Reklama
Reklama

Demagógia naďalej veselo kvitne

Čo to znamená demagógia? Pojem je to starý, objavuje sa už v Grécku, ale nie som vstave tvrdiť, kto ho použil ako prvý. Konštatovala nedávno zosnulá filozofka, uznávaná univerzitná profesorka a publicistka, povestná svojím prenikavým a pritom značne skeptickým pohľadom na poľskú realitu i svetový vývoj, Barbara Skargová.
Počet zobrazení: 2413
14-15-demagogia-ilustracna foto-Pete Sturman-m.jpg

Čo to znamená demagógia? Pojem je to starý, objavuje sa už v Grécku, ale nie som vstave tvrdiť, kto ho použil ako prvý. Konštatovala nedávno zosnulá filozofka, uznávaná univerzitná profesorka a publicistka, povestná svojím prenikavým a pritom značne skeptickým pohľadom na poľskú realitu i svetový vývoj, Barbara Skargová. V mierne skrátenej verzii prinášame esej O demagógii z knižného výberu jej prednášok Človek nie je pekné zviera. V úvode autorka pripomenula, že tento dovtedy nepublikovaný text pripravila ešte koncom 80. rokov. Podľa Skargovej „mal byť určitou kritickou alúziou vtedajšej skutočnosti, ale vidím, že je aj dnes aktuálny, dokonca možno viac ako kedysi. Ide v ňom totiž o demagógiu a tej je okolo nás neúrekom“. Slovenský čitateľ nájde v jej úvahách určite takisto veľa analógie s terajším dianím na našej politickej scéne. Kto je to demagóg? S výrazom demagógia sa stretávame predovšetkým u Aristotela. On bol prvý, kto vysvetlil, kto je demagóg, za akých okolností koná a aké sú dôsledky tejto činnosti. Poučenia zanechal v Politike, diele, ktoré dodnes ohromuje prenikavosťou pozorovania spoločenského a politického života. Od Atén nás delí dvadsaťpäť storočí, ale ak Aristotelove tézy tak skvele charakterizujú súčasnú politickú realitu, ľudské zlozvyky sa očividne nezmenili. Kto je teda demagóg? Ukazuje sa prinajmenšom, že to nie je iba politik, činiteľ hlásajúci prázdne heslá. Je to ten, kto „ľud vedie“, je to vodca ľudu, ale egoistický, sebaistý a bažiaci po moci. Objavuje sa teda tam, kde „ľud je pánom“, čiže v demokratickom systéme. Ale, ako objasňuje Aristoteles, demokracie sú rôzne a treba medzi nimi odlíšiť dve najdôležitejšie formy. U oboch z princípu sloboda a rovnosť slúžia občanom. Ale kým v jednej je každý občan podriadený iba právu a právo si váži, v druhej namiesto práva vládnu rozmanité príležitostné zákony, schvaľované pod nátlakom jedného politika alebo nanajvýš úzkej politickej skupiny. Za taký stav vecí nesie vinu demagóg, ktorý občanov zavádza a zneužíva ich ľahkovernosť. Filozof píše: „Tam kde vládne právo, niet podmienok na vystupovanie demagóga, lebo najlepší z občanov hrajú vodcovskú rolu, kde však právo nevládne, tam sa objavujú demagógovia a tí, majúc na pamäti vlastné záujmy, začínajú vládnuť despoticky. Tak vzniká demokracia zdegenerovaná, ktorá rýchlo smeruje k tyranii.“ Po tomto konštatovaní Aristoteles viackrát hovorí o demagógoch, vyjadrujúc sa o nich negatívne, pranieruje ich konanie a – určite aby svoju mienku zdôraznil! – nazýva ich jednoducho tyranmi. Varuje však, že druhov tyranie ako istého systému býva veľa a že niektoré môžu byť hodnotené pozitívne a porovnávané s monarchiou. Napriek tomu jestvuje zvláštny druh tyranie, ktorý sa rodí v demokratickom systéme a býva takmer zločinný. Pretože demokracia nie je systémom trvácnym. Naopak, podlieha pretváraniu a tiež rozličnému druhu prevratov, najmä pričinením „spupnej neviazanosti“ demagógov, ktorí poburujú ľud proti tým, čo zastávajú úrady. Ten, kto nemá rád právo Čo znamená táto ich „neviazanosť“? Z kontextu vyplýva, že spočíva v obchádzaní práva alebo v jeho falošnej interpretácii, čo vedie k ich úplnej beztrestnosti a k činom škodiacim celému spoločenstvu. Demagóg bažiac po moci teda nemá rád obmedzovanie právom. O práve síce ustavične hovorí, ale ho nedodržiava. Aby získal pre svoje protiprávne konanie podporu ľudu, snaží sa mu zapáčiť. Stáva sa teda jeho pochlebovačom, velebí jeho veľkosť a zároveň ho zavádza. Veľa sľubuje, pričom vie, že to nebude môcť nikdy splniť, rozkrýva pred ľudom skvelé možnosti a vyvoleným rozdáva úrady, privilégiá, bohatstvo. Ľud mu pritom spokojne načúva, pritom mu dôveruje a nevšíma si jeho politiku, ktorá narúša zákony a nepostrehnuteľne podrývajúcu štát. Aristoteles vystríha: „Tak musia tí, ktorí sa chcú starať o ústavu, vzbudzovať strach, aby občania boli na stráži a aby ako nočná stráž neprestávali bdieť nad ústavou, musia im teda zobrazovať vzdialené nebezpečenstvá ako blízke.“ Takto sa rodí demokracia zdegenerovaná. Demagóg prekrúca fakty, znásilňuje cudzie argumenty, citujúc slová protivníkom nikdy nevyrieknuté, falošne popisuje udalosti. Robí tak ešte čosi: hľadajúc podporu ľudu obviňuje schopných a múdrych, čiže tých, ktorým ľud zväčša závidí, haní ich, podsúva rozličné nepravdivé obvinenia voči nim, vznáša zlovoľné procesy a bojujúc s nimi, snaží sa, skryto i otvorene, v túžbe po moci zničiť ich ako súperov a vyobcovať ich z krajiny atď. Najdôležitejším nástrojom demagóga, úporne túžiaceho po čoraz silnejšej moci, je teda klamstvo. Klamstvo očierňujúce protivníkov a nepravdivé insinuácie, ktoré propaguje medzi ľudom celej polis (obce), pričom vyvoláva u ľudí nenávisť a podnecuje ich k odvete. Demagóg ukazuje ľudu nepriateľa, lebo každý demagóg musí mať nepriateľa. Preto hádže obvinenia na všetkých, ktorých považuje za sebe samému nebezpečných, a apeluje na ľud, že je povinný ich súdiť, čo ľudia priam ochotne prijímajú. Vo výsledku sú demagógovia ako tyrani, ktorí bojujú proti statočným ľuďom, lebo tí sú nebezpeční vláde. A to nielen preto, lebo nechcú znášať despotickú vládu, ale aj preto, lebo dôverujú sebe aj iným a neprezradia ani seba, ani iných. Nástup devastácie spoločnosti Niet divu, že demagógovia majú radi zlých ľudí. Sú radi, že sa im pochlebuje, čo by nerobil človek slobodného zmýšľania, keďže slušní ľudia majú iných radi, ale nepochlebujú. Demagóg sa tiež usiluje o to, aby mu neušlo nič, čo poddaní hovoria alebo robia, ale vydržiava si vyzvedačov, ako boli v Syrakúzach tzv. donášačky a ako Hieron posielal svojich načúvačov, kde sa konalo nejaké stretnutie a zhromaždenie. Aby sme však skončili už s citátmi z Aristotela, uvádzam ten posledný, predsa však dôležitý, lebo skvelo sumarizuje jeho mienku. Obyčajne totiž, ako písal, všetci demagógovia, ktorí zamýšľajú dobyť čo najväčšiu moc, usilujú sa „najprv o malomyseľnosť poddaných (malomyseľný človek by nikomu nestrojil úklady). Potom o vzájomnú nedôveru poddaných (lebo tyrania padne až potom, keď si niekoľkí môžu navzájom dôverovať). Po tretie, má (tyrania za cieľ) neschopnosť poddaných konať (nik sa totiž nepokúša o nemožné a tak ani o pád tyranie, ak mu na to chýba moc). Je to dosť pesimistický záver, ale my dobre vieme, že najrozmanitejšie tyranie boli zvrhnuté, hoci skutočne často tomu sekundoval marazmus a znechutenie. Tyrania tyranii sa nerovná, ale väčšina vlastností, spomenutých Aristotelom sa objavuje v každej, dokonca v tej, akú pozorujeme dnes. Hromadné klamstvo a demoralizácia Dnešní demagógovia neberú zodpovednosť za slová, slovo je teda pre nich nástrojom boja, využívaným pre potreby danej chvíle. Určite preto si tak často protirečia, lebo pre nich nie je dôležité to, čo povedali včera. Demagóg zručne prekrúca vlastné vyjadrenia, stále meniac ich zmysel. Očividne nechce vedieť, že slovo má svoju váhu, že raz vyslovené núti k takým a nie iným konzekvenciám. Nechce tiež uznať jednoduchú pravdu, že hromadné klamstvo vedie k demoralizácii ľudí, že spoločenstvo si prestane vážiť slová a cítiť sa zodpovedným za ne. Slová do vetra hádzané ruinujú dôveru, ale či im ide o dôveru? Aké sú dôsledky tohto druhu konania, vieme dobre z vlastných skúseností, ktoré ponúka politická realita. Nie je to tyrania, o akej píše Aristoteles, skôr jej nepodarená karikatúra, „zdegenerovaná demokracia“, plná tých osobitostí, o ktorých bola reč. Nikomu už nezáleží na rozume. Naopak, zručná manipulácia vyvoláva u niekoho uznanie. Treba obdivovať prenikavosť Aristotela, ktorý dokonale chápal, že demagógovia, dobývajúc si prevahu, rozkrúcajú mechanizmus, devastujúci občiansku spoločnosť. Podliehame je, ona sa rozvíja Tu sa končí podstatná časť tak dávno písaného textu. Ďalej už som len dodávala príklady demagogickej frazeológie, ktorá nás sprevádzala po dlhé roky, píše Barbara Skargová k tomuto textu, zaradenému do knihy svojich esejí, aby napokon zámerne poukázala na domácu realitu: Už si nepamätáme na heslá Poliak dokáže!, Ľud so stranou, strana s ľudom! Alebo na iné: „Život bude lepší, žiť budeme radostnejšie!“, akoby naozaj bol život veselý a nie smutný a šedivý. Zabudli sme nielen na tieto heslá, ale aj na rôzne vtedajšie teórie a z nich prameniace direktívy. Napríklad na tú, ktorá popierala základný Montesquieuov princíp, čiže princíp demokratickej deľby moci. Hlásala totiž, že „zrušením rozdelenia moci na ústavodarnú a výkonnú zaručí sa najširším masám pracujúcich bezprostredný podiel na moci, pripravujúc a vychovávajúc ich k moci v štáte“. A či si ktosi ešte pamätá na posvätnú úlohu posilňovania diktatúry proletariátu, reprezentovaného stranou, na stranu, ktorá sa nikdy nemýli a na lumpov či sionistov, stojacich jej v ceste? Príkladov je veľa. Stačí čítať vtedajšiu tlač. Demagógia panovala aj vo vede, kde zaväzovala mičurinská biológia, ktorá tvrdila, že gény sú výmyslom a weismanizmus či morganizmus vháňajú vedu do náručia idealizmu a metafyziky. Hovorilo sa teda o pseudovede a propagovala sa národná biológia, ktorá mala preniknúť hlboko medzi družstevné masy. Dnes sa hovorí o pseudoelite, parlament ingeruje do justície a politiky vlády a terajšie direktívy o znárodnení vedy našli odraz v propagovanej historizujúcej politike. Čudne sa história opakuje. Zdalo by sa, že v demokracii nemá taká očividná demagógia veľké šance, že spoločenstvo, ktoré má za sebou skúsenosti Poľskej ľudovej republiky, rýchlo dokáže rozšifrovať hlásané bludy, kompromitujúce svojich autorov. Ukazuje sa, že to tak nie je, demagógia kvitne, utiekajúc sa k analogickým formuláciám a analogickému postupu a ľudia napriek zmeneným podmienkam jej ochotne podliehajú, hoci by sa jej mali vyvarovať. Aj dnes má iba jedna strana pravdu, ako by sme sa ničomu nenaučili a „politbyro tej strany“ s generalissimom, ktorý nikdy nebol v armáde, chce svojej moci podriadiť všetky štátne inštitúcie, vedno s tou, ktorej ústavná úloha spočíva v neprípustnosti zneužívania moci. Kedysi sa za anekdotu posielalo do väzenia, dnes za ňu možno stratiť prácu. Prekvapenie z reakcií ľudí Očividne sú si všetky demagógie navzájom podobné. Prečo je to tak? Či sa moc, najmä tá, o ktorej sa dlho snilo, nenadúva ako balón, až kým nepraskne? Obvykle tiež deštruktívne pôsobí na mozgové bunky. Práve preto prekvapuje reakcia ľudí. Prečo je tento typ moci pre nich atraktívny? Prečo demagógom načúvajú a podporujú ich? Je to otázka, na ktorú sa pokúsil odpovedať už aj Aristoteles. Žiaľ, písal, vždy sa nájdu ľudia „preukazujúci nadbytok služobnej poddajnosti“, pripravení na všetko, len aby sa dostali ku koristi, akú poskytuje poslušnosť vládcovi. Ľudia túžiaci po honore, závistliví voči iným, ľudia, ktorí zrazu zacítili svoju šancu. V dôsledku zániku občianskych povinností, pocitu zodpovednosti za štát a amorálnych postojov „vzniká štát nie ľudí slobodných, ale nevoľníkov a despotov, pričom jedni sú plní závisti a druhí plní pohŕdania“. Štát, plný rodiacich sa konfliktov, nesmierne krehký. Našťastie, podľa Aristotela, pád moci demagógov je neodvratný. Naša skúsenosť túto poslednú tézu filozofa – túto potešiteľnú tézu – už raz potvrdila. Barbara Scarga: Czlowiek to nie jest piękne zwierza, Vydavateľstvo Znak, Krakov 2007. Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama