Reklama
Reklama

O prirodzených súčastiach kultúry

Hovorí sa, že spisovateľ má mať najmä sitzfleisch. Gustáv Murín je však všetkým, len nie domasedom, a predsa má na svojom konte úctyhodnú kôpku kníh. Niektoré sa stali bestsellermi, všetky sú zaujímavé.
Počet zobrazení: 2181
Img_9057-m.jpg

Hovorí sa, že spisovateľ má mať najmä sitzfleisch. Gustáv Murín je však všetkým, len nie domasedom, a predsa má na svojom konte úctyhodnú kôpku kníh. Niektoré sa stali bestsellermi, všetky sú zaujímavé. No Murín je aj vedec, ktorý musí trpezlivo čakať, či pokus vyjde, a ak nevyjde, začínať vždy od bodu nula. A najmä je neúnavný organizátor. V prednovembrových časoch organizoval protesty proti zničeniu historického Ondrejského cintorína, po novembri 1989 sa azda nijaká významnejšia akcia na Slovensku bez neho nezaobišla. V súčasnosti je predsedom Slovenského centra PEN (Poets, Playwrights, Essayists and Novelists) a stále je literárne činný. S hosťom Slova Gustávom Murínom, spisovateľom a predsedom Slovenského centra PEN, sa zhovárala Gabriela Rothmayerová. Dvakrát si zachránil Slovenské centrum PEN. Prvý raz si sa dostal aj do sporu so známym textárom a prekladateľom Jánom Štrasserom... To bola celá skupina „pravoverných“. Tí verili len sebe a PEN ich v skutočnosti vôbec nezaujímal. Viedol ich Peter Zajac, ktorého som naštval tým, že som si dovolil, ako novozvolený tajomník SC PEN, naštudovať stanovy a na najbližšej schôdzi výboru som oznámil, že on ako prvý predseda SC PEN a podľa jeho presvedčenia aj doživotný „zakladateľ“ sa podľa stanov, ktoré sám presadil, nikdy nestal právoplatným členom PEN klubu. Pamätám si presne, ako tá trúfalosť vyrazila dych nielen Jánovi Štrasserovi, ale aj Martinovi Šimečkovi a ďalším zajacovcom. Oni totiž paragraf stanov, ktorý hovorí, že kto nezaplatí členské do určitého termínu, prestáva byť automaticky členom, využívali na to, aby v prvých rokoch z PEN klubu vyhodili tých, čo sa im nepozdávali, lebo mali príliš slobodomyseľné názory. No a Peter Zajac nezaplatil členské od založenia SC PEN celých päť rokov až dovtedy, kým som sa ja nestal tajomníkom. A to som ešte vo voľbách získal najviac hlasov. Lenže to zasa Štrasser nemohol preniesť cez srdce, že by som predsedal PEN klubu na Slovensku a tak sa na prvej schôdzi výboru odohrala trápna scéna, keď presviedčal všetkých okrem mňa, aby to predsedníctvo vzali. Oni si to totiž odovzdávali ako štafetu, a to len preto, aby mali PEN klub pod kontrolou. Domnievam sa, že ho potrebovali ako štít, keby im v ich, ale hlavne v Zajacových politických ambíciách niečo nevyšlo. Inak nemali záujem na žiadnej činnosti a dokonca ani na prijímaní nových členov. Mňa zobrali len preto, že Šimečku otravovala agenda WiPC (Komisie pre väznených spisovateľov), ktorú sám ako disident určite vítal, ale v nových časoch sa mu s nejakými väznenými kolegami veľmi párať nechcelo. Ja som ho teda mal zastúpiť a hodil mi to veslo s nehranou úľavou. Lenže to netušili, že mňa to začne, po stretnutí v Macedónsku s vtedajším prezidentom celosvetového PEN klubu Ronaldom Harwoodom, naozaj baviť a budem mať aj neodškriepiteľné výsledky. S tým mal najväčšie problémy zase Štrasser, ktorý ma pred celým výborom, šéfovaným vtedy láskavým, ale