Život v čase nového strachu

Obnovenie strachu (strach), tak ako o ňom písal Milan Valach (Slovo č. 5 /2010) má v sebe ďalekosiahlejšie súvislosti a omnoho širší kontext, ako by sa mohlo zdať. To, že strach je atributívnym znakom nášho západného žitia, nemusí byť východiskovo až také zlé. Aktuálnosť a vízie budúcnosti sa však už také optimistické nezdajú. Najmä, ak si uvedomíme, že teleontológia diskurzu, ktorý M. Valach otvoril, je nezvratná. Naša západná civilizácia sa začína údivom. Strachom z nepochopeného. Začína sa túžbou po poznaní, teda elimináciou tohto strachu. Dejiny Západu sa začínajú problematizovaním predtým samozrejmého. Človek objavuje možnosť slobodného života – oproti životu viazanému. Viazanému na nereflexívnu istotu, bezstarostnú istotu bez otázok. Problematizovanie je problematizovaním nájdeného, zmysel sa môže objaviť iba v hľadaní, v činnosti. Pre asi najvýznamnejšieho českého filozofa Jána Patočku tento spôsob znamená „bytostne žiť nie v spôsobe akceptácie, ale iniciatívy a prípravy, vyzeraním príležitostí k činu, naskytajúcich sa možností; znamená to život aktívneho napätia, krajného rizika a neustávajúceho vzmachu, kde každá pauza je nevyhnutne slabosťou.“ Táto činnosť je vznikom človeka a jej najdôležitejší kontext je politický, je cestou k slobode, je starostlivosťou o spoločenstvo, o obec, teda aj o druhých. Obec vytvára cezúru života pre seba a života pre vyšší princíp. Strach z nepoznaného vytvára teda každodennú axiológiu a vedie tiež k nevyhnutnosti transcendentna. Tým kreuje ďalší princíp Západu: našu morálku a tým aj identitu. Či chceme, alebo nie, kresťanské desatoro tvorí kostru nášho morálneho životopisu. Aj význam a obsah strachu podlieha dialektike a jeho dnešná podoba je presne protikladná významu, z ktorého sme vyšli. Najhoršie je, že si za to môžeme sami. Pokúsme sa preto dať slovám Milana Valacha širší ako len postnovembrový kontext. Politická evolúcia človeka je do určitej chvíli vývoja definovaná kategóriami progresu. Dvetisíc rokov pokroku sa končí paradoxne tam, kde sa zdá, že napredovanie vrcholí. V slobodnej, homogenizovanej, postmetafyzickej, globalizovanej dobe. Pokúsme sa poukázať na dnes už nezvratnú logiku odcudzenia spoločenskej úlohy politiky, sociálno-ekonomické závery z toho plynúce a nové formy strachu ako atributívny sprievodný jav. Sýty hladnému neverí Hovorí sa, že svet sa stáva stále zložitejším. Viac ako štruktúra ho charakterizuje pojem siete. Technická zložitosť a náročnosť technológií sa však nedotýka takmer nikoho z nás, ktorí ich výdobytky používame. Navyšovanie informácií, ktoré máme k dispozícii, ešte neznamená, že musíme, alebo sa ich usilujeme absorbovať. Vzdelanie je inštrumentálne získavané pre zhodnotenie a poníma sa v recipročnom pojme zisku. Politická zodpovednosť (poznania) uvedomenia dôsledkov volebného aktu sa rozpúšťa v bezideovom vákuu konca ideológií. Binárna opozícia: pravica kontra ľavica, spolu s čoraz viac efemérnym delením na liberalizmus, konzervativizmus, socializmus sa stráca v uniformnom populizme, ktorého agenda sa redukovala na ekonomické kategórie. Politika sa obmedzila na skúmanie rastu HDP. Človek sa rozpustil v postmetafyzickom diskurze, kde sa všetko meria kategóriami zisku a efektivity. Človek, ktorý si v ňom nenašiel miesto, má jednoducho smolu. Opustila ho dnes už zastaraná definícia politiky ako správy „res-publiky“, veci verejnej. „Volonte-generále“, všeobecná vôľa už nejestvuje. Táto krajina nie je pre chudobných. Kapitalizmus sa definuje ako spôsob správy spoločnosti, kde sa efektivita, aj homeostáza, zabezpečuje pôsobením neviditeľnej ruky trhu a konkurenciou. Zabúda sa však