Osudy božskej Emy
Ako sa to veľkým umelcom v našich končinách stáva (stačí spomenúť osudy Lucie Poppovej a Edity Gruberovej), aj k talentu Emy Destinnovej sa jej rodní spočiatku zachovali macošsky. Pri jej predspievaní v pražskom Národnom divadle v roku 1897 riaditeľ František Adolf Šubrt budúcej najväčšej českej opernej speváčke odporučil, aby si dala sprchu a menej sa pri speve rozčuľovala.
Druhý „úder“ na sklonku jej bohatej umeleckej činnosti jej zase uštedrilo v roku 1925 vedenie pražského konzervatória, ktoré českú divu odmietlo s odôvodnením, že nemá pedagogickú prax. A keďže šťastie bolo k nej vrtkavé aj v súkromí, niet sa čo čudovať, že do úst hlavnej hrdinky autobiografického románu vložila slová: „Nemám talent k správnemu, trvalo pokojnému a šťastnému životu. Pre ten sa musí človek narodiť. Neviem, kde by som toto šťastie mala hľadať.“
Sopranistka svetového mena
Narodila sa v Prahe 26. februára 1878 ako Emilia Pavlína Knittlová v umelecky založenej rodine. Už ako šestnásťročná napísala svoju prvú divadelnú hru, no od roku 1892 sa venovala najmä súkromnému štúdiu spevu u manželov Loeweovcov. Spevácka dráhu začala v Dvorskej opere v Berlíne a do pražského ND sa dostala ako hosť až v roku 1901 (celkovo vystúpila v Zlatej kapličke v 82 predstaveniach), no riadnou členkou prvého českého súboru sa nikdy nestala. V prvých dvoch desaťročiach minulého storočia bola nepochybne jednou z najúspešnejších svetových sopranistiek. Už na samom začiatku svojej kariéry (1901) spievala Wagnerovu Sentu v Bayreuthe, v roku 1904 prvý raz vystúpila v londýnskej Covent Garden a v roku 1908 v newyorskej Metropolitnej opere (MET). Tu sa stala jednou z najlepšie platených operných hviezd. Za šesť mesiacov sezóny 1910/11 zarobila takmer 24-tisíc dolárov. Jedným z kulminačných bodov Destinnovej speváckej dráhy bola účasť vo svetovej premiére Pucciniho operného westernu Dievča zo zlatého západu, v ktorom bola pod taktovkou Artura Toscaniniho partnerkou Enrica Carusa. Členkou súboru zostala do roku 1916 a po skončení prvej svetovej vojny sa do MET vrátila ešte v sezóne 1919/20. Potom už spievala len v Európe, viac na koncertoch ako na javisku.Napriek tomu, že si udržala sviežosť svojho hlasového orgánu, divadelní intendanti akoby o ňu stratili záujem. K tomu mohla prispieť aj skutočnosť, že sa jej vždy pomerne mohutná postava rokmi ešte viac zaokrúhlila. Jej posledný recitál v pražskom kine Na Slovanech v roku 1929 prebehol za nedôstojných podmienok a za nezáujmu pražskej kultúrnej verejnosti.
Účinkovanie v Bratislave
Pod jej bratislavské vystúpenia sa podpísal riaditeľ SND Oskar Nedbal, ktorý ju už predtým často sprevádzal na koncertoch vo Viedni, Prahe či Paríži ako klavirista alebo dirigent. V roku 1923 spievala v Bratislave Miladu v Smetanovom Daliborovi a Pucciniho Madame Butterfly a v roku 1925 Pucciniho Toscu, ktorou svojho času poburovala pražskú, voči talianskej opere zaujatú kritiku. Ďalšie Nedbalove pozvania v roku 1929 už odmietla zrejme zo zdravotných dôvodov. Jej kedysi rozprávkové honoráre sa rozplynuli pre nákladnú údržbu zámku v Stráži nad Nežárkou, ktorý so svojimi tridsiatimi miestnosťami a zámockou oborou bol oázou pokoja v jej turbulentnom živote. Destinnovej citlivé vnútro bolo často prekryté vonkajškovými prejavmi extravagantnosti. V spálni mala namiesto postele katafalk a sochu kostlivca, dala sa filmovať v klietke so štrnástimi levmi, inscenovala na vyšehradskom brale hudobnú kompozíciu bezvýznamného skladateľa na vlastný text o legendárnej Libuši. Veľa fám koluje o jej intímnom živote, no nijaký z jej dlhodobejších partnerov (alžírsky barytonista Gilly, šafár na jej majetku, z ktorého sa pod menom Mario Roman pokúšala urobiť speváka, klavirista Lapeyre sprevádzajúci ju na turné, či o dvadsať rokov mladší letecký modelár Halsbach) nedosahoval jej formát.
Český piesňový repertoár
Málokto však vie, že sa pokúšala o kompozíciu piesní, bola vášnivou zberateľkou starožitností a vytrvalo sa usilovala presadiť aj ako spisovateľka (nedokončený román Pán doktor Casanova, román V tieni modrej ruže a množstvo divadelných hier a básní). Nespochybnuteľným zostáva jej české vlastenectvo. Do repertoáru MET presadila Smetanovu Predanú nevestu. Počas prvej svetovej vojny sa vrátila do vlasti, kde bola za prejavy patriotizmu začas pod policajným dozorom a rakúske úrady jej zakázali účinkovať. Na koncertoch vždy uprednostňovala český piesňový repertoár, hoci paradoxne na javisku nevystúpila ani v jednej z opier veľkých českých skladateľov Antonína Dvořáka či Leoša Janáčka. V rokoch svojej najväčšej slávy si vyslúžila obdiv skladateľov Richarda Straussa i Giacoma Pucciniho, nemeckého cisára Wilhelma I. (daroval jej zlatý náramok s briliantmi), štátne vyznamenanie francúzskeho prezidenta a v roku 1911 sa jej dostalo cti spievať na korunovácii anglického kráľa Juraja V. Generáciám posledných desaťročí sprostredkoval Destinnovej osudy a odlesk jej umenia Krejčíkov film Božská Ema (1979), v ktorom speváčku hrala Božidara Turzonovová a naspievala Gabriela Beňačková. Umelkyňa zomrela pred osemdesiatimi rokmi 28. januára 1930 v Českých Budějoviciach. Pochovali ju v rodnom meste na vyšehradskom Slavíne.
Autor je hudobný publicista
