Prázdna liaheň na nápady

Volebné programy politických strán nečíta takmer nikto, hovorí Richard Sulík. Preto verejnosti predstavil 120 nápadov údajne pre lepší život na Slovensku. Vďaka tomu sa môže program strany Sloboda a solidarita javiť ako vyšperkovaná názorová alternatíva k súčasnej koalícii. Mediálna kampaň však opäť predbehla realitu. „Ak by volič náhodou chcel s niektorými námetmi polemizovať, má to dopredu prehrané. „V programe nemôžeme mať všetko,“ tvrdí na túto možnosť pripravený Sulík. „Určite existujú väčšie problémy a lepšie riešenia, ako našich 120 nápadov. To preto, lebo sa nehráme na vševedov, a tiež preto, že nemáme v programe žiadne všeobecné bláboly.“ Neoliberálna chuť solidarity Sulíkovci šikovne využívajú bezradnosť na pravom brehu politického spektra. Vytvárajú tak zdanie, že sú skutočnou a jedinou programovou alternatívou voči Smeru. Konkurovať súčasnej opozícii síce nie je umenie, táto stratégia však v sebe ukrýva isté nebezpečenstvo. Do parlamentu sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostane strana, ktorá pod rúškom odvodového bonusu vyhlasuje, že štát občanov prostredníctvom daní ukracuje o peniaze. Sulík voličov varuje: „Ak nebudete dávať dobrý pozor, ani si nevšimnete, kde všade vám uberajú slobodu. Nevšimnete si, že o polovici peňazí, ktoré zarobíte, nerozhodujete vy, ale nejakí úradníci, ktorí vám ich vo forme daní a odvodov zoberú.“ Zvláštnu pachuť zanecháva aj revitalizovaný pojem solidarita: „Plošná solidarita je zárukou stability spoločnosti a my sa môžeme zbaviť pocitov premrhaných peňazí, ktorými tak často trpia klasickí pravicoví politici.“ Z čoho chce SaS svoju plošnú solidaritu financovať, keď dane okrádajú občanov o ich prostriedky? Ešteže tento pojem oklieštila iba na osamelé matky a invalidov. Niet pochýb, že SaS je v oblasti ekonomiky krajne liberálna strana. Kým sa svet zmieta v kríze spôsobenej nekontrolovaným voľným trhom, Sulík oprašuje neoliberálne poučky: „Sklon míňať viac peňazí, než je ekonomika schopná vyprodukovať, bol typickým znakom pre všetky ponovembrové vlády.“ Preto navrhuje prijať ústavný zákon o vyrovnanom štátnom rozpočte do roku 2014. Ako by vyzeralo svetové hospodárstvo bez vládnych dotácií práve v čase krízy? Zákonná povinnosť vlády dosiahnuť vyrovnaný rozpočet vraj povedie ,,k uplatneniu princípu súťaživosti o verejné rozpočtové zdroje“. Podľa SaS sa teda budú súkromné firmy predháňať, ktorá z nich bude predávať lacnejšie, len aby sa nevytvoril schodok v štátnom rozpočte! Povinná sloboda Program SaS je pomerne rozsiahly v ekonomickej oblasti, svoju logiku má aj v otázkach osobnej slobody a v ľudských práv. V ostatných kapitolách je však až katastrofálne prázdny a nevyvážený. Veľmi cítiť, že ho upiekla nesúrodá skupina ľudí. Sociálnu politiku zúžili na detské domovy, špeciálnych terénnych pracovníkov a invalidné dôchodky. Teda ak sa nepočíta povinný vstup do druhého piliera pre občanov od 35 rokov. Aspoň vieme, ako si Sulík predstavuje slobodu. Chudobu sociálne odkázaných spoločenstiev (SOS) chce zase riešiť systémom E-pay kariet pre poberateľa dávky v hmotnej núdzi. Vrcholom je zisťovanie štatistiky kriminality podľa príslušnosti k SOS. Akoby sa do SaS reinkarnoval Vladimír Palko. Nová strana zavádza nové politologické pojmy. Napríklad „vysoká miera zmluvnej slobody medzi lekárom a jeho zamestnávateľom“. Ostro vyhraňuje pravicové od ľavicových riešení: „Trh potrebuje radšej menej, ale účinnejšej regulácie.“ Občan sa okrem vyššieho objemu peňazí, ktoré mu zostanú vďaka odvodovému bonusu, môže tešiť na to, že štát bude platiť jemu! Ak bude štátna správa chcieť od ľudí získať údaje, bude si ich musieť zistiť sama, prípadne si ich zakúpiť. Jednoduché riešenia Po vstupe SaS do vlády už bude musieť nespokojný pacient, presnejšie klient za podanie sťažnosti na Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou tvrdo platiť. Ak by to náhodou nepomohlo, Sulík zníži „bariéry pre vstup nových subjektov na trh poskytovateľov zdravotného poistenia“. Podomoví obchodníci, priekupníci aj drobní živnostníci budú teda môcť založiť novú zdravotnú poisťovňu. Mikuláš Dzurinda a ostatné zvyšky „starej“ opozície svojou programovou vyprázdnenosťou uvoľnili priestor strane, ktorá nemá pripravené prakticky nijaké odpovede na problematické otázky. Vie to však perfektne predať. Je to dobre alebo zle? Na scénu prichádzajú jednoduché riešenia, ktoré možno v časti obyvateľov opäť vytvoria ilúzie. Prípadné uskutočnenie týchto nápadov však bude voličov bolieť. Aj tých pravicových.