Liberálny závan v reforme univerzít
Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI) predstavil verejnosti Dvanásť riešení pre kvalitnejšie školy. Odhliadnuc od toho, že publikácia vyšla pod vedením kandidáta do Národnej rady SR za SDKÚ a ide o predvolebný marketing, slovenské univerzity nevyhnutne potrebujú reálnu koncepciu a ťah na bránku. O tom, že naše vysoké školy stoja v slepej uličke, svedčí fakt, že sa na vízii podieľali odborníci naprieč celým politickým spektrom. Okrem Miroslava Beblavého svoje návrhy predstavili Štefan Kišš z Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR, exministri školstva Milan Ftáčnik a Ján Pišút, bývalý vedúci úradu tohto ministerstva Peter Mederly a ďalší. Koncepcia sa venuje kvalite školstva, financovaniu, odmeňovaniu učiteľov, internacionalizácii, obsahovej reforme či postihovaniu nečestných akademických praktík. Peniaze zo školného Hneď prvá kapitola, ktoré má „ukončiť vyhladovanie vysokého školstva“ naznačuje, že s navrhovanými riešeniami to nebude také jednoduché. Názoru, aby sa financovanie tohto rezortu do roku 2014 zvýšilo na jedno percento a do roku 2018 na 1,3 percenta hrubého národného produktu, v podstate nemožno oponovať. K „A“ sa však žiada povedať aj „B“. Viac peňazí do súčasného systému bude len kŕmením čiernej diery. Eurá by mali do škôl pritiecť až po výraznej reštrukturalizácii. Teda potom, ako sa prestanú predháňať v prijímaní študentov, viaceré sa zlúčia a zanikne množstvo „vidieckych“ pobočiek. Pravicový reformný závan cítiť aj tu. Ihneď po zvýšení prostriedkov do škôl nasleduje opätovný pokus zaviesť školné, hoci sa navrhovatelia posunuli o krok ďalej (späť, nabok, nadol, mimo?). Školné už nemá „vyvolať tlak na zvýšenie kvality zo strany dopytu“, ale má prioritne priniesť viac peňazí do rozpočtov škôl. Výška poplatkov by mala byť variabilná a bude vraj odrážať „najmä dopyt študentov po danom vzdelaní“. Ak by sa to stalo, najviac financií by získali populárne odbory, ktoré sú na pracovnom trhu, paradoxne, najmenej žiadané. Ako vhodný mechanizmus sa spomína „odložené školné“, čo v praxi nie je nič iné ako iná forma daní. Takýto návrh však znamená spor hodnôt: má vzdelanie platiť študent alebo celá spoločnosť, ktorá z neho tiež profituje? Za zmienku stojí ešte jeden návrh z tejto oblasti: posilnenie významu projektového financovania na úkor inštitucionálneho. Ak by sa to podarilo, mohli by sa školy namiesto bezbrehého prijímania študentov konečne venovať zmysluplnejšej činnosti. Flexibilná samospráva Po slnečnom záblesku sa však v ďalšej kapitole opäť zaťahujú mračná. Ako by si ľavicoví a pravicoví experti striedali jednotlivé pasáže. Tím pod Beblavého vedením navrhuje „flexibilne definovať rozhodovaciu štruktúru“. Po slovensky povedané, ak sa škola rozhodne, nič nebude brániť tomu, aby sa rektor nemusel za nič zodpovedať akademickému senátu či správnej rade. Škandály vo vysokom školstve za posledné mesiace však poukazujú práve na vážne zlyhanie akademickej samosprávy. Uvoľnenie jej štruktúry teda nie je práve najlepší nápad, i keď napríklad bývalý rektor Trenčianskej univerzity by sa tomuto návrhu nepochybne potešil. Je pozitívne, že v dvanástich návrhoch nemá „všemocný“ trh také postavenie, aké by sa na správnu partiu liberálnu reformných odborníkov patrilo. Experti z oblasti školstva navrhujú skvalitniť prácu Akreditačnej komisie, rozšíriť a sprofesionalizovať jej aparát. Ak by sa zároveň posilnila jej nezávislosť a právomoci, mohlo by to znamenať výrazný posun v kvalite študijných programov. Nekompromisne proti nečestným „Tam, kde sú rozšírené plagiátorstvo a iné nečestné praktiky, strácajú svoju hodnotu výsledky skúšok,“ uvádza sa v dokumente Dvanásť riešení pre kvalitnejšie školy. Iste. Netreba však zabúdať, že nečestné praktiky sú nielen plagiátorstvo, ale aj rýchlené tituly, nelegálne vyberanie školného, úplatky či neférové skúšanie. Ak by mal byť nový zákon o vysokých školách o niečo obohatený, nepochybne by to mali byť aj postihy za poškodzovanie dobrého mena školy. Pravicový kandidát do parlamentu Miroslav Beblavý sa obklopil aj niekoľkými ľuďmi z ľavicového tábora, ktorí navrhli materiál nepochybne hodný diskusie. Medzi riadkami však nemožno prehliadnuť, že ak by to záviselo len od Beblavého, vysoké školy by čakala nemalá dávka škodlivých liberálnych reforiem. Z jeho vízií totiž nápadne vyčnievajú pojmy ako konkurencia, sloboda, rozviazanie rúk, elita. Predovšetkým však podľa neho treba „prestať veriť v silu administratívnych zásahov“. Pravdaže, ani to nič nemení na fakte, že vysoké školstvo potrebuje podstatnú kvalitatívnu zmenu. Namieste je však otázka, prečo nebol lídrom diskusie o školskej reforme minister školstva.