na nerovnosť a nespravodlivosť štartovacích, aj nezavinene získaných pozícií, ktorá spôsobuje neobjektívne disproporcie. Niektorí môžu namietať, že je to archaický argument a že dnes omnoho viac platí možnosť „amerického sna“. Čo však s nevynútenou externalitou globálneho trhu v podobe ľudí, ktorí sú buď slabší, sociálne hendikepovaní, alebo ich pracovný trh jednoducho nepotrebuje, prípadne sa ich pracovné miesto presunulo do inej krajiny? Otázka znie: ako môžu ľudia prežiť zmysluplný život aj bez zamestnania? Ulrich Beck sa pýta: „Čo sa stane s tými, čo sú vylúčení z krásneho nového sveta? Hospodárska globalizácia prináša štiepenie sveta naprieč hranicami štátov a vedľa vysoko industrializovaných centier s rýchlym rastom vznikajú neproduktívne púšte – a nie niekde ,mimo´ v Afrike, ale práve v New Yorku, Paríži, Ríme, Madride a Berlíne. Starí bohatí chudobných potrebovali, aby mohli zbohatnúť. Noví, globalizovaní bohatí ich už nepotrebujú – čoraz menej platí, že chudoba je dôsledkom vykorisťovania, a je teda užitočná. Chudoba jedných zakladala bohatstvo iných. Táto historická premisa sa začína kývať. Na odvrátenej strane globalizácie sa čoraz viac ľudí dostáva do situácie bezvýchodiskovej beznádeje, ktorej kľúčovým znakom je, že týchto ľudí nik nepotrebuje.“ A to je mrazivé. Prepojila sa chudoba a bezvýchodiskovosť. Človek je vystavený rozmarom trhu práce a komodít. Zygmund Bauman hovorí o „orezávaní a rušení verejných, štátom podporovaných záruk proti individuálnym neúspechom a pochybeniam, ktoré podmýva sociálne základy spoločenskej solidarity“. Takto chápaný pojem spoločnosti sa vyčerpal. Opäť je na programe dialektika pána a raba. Dialektika politiky: vyhorená ľavica? Od čias osvietenstva sa prinajmenšom v Európe hrdíme svojím dôrazom na racionalitu a emancipovanosť, ktoré zakladajú nielen technický pokrok, úroveň ovládnutia sveta a prírody, ale aj – a to predovšetkým – rast slobody, občianskej spoločnosti a rozširovanie teritória demokracie. A taktiež z toho vyplývajúce zlepšovanie životnej úrovne, zvyšovanie zamestnanosti, narastanie blahobytu, dostupnejšie vzdelanie. Naše západné dejiny považujeme sami za synonymum napĺňania cesty k slobode a lepším životným podmienkam. Z tohto diskurzu však dnes, a nie je to len otázka ponovembrovej dialektiky, veľa nezostalo. Najväčším zlyhaním je, že ľavica pomaly opúšťa túto tému a pristúpila na hru novej formy konca ideológií, kde sa obsahovo a názorovo opozitné ideológie strácajú v bahne inštrumentálneho populizmu. To je však začiatok a hlavný syndróm novej formy strachu, ktorý zakladá to, že človek už nie je predmetom politiky. Život človeka v našej novej, vysnenej, slobodnej, ponovembrovej realite je otázkou náhodností a priazne veľakrát vrtošivého trhu. Politika už nie je správou spoločnosti v jej prospech, už nie je snahou o zlepšovanie života občanov. Stala sa slúžkou partokratických, lobistických záujmov, je inštrumentálnou činnosťou odcudzenou dávnym, vznešeným osvietenským ideálom. Pre Ralfa Dahrendorfa je jednou z kľúčových otázok aktuálnej sociálnej vedy problém riešenia „kvadratúry kruhu spravodlivosti a rastu“. Sociálna spravodlivosť sa stala podstatou otázky moci a najväčšou a najdôležitejšou úlohou „politiky slobody na začiatku 21. storočia je, aby sa životné šance úspešne otvorili čo najväčšiemu počtu ľudí na celom svete“. Hospodársky rast je veličina, ktorá pramálo vypovedá o skutočnej kvalite života väčšiny ľudí. Dokonca môžeme povedať, že redukcia politiky na túto veličinu stavia tento rast proti väčšine spoločnosti. Ekonomický rast nie je spravodlivý a novodobé odcudzenie spočíva v tom, že čím je dynamickejší, tým