organizačne bezmocným Lajošom Grendelom, dvakrát na schôdzach zatlačil do kúta miestnosti a syčal na mňa, že on ma z PEN klubu dostane. Nakoniec však šiel on a odvtedy už zajacovci PEN klub nekontrolujú. To ich asi veľmi mrzí, lebo Peter Zajac si raz za čas nezabudne do SC PEN kopnúť. A určite mi nezabudne do konca života, že to členské za päť rokov musel nakoniec zaplatiť... Druhý raz, vlani v októbri si SC PEN vdýchol život, nadviazal kontakty po svete a zabránil šíreniu lží o jazykovom zákone. Ako pokračuje tento spor? To bola celkom iná situácia, ale príznaky krízy boli podobné. Zlyhalo vedenie SC PEN. Výbor sa takmer neschádzal, a keď, tak nebol uznášaniaschopný. Tak ako v prípade Grendela, ktorý na desiate výročie navrhol, aby sme PEN klub na Slovensku rozpustili, na dvadsiate výročie sa zdalo, že sa pri vtedajšom neschopnom predsedovi rozpadne sám. Preto sa na valnom zhromaždení v októbri 2009 zmenilo vedenie, ale ja som nemal ambíciu opäť PEN klub viesť. Užil som si toho dosť v dvoch volebných obdobiach po sebe v rokoch 2000 až 2004. Aj som odišiel na tvorivý pobyt do Tatier a tam sa dozvedel, že je problém naštartovať nový výbor a nemá kto ísť na svetový kongres do Linza. A tam sme museli ísť, lebo maďarská delegácia chystala rezolúciu, ktorou by na takomto prestížnom medzinárodnom fóre našu novelu jazykového zákona spochybnili. Nakoniec sme tam išli dvaja spolu so Zdenkou Beckerovou a na prekladateľskej a jazykovej komisii (Translation and linguistic Rights Committee = TLRC) sme neopodstatnenosť tejto rezolúcie dokázali natoľko, že ju stiahli z hlavného rokovania. Treba povedať, že nám veľmi pomohli materiály z ministerstva kultúry, ktoré obetavo zabezpečil Ján Bábik. A keďže máme teraz solídne zastúpenie v TLRC komisii v osobe prekladateľa Petra Kerlika, verím, že tento problém máme už za sebou. Slovenskí spisovatelia majú niekoľko organizácií. Ich vznik sa datuje rozpadom jednotného združenia v decembri 1989. Slovenské centrum PEN je však akoby prierezová organizácia – združuje spisovateľov z názorovo celkom protichodných spolkov. Nebol by to dobrý model budúcnosti aj pre širšiu spoločnosť? Pozoruhodná myšlienka, len je tu drobný problém, že u nás je priveľa tých, čo chcú mať „svoju“ stranu a šéfovať, hoci aj komickým zoskupeniam, ako je na našej politickej scéne Občianska konzervatívna strana, zhodou okolností vedená Petrom Zajacom. Je až neuveriteľné, ako takýto antitalent na politiku, ktorého „stranu“ občania vo voľbách opätovne odmietajú, trvá na tom, že do nej „musí“ zasahovať. Obávam sa, že takých je viac aj medzi spisovateľmi. Dnes si vlastne v pozícii akéhosi dirigenta, orchester je zložený z veľmi rozličných hráčov. Dá sa udržať melódia, keď je tak veľa sólistov? Už istý grécky premiér, tuším Giorgos Papandreou, vyhlásil, že je ťažké viesť taký vzdelaný a zároveň chudobný národ. Predseda Slovenského centra PEN minie polovicu energie na to, aby večne podvyživenému klubu zohnal peniaze na činnosť a druhú polovicu na to, aby prípadné finan­čné zdroje spravodlivo a korektne rozdelil. Samozrejme, že mu pri tom pomáha výbor a našťastie sa opäť zišla dobrá partia ľudí, ktorí chcú pomôcť. Úloha tajomníka a pokladníka pripadla na Viliama Jablonického a musím povedať, že sa v oboch funkciách zdarne obracia. Tá základná otázka však stále ostáva, pretože v PEN klube sa nedá fungovať inak ako na zásluhovosti. Takže tí, čo niečo naozaj hodnotné urobia, majú prirodzene aj väčší nárok na podporu svojich literárnych aktivít, ktoré sú v PEN agende až na druhom mieste. To niektorí nechcú zobrať na vedomie. Najmä ak boli celé roky zvyknutí, že určité spisovateľské zahraničné konferencie okupovali takmer automaticky. V tomto smere sa náš prístup mení, nepotrebujeme „reprezentantov“, ale skutočných aktivistov, lebo už dávnejšia premena PEN klubov na PEN centrá znamená, že do popredia sa dostáva agenda ľudských práv, a nie literatúra sama o sebe. Bol si na mnohých tvorivých pobytoch – od Ameriky, cez Švajčiarsko, až po Španielsko, odkiaľ si sa nedávno vrátil. Aký je rozdiel medzi spisovateľom v Indii alebo Španielsku a našincom? To je naozaj jednoduché zodpovedať. Našinec je zvyknutý rutinne plakať a tým úpenlivým plačom si vynucovať akési privilégiá, ktoré spisovatelia na Slovensku stratili s pádom komunizmu. Zahraniční autori sa na nič také nespoliehajú, lebo také niečo ani nepoznajú. Fungujú prirodzene z grantov a štipendií, ktoré musia získať len a len svojou prácou, čo je, našťastie, aj u nás už niekoľkoročný trend. V tomto Litfond ako aj Literárne informačné centrum fungujú príkladne, rovnako ako grantové komisie ministerstva kultúry. Ten boj o korytá medzi takzvanými superSlovákmi a superdemokratmi z 90. rokov už našťastie stratil zmysel. Obe skupiny viedli bývalí komunisti, kde vynikali na jednej strane Milan Ferko a na druhej Ján Štrasser. Obaja sa umiestnili na čelných pozíciách autorov „častušiek“ z výberu „Nám s úsmevom sa kráča… The best of KSS & KSČ“ vydanom Bontonom na desiate výročie pádu režimu, ktorý tieto texty piesní oslavovali. Mimochodom, americkí autori sú zväčša dosť nudní, lebo jediné, čo ich na prvý pohľad v rozhovore so zahraničným kolegom zaujíma, sú náklady kníh a honoráre. Ale stretol som aj pozoruhodne vzdelaných kolegov, ako napríklad Leslieho Horvitza z Greenwich Village v New Yorku, ktorý ma v mnohom na americkej literárnej scéne pomohol zorientovať. A stretol som na takýchto medzinárodných podujatiach aj pozoruhodných kolegov z Čile, Grécka či Estónska. Ono je vždy osviežujúce vidieť, ako na to isté v literatúre ide niekto ešte inak. Teraz som bol v spoločnosti Fínky, Angličanky, americkej Kubánky, Číno-Američana, Rakúšanky, Američana a Argentínčana. Príjemná globálna spoločnosť. Ako sa dá do takejto globálnej spoločnosti spisovateľov dostať? Veľmi jednoducho – prácou. Ja som sa na takýto pobyt dostal po prvý raz v roku 1995, a to hneď do Ameriky na tri mesiace. Bolo to preto, že na prestížnom spisovateľskom programe IWP v Iowe sa dovtedy neúčastnil ani jeden slovenský autor (z Prahy tam jednoducho bolo vždy bližšie) a ja som mal už vtedy texty v angličtine, ako aj autorský projekt, ktorý sa im páčil. Potom nasledovali ďalšie tri spisovateľské pobyty na rôznych miestach Spojených štátov amerických v priebehu siedmich rokov. Okrem toho Švajčiarsko, Srbsko, minulý rok grécky ostrov Paros a teraz Fundación Valparaíso pri mestečku Mojácar v Andalúzii. Tam sa môže prihlásiť každý, prihlášky sú aj na internete. Takže môžem povedať, že takéto spisovateľské penzióny, či rezidencie sú normálnou súčasťou každej vyspelej národnej kultúry. Majú ich aj Taliani, Francúzi, Fíni a ďalší. Aj náš Literárny fond a kaštieľ v Budmericiach nás zaraďuje medzi takéto kultúrne vyspelé národy, hoci to takým, ako je Ján Štrasser, opäť kole oči. On by asi najradšej zrušil všetko, vrátane bratislavského Klubu spisovateľov. Nerozumiem týmto ľuďom. Nerozumiem ich ambíciám manipulovať so svojím okolím a vnucovať mu svoje privátne alebo skupinové záujmy. Existencia Litfondu a Domova slovenských spisovateľov v Budmericiach je prirodzenou súčasťou našej národnej kultúry navzdory štrasserovským kádrovákom. Ako to na takých tvorivých pobytoch vlastne funguje? Práve preto, že tieto štipendiá sú už desaťročia vo svete samozrejmosťou (slávne Yaddo v USA funguje už od roku 1900 a za tie roky poskytlo podporu a tvorivý pobyt viac ako 6 000 umelcom, medzi ktorých patrili i Leonard Bernstein, Truman Capote, či Mario Puzo), tak majú režim zabehaný na veľmi podobnom princípe. Prvoradé je, aby vás tam vybrali, a to len na základe predošlej práce a prípadne tvorivého projektu, ktorý predložíte. Zmysel je v tom, že vám ponúknu šancu plného sústredenia na prácu, často v nádhernom, inšpirujúcom prostredí a občas aj v pozoruhodnej samote bez pravidelného kontaktu s okolitým svetom, ako je to vo Fundación Valparaíso, kde nie je pre účastníkov dostupný internet. Každý však má svoju izbu a prípadne aj pracovňu. Raňajky a obed si niekde robíme sami z nepreberných zásob chladničiek. Na ostrove Paros sme si kuchtili sami aj večere, alebo sme chodili na lukulské a cenovo prístupné večere do miestnych taverien. Vo Fundación Valparaíso sme mali celodennú stravu, ale všade platí jedno základné pravidlo – nepredpokladá sa, že by ste počas dňa komunikovali s ostatnými, lebo sa to považuje za rušenie v tvorivej práci. Naopak na večeru sa schádzajú všetci povinne k jednému stolu a jedlo sa zásadne podáva na misách tak, aby vzájomným ponúkaním a podávaním vznikol bližší kontakt medzi stolovníkmi. K debatám, ktoré trvajú niekedy aj do noci, pomáha občas víno, ktoré je súčasťou večere, ako je to napríklad vo Fundación Valparaíso. Vždy je to kuchyňa domáca a veľmi chutná. Skrátka, tu naozaj neplatí porekadlo „hladný ako spisovateľ“. Ostatné je už na vás. Dobre však vedia, že keď je človek zvyknutý na tvorivú prácu, tak túto šancu využije maximálne. A ešte jeden neplánovaný benefit je tu z pozoruhodných debát s kolegami z celého sveta, keď máte s kým rozoberať zásadné otázky života, tvorby, ale aj ľudskej spoločnosti, ktoré doma v zhone našich životov neriešime, lebo na ne nemáme čas, a tak sa tvárime, že vlastne nie je čo riešiť. Ale začnite debatu o globalizácii s Argentínčanom, Fínkou a Angličankou a dozviete sa veci, ktoré médiá neprinášajú. Sú to aj základné otázky umenia. A keďže vo Fundación Valparaíso sú vždy v skupine aj výtvarníci a v prípade nášho turnusu aj slávny americký jazzman, hovoriť o umení odrazu má hlboký zmysel, ktorý doma nevieme už nájsť. Vďakabohu, že o tomto tvorivom spoločenstve celého sveta nerozhodujú žiadni štrasserovci...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama