Slovákmi boli vlastenci aj odrodilci
Polemiky okolo kontroverzne vnímaného vlasteneckého zákona sa pohybujú v kruhu. Na jednej strane sa konštatuje, že lásku k vlasti nemožno nanútiť, lebo má byť výsledkom výchovného pôsobenia. Na strane druhej sa ignoruje, že každá výchova, na rozdiel od vyššieho vzdelávania, je viac či menej nanucovaním.
K výchove k vlastenectvu by mohlo prispieť aj pripomínanie osudov významných Slovákov. Skalica, jedno z kultúrnych centier národného života na konci 19. storočia, ich dala svetu nemálo. Spomeňme ľudového lekára éry bernolákovcov