je sociálna nespravodlivosť hlbšia. Podľa výskumu ekonóma Edwarda N. Wolffa z New York University v Spojených štátoch amerických je bohatstvo vysoko koncentrované v relatívne málo rukách. V roku 2007 iba jedno percento domácností (vyššia trieda) vlastnilo 34,6 percenta všetkého súkromne vlastneného bohatstva. Ďalších 19 percent (manažérske, odborné stratum a malé firmy) vlastnilo 50,5 percenta. To znamená, že 20 percent ľudí vlastnilo pozoruhodných 85 percent súkromného bohatstva. Iba 15 percent zo súkromne vlastneného bohatstva patrilo ,,spodným“ 80 percentám. Z hľadiska finančného majetku (celková čistá hodnota po odpočítaní hodnoty domu), horné jedno percento domácností malo ešte väčší podiel: 42,7 percent. Jacques Attali, prvý prezident Európskej banky pre obnovu a rozvoj, uvádza, že „z polovice svetového obchodu a viac než polovice globálnych investícií profituje iba 22 štátov, ktoré obýva len 14 percent svetovej populácie. Zatiaľ čo 49 najchudobnejších krajín obývaných 11 percentami svetovej populácie si medzi sebou delí iba pol percenta globálneho produktu. Teda zhruba toľko, koľko by činil súčet príjmov troch najbohatších ľudí planéty. Deväťdesiat percent celkového bohatstva planéty zostáva v rukách jedného percenta obyvateľstva.“ Richard Rorty hovorí: „Američania zarábajúci viac ako 100-tisíc dolárov ročne majú menšiu schopnosť predstaviť si seba na mieste tých, čo stoja na dolnom konci hospodárskeho rebríčka, ako ich rodičia.“ Nie je však legitímne apelovať na morálku manažérov a vlastníkov, dôležité je vytvoriť a hľadať cestu, nápady a riešenia na redistribúciu hospodárskeho rastu, alebo produkcie. Hľadať novú solidaritu a sociálnu spravodlivosť. Ako alternatíva ku kapitalizmu a globalizácii sa môže naskytať projekt „európskeho sociálneho modelu“. Problémom je, že ho nik nedefinoval. Slavoj Žižek tvrdí, že ľavica nie je schopná ponúknuť, ale najmä jednoducho nemá odpoveď na súčasnú krízu a stáva sa čoraz viac stáva bezzubým moralizovaním. Spoločnosť bez pút, sloboda v ohrození Podľa Zygmunda Baumana „trh bez hraníc je receptom na bezprávie a na nový svetový chaos. Deregulácia má za následok planetárne bezprávie a ozbrojené násilie, ktoré sa živia navzájom, vzájomne sa povzbudzujú a posilňujú“. A sme pri koreňoch nového strachu. Strachu, ktorý možno charakterizovať ako synergiu viacerých, ale prísne kauzálnych súvislostí. Základy, na ktorých stoja naše osobné nádeje a vyhliadky, sú dnes paradoxne omnoho vratkejšie ako v minulosti. Úzkosť existenciálnej neistoty nahradila očakávania lepších zajtrajškov, nielen po novembri u nás, ale aj globálne, v očakávaní lepšieho 21. storočia. Príležitosti nových „novembrových“ slobôd sa stali mnohým (veľakrát nevynútene) nočnými morami. To, že to nie je dôsledok našej „komunistickej“ minulosti, dokazuje súčasná svetová hospodárska kríza. Otvorená spoločnosť sa viac ako potenciou stala nebezpečenstvom, a to nielen pre jej „nových“ členov, ale v mnohom aj sama sebe. Svet bez pravidiel je zdrojom mnohých ohrození. Individuálnych, ekonomických, aj bezpečnostných, ktorých súvislosti sú jasné v optike toho, že nám síce sľubovali, že vyvolanie vojny na Blízkom východe povedie k väčšej slobode na väčšom území, ale pravdou je opak. V individuálnom kontexte môžeme hovoriť o ľuďoch poškodených otvorenosťou spoločnosti bez toho, aby si za to mohli sami. Ich vyjadrením je armáda nepotrebných, sociálne aj ekonomicky marginalizovaných osôb. Ľudí, ktorých každodenným a nevolaným sprievodcom sa stal strach o budúcnosť, strach o seba a strach o svoje deti, ktorých zodpovednosť za prítomnosť v tejto situácii je absolútne absurdná. Kam sa podela proklamovaná humanistická rétorika politiky pre týchto ľudí? Nie je hádam každá vláda, bez ohľadu na to, či je pravicová či ľavicová, aj vládou týchto ľudí tak, ako aj všetkých ostatných bez zreteľa na ich volebné preferencie? Neznamená hádam vláda, po akte jej ustanovenia, reprezentáciu záujmov všetkých občanov? Aj tých, ktorí volili „ináč“? Aj tých, ktorí jednoducho nedostali príležitosť na dôstojný život? Aj tých, ktorým príležitosť z minulosti zobralo „otvorenie voči“ spoločnosti? Kto spodobní život týchto ľudí, ale bez miery odstupu? Kto im dá novú príležitosť? Kto nový život? Ako naložiť so zodpovednosťou za týchto „trhom vyvrhnutých“ bez prostriedkov a nástrojov, ktoré štát viac-menej dobrovoľne odovzdal zo svojich vlastných rúk? Je vôbec dnes ešte politika zodpovednosťou? Nezredukovala sa procedurálne na výkon? Nie je tento výkon zase redukovaný na efektivitu? A nie je efektivita antihumánna? Jedno je isté – kým stará, predmoderná forma chudoby bola znesiteľná, táto nová, postmoderná je v mnohom bezvýchodisková a pre túto chvíľu je strach z nej preto taký krutý. Samovražda ako výsledok V čom spočíva najväčšia krutosť nového strachu? Okrem krutosti zažívanej existenčnej neistoty ľudí, ktorí nepatria do vysnívaného sveta, je to zvláštna a zvrátená efektivita toho strachu, efektivita znamenajúca jeho tragické naplnenie, povedané spolu s Albertom Camusom, znamenajúca jeho výhru. Môže sa to zdať banálne, ale naopak, ako vždy, keď ide o ľudské osudy, to tak nie je. Tou efektivitou je sociálne vynútená samovražda. Slavoj Žižek správne postrehol, že „kým prišla moderna, samovražda bola jednoducho príznakom nejakej patologickej disfunkcie, zúfalstva, mentálneho strádania. Ale s nástupom reflexívnosti sa samovražda stala existenciálnym činom, plodom rýdzeho rozhodnutia, neprevoditeľným na objektívne utrpenie alebo psychologickú patológiu“. Samovražda sa stala zavŕšením reflexívneho uvažovania, vedeného (a je jedno, či zavinenou či nezavinenou) nedôstojnou životnou situáciou. Reflexivita stojaca pri vzniku našich západných dejín sa v tomto bode odcudzila svojej civilizačnej charakteristike. V tejto logike je dôležitý nielen fakt, že podmienky spoločnosti sú nastavené tak, že často znamenajú nemožnosť úniku ani pri tom najväčšom úsilí. Ale významnejší je fakt, že bytie, či nebytie človeka je podmienené jeho možnosťou či schopnosťou „platiť účty“. A tá je v mnohých prípadoch indiferentná voči jeho skutočnému, reálnemu potenciálu spoločensky (ekonomicky) sa uplatniť. Ekonomika viac ako za čias Karola Marxa determinuje naše životy, a to znamená najväčšie odcudzenie ľudskej emancipácie. Čo by zostalo z okcidentálnej, osvietenskej nadradenosti našej emancipácie (ktorú tak oduševnene exportujeme do Iraku a Afganistanu), ak by sme sa smeli pozrieť do očí človeka, ktorý spácha samovraždu po návšteve komanda súkromnej spoločnosti pre svoju neschopnosť platiť účty za elektrinu? Alebo do očí dieťaťa, ktoré chce skočiť z mosta, lebo ho matka nedokáže uživiť...? Možno, že tieto otázky ponúknu aspoň aký-taký kompas. A to nielen pokiaľ ide o dichotómie sociálno-demokratických prúdov postmodernej politiky. Dôležité je uvedomiť si, že v politike by malo ísť v prvom rade o človeka. Verme, že ľavicovej o neho aj stále pôjde. Autor je filozof a politológ Život človeka v našej novej, vysnenej, slobodnej, ponovembrovej realite je otázkou náhodností a priazne veľakrát vrtošivého trhu. Politika už nie je správou spoločnosti v jej prospech, už nie je snahou o zlepšovanie života občanov. Stala sa slúžkou partokratických, lobistických záujmov, je inštrumentálnou činnosťou odcudzenou dávnym, vznešeným osvietenským ideálom.