika Niccola Machiavelliho (1496 – 1527), ktorý bol vďaka vnímaniu človeka, politiky a spoločnosti skvelým renesančným PR manažérom. Nepoužíval výrazy korupcia či netransparentnosť ani slovné spojenia politický marketing, public relations alebo komunikačné stratégie. Napriek tomu môžeme jeho slovníkom povedať, že „v ľuďoch čítal ako v otvorenej knižke“. Uvedomoval si, že politika nie je izolovaná od spoločnosti. Preto sa nevyvíja v ideálnom prostredí čistej morálky, ale v reálnom svete nástrah, záujmov a túžob. Politik by mal brať ohľad na túto rozmanitosť ako odraz človeka žijúceho s inými ľuďmi, ktorí majú niečo spoločné a súčasne aj veľa odlišného. Stredobodom jeho pozornosti je politik, ktorý tieto fakty pochopil. Ľudská povaha sa nemení Občan je zdrojom všetkej moci v štáte. Istú časť si ponecháva na spolurozhodovanie či verejnú kontrolu a ďalšiu vo voľbách presúva na politikov. Občan volič je v prvom rade človekom, ktorý má svoje predstavy, túžby a ambície. Machiavelli k tomu ešte priradil ľudskú povahu, ktorá je podľa neho vrtkavá. Politik by mal preto byť pripravený presadzovať svoje zámery silou. To automaticky neznamená silu zbraní, ale skôr silu argumentov. Pohľad na „zlého človeka“ sa stáva východiskom pre zákony, všeobecne platné a záväzné právne predpisy, ktoré sú rešpektované a ich porušovanie sa sankcionuje. Machiavelli formuloval myšlienku, podľa ktorej by sa každý zákon mal prijímať na úroveň najhoršieho jedinca. Nazval to metodickým politickým pesimizmom. Pripúšťa zlé stránky človeka, no budovanie zákonov na tomto princípe je vecou legislatívy a konkrétnej praxe. Negativistickú optiku odôvodňuje aj tvrdením, že ľudia pokojne ublížia tomu, koho milujú, pretože láska je morálny záväzok, a ten pre svoj prospech pokojne porušia. Práve preto, že sú zlí a slabší. Ale strach z trestu ich drží na uzde. Zákony sú preto akýmsi trestajúcim mečom, ktorý je dôležitý pre tendenciu ľudí ubližovať iným a pre ich prirodzený strach z možného trestu. Žiada si to lepšiu komunikáciu Politikom sa môže stať len ten, kto kandiduje. To však ani zďaleka nestačí, hoci občas nezavážia vlastné schopnosti, ale slabá konkurencia. Vo voľbách nemusia rozhodovať len osobnostné, morálne či profesionálne kvality. Nemali by sme zabúdať ani na povestné šťastie a najmä vôľu voličov. Machiavelli rozlišuje medzi tými, ktorí prišli k moci šťastnou náhodou, a tými, ktorí sa tešia skutočnej priazni spoluobčanov. V centre jeho pozornosti je súhrn mimoriadnych schopností, ktoré človeka predurčujú na vládnutie. Súhrn schopností označuje pojmom „virtú“. Múdry človek si podľa neho musí počínať ako lukostrelec: aby zasiahol cieľ, vystrelí vysoko. Podobných „lukostrelcov“ vídame aj na každej priečke našej politickej scény. Sme svedkami, ako sa uchádzači o vstup do politiky, napríklad v samospráve, popri kandidatúre na poslanca zároveň uchádzajú o kreslo starostu, primátora, či župana. Dvojaká kandidatúra je z hľadiska vytvárania mediálneho obrazu ideálnym prostriedkom na sebaprezentáciu. Práve takí kandidáti sa od konkurentov odlišujú svojím špecifickým prístupom, možno politickým exhibicionizmom. Taliansky filozof si všimol, že čím viac človek v spoločnosti stúpa, tým viac sa o ňom hovorí. Tvrdil: „Pretože vládca stojí na samom vrchole, patrí k najviac pretriasaným.“ Vytváranie mediálneho obrazu a prezentácia politika aj v iných reláciách ako iba v spravodajských a publicistických spôsobuje premosťovanie politiky s bulvárom a šoubiznisom. Volebné vrabce v hrsti Vládca, teda politik môže dávať buď zo svojho, z vrecka poddaných, alebo z cudzieho. Ide v podstate o finančné vstupy, ktoré v našich podmienkach hraničia s korumpovaním. Môžu mať formu netransparentného spravovania verejného majetku, alebo „PR za cudzie“. V demokracii je preto problémom nízka volebná účasť, pri ktorej sa politici orientujú na skladbu voličov a silu volebného zázemia. Robia len to, čo od nich skupina aktívnych voličov očakáva. Namiesto presviedčania nerozhodnutých iba utvrdzujú istých voličov. Atraktivitu volieb dokresľuje aj volebná ponuka. Ak chýbajú reálni lídri a silní kandidáti, potom úspech patrí i slabému kandidátovi, ktorý je spomedzi ostatných najsilnejším. V našich podmienkach občas platí, že voliči si vyberajú medzi väčším či menším zlom a nie medzi väčšou a menšou kvalitou. Machiavelli zdôrazňoval, že koniec takýchto politikov je taký rýchly ako začiatok ich politickej kariéry. Do popredia dáva interakcie medzi voličmi a politikmi založené na schopnosti politika presvedčiť občanov o tom, že jeho osoba a koncept riadenia spoločnosti je pre nich užitočný. Na to poslúžia skutky, o ktorých sa vie. Východisko pre politický marketing Politický marketing sa v našich podmienkach postupne udomácňuje. Strany a politici sa stále viac sústreďujú na imidž a dôveryhodnosť, hoci poniektorým robí väčšiu radosť bulvár ako serióznosť. Štandardizácia politiky súvisí s profesionalizáciou jej marketingu, s udomácňovaním PR manažérov a tvorbou imidžu. Renesančný mysliteľ zdôrazňoval, že „vladár musí jednoducho dbať, aby mu z úst nikdy nevyšlo čosi, čo by bolo v najmenšom rozpore s piatimi vlastnosťami. Nech vyzerá podľa reči a vzhľadu plný súcitu, oddanosti, čestnosti, ľudskosti, nábožnosti“. Machiavelli neprispel iba k úvahám o moci, politike a účeloch, ktoré „svätia prostriedky“. Z človeka strhol masku, vyzliekol ho z pretvárky a postavil do tieňa osobných záujmov, individuálnych potrieb, tajných túžob a verejnej sebaprezentácie. Toho, čo je hnacím motorom každého ambiciózneho a cieľavedomého občana, ktorý sa môže, ale aj nemusí stať politikom. Nadčasové myšlienky Slovenská demokracia je veľmi mladá. Ak si odmyslíme počet parlamentných, komunálnych, prezidentských, regionálnych a európskych volieb, zistíme, že politický marketing je u nás skôr aplikáciou skúseností z iných demokracií a inšpiráciou od susedov ako domácou kuchárkou. Machiavelli nás v tom utvrdí myšlienkou: ,,Kto porovnáva dnešok s dávnou minulosťou, ľahko zistí, že vo všetkých štátoch a národoch dnes vládnu rovnaké túžby a nálady ako kedykoľvek predtým.“ Naša doba je prítomnosťou, v ktorej platia jeho dávne úvahy. Čaro nadčasových myšlienok platilo pre vtedajších vládcov a poddaných rovnako ako pre dnešných politikov i budúcich voličov. Politický marketing nie je nič hriešne ani opovrhnutiahodné. Stelesňuje akýsi most medzi politickým a občianskym svetom. Je distribútorom informácií a posolstiev. Formuje verejnú mienku, utvrdzuje v pocitoch, vytvára imidž, presviedča, mobilizuje, ovplyvňuje a najmä sleduje úspechy v politike. Nie je to jednoduché. Vyznať sa vo voličoch, predstavovať úspešnú konkurenciu a získavať podporu pre svoje ambície potrebuje dostatok informácií a schopnosť ich správne selektovať. Občas však stačí slabšia konkurencia, inokedy pomôže nezáujem voličov, alebo kúsok povestného šťastia a kandidát vstupuje do politiky, prípadne politik v nej zotrváva. Spoliehať sa však iba na všetko ostatné, a nie na svoje schopnosti, je obrovskou chybou, s ktorou počítajú predovšetkým politickí experimentátori. Novoveký vladár a poddaní Bolo by veľkou chybou považovať Machiavelliho knihu Vladár za návod na vládnutie, opis negatívnych stránok politiky alebo ospravedlnenie nemorálnych krokov, ktorými sa sledujú morálne ciele. Hoci autorovi išlo o technickú stránku moci, otázky jej získania a udržania sú vecou vládnutia a komunikácie, politického marketingu a PR manažérov. Nemusíme hovoriť o vladárovi a poddaných. Stačí uvažovať o politikoch a voličoch. Zmenou slovníka vôbec nemeníme myšlienky. Spôsoby, ako získať moc, ako si ju udržať a počas vládnutia nestrácať pokoru, obratnosť ani nadhľad. Politik musí byť priateľ ľudu, inak v ňom nemá oporu v ťažkých časoch. To napovedá o potrebe nepretržitého dialógu, otvorenej komunikácii, permanentnej kampani. Tá podľa amerického novinára Sidneyho Blumenthala predstavuje „novú politickú ideológiu našej doby, ktorá podmieňuje vládnutie“. Stelesňuje vládnutie s verejnou podporou, ktorá sa zakladá na priateľstve politika s občanmi. Netvrdím, že ide o kamarátstvo, ale určite neznamená ani izoláciu. Ide o formu vzájomného dialógu, výmenu informácií, o rešpektovanie iných názorov a ustavičnú komunikáciu, ktorá uľahčuje vládnutie a legitimizuje politickú moc. Zároveň do života uvádza filozofov zodvihnutý prst, ktorým upozorňuje: „Ťažšie ako niekoho o niečom presvedčiť, je udržať ho v tomto presvedčení.“ Skvelý PR manažér renesancie Niccolo Machiavelli bol vo svete bez médií skvelým PR manažérom. Poznal hodnotu informácií, oceňoval vedomosti, uvedomoval si politickú konkurenciu a pritom nezabúdal, že moc treba získať, udržať a spravovať. K politike pritom nepristupoval spontánne, ale prísne systematicky a prostredníctvom širokých súvislostí. Dokázal veľmi úspešne otvoriť témy, ktoré sú pre vzťah k moci a ovplyvňovanie chodu každej spoločnosti nesmierne dôležité. Nepatria k ospravedlneniu, no skôr k odôvodneniu a pochopeniu filozofie politiky a politickej komunikácie. Predstavujú ucelený návod pre všetkých aktérov politických procesov. Zahŕňajú spôsoby získania a udržiavania moci, správania politikov a v podstate našepkávajú voličom, aký pohľad na túto skupinu môže mať politik. Dielo Vladár môžeme oprávnene považovať na nadčasový súbor myšlienok, röntgen historických súvislostí a šlabikár politického marketingu. Stelesňuje dávny odkaz budúcnosti, ktorý má svoje miesto v teórii i praxi. Autor prednáša na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984