Princípy ekonomiky sociálneho štátu
Nestotožňujem sa s metodikou prístupu k zisťovaniu preferovania princípov riadenia spoločnosti, ktorá sa využila v sociologickom výskume názorov obyvateľov v projekte Vízia a stratégia slovenskej spoločnosti. Písal o tom sociológ Ján Sopóci v článku Sonda do názorov občanov Slovenska (Slovo 10/2010). Nezdá sa mi, že sa správne zvolila protikladnosť niektorých princípov. Vo výskume sa kladie otázka: „Je podpora rozvoja všetkých ľudí prejavom rovnostárstva?“ Podľa mňa jednoznačne nie. A metodicky aj vecne odmietam stavať do vzájomného protikladu dosahovanie čo najvyššej ekonomickej výkonnosti s princípom zabezpečenia pokojného života ľudí. Nekorektne stanovené východiská Tu sa dostávam do rozporu s autormi štúdie, ktorí na základe takto nekorektne stanovených východísk dospeli k záveru: „Ideálom väčšiny obyvateľov Slovenskej republiky je konzumná spoločnosť fungujúca na základe vysokej technickej vyspelosti, udržiavania poriadku a disciplíny, rovnostárstva a zohľadňovania názorov radových občanov pri rozhodovaní o verejných záležitostiach.“ Samozrejme, keď sa ľuďom tvrdí, že ekonomická výkonnosť a zabezpečenie pokojného života sú navzájom nezlučiteľné veci! Žiaľ, nepochopenie miesta a úlohy štátu, či jeho väzby na ekonomiku v metodologických východiskách i v samotnej metodike výskumu sa premietne do odborne nesprávneho a z hľadiska vízie a stratégie rozvoja neprijateľného záveru, že „jedným z hlavných ohrození tejto vízie sa môžu stať niektoré negatívne črty občianskej a politickej kultúry obyvateľov SR… ako sú štátny paternalizmus, rovnostárstvo a pasivita spájaná s nereálnymi očakávaniami od štátu a iných spoločenských subjektov“. Prečo je však nesprávne, aby občan očakával od štátu, že mu zabezpečí podmienky rozvoja kvality života? Prečo je nereálne očakávanie, aby štát vytváral podmienky a samozrejme aj usmerňoval ekonomiku tak, aby vytvárala potrebné zdroje pre všetkých? Veď nejde o segment spoločnosti ležiaci vo vzduchoprázdne bez kontaktov na prírodu, spoločnosť, ľudí, či jednotlivca. Nebola často predmetom úvah vedcov a politikov otázka, kde zoberieme zdroje na všetko potrebné pre trvalý a udržateľný rozvoj človeka? Určite nie v ekonomike nekontrolovaného zisku. Tá bola doteraz schopná v globálnych podmienkach - a potvrdzuje to aj súčasná globálna kríza - spôsobiť len prehlbovanie nerovnosti a ohroziť podstatu života na Zemi. Zanechajme zaužívané klišé My – ľavica, voláme po takom mieste ekonomiky v štáte, ktorý charakterizujeme ako sociálny, bude zabezpečovať postupne a v dostatočnej miere zdroje potrebné na chod štátu a zaručenie podmienok pre dôstojný život každého. Takú ekonomiku chápeme spoločne so stratégiou EÚ 2020 ako „vytváranie konkurencieschopného, prepojeného a ekologickejšieho hospodárstva s cieľom dosiahnutia dohodnutých hodnôt, ktoré sa týkajú klímy a energetiky, posilnenia priemyselnej základne, plného rozvinutia malého a stredného podnikania a reagovania na potreby budúcnosti zvyšovaním produktivity a znižovaním závislosti na zdrojoch“. Práve taká ekonomika je ekonomikou sociálneho štátu. Ak hovoríme o sociálnom štáte, vždy tým vyjadrujeme aj nevyhnutnosť definovať reálne miesto ekonomiky v spoločenskom systéme. Sociálny štát chápeme ako jednotu ekonomického a sociálneho, ako štát pre všetkých stojaci na pevných základoch konkurencieschopného hospodárstva. Áno, ekonomika na princípoch trhového hospodárstva vytvára zdroje sociálneho štátu! Prihováram sa, aby sme pri identifikovaní konkrétnych problémov sociálneho štátu abstrahovali od zaužívaných klišé, akým je aj fiktívny, vraj neprekonateľný rozpor medzi ekonomikou a sociálnom v spoločnosti. Nie, ekonomika je a vždy bude segment spoločnosti, nikde nesmie stáť nad spoločnosťou a jej organizačnou štruktúrou, ktorú nazývame štát. Autor je sociológ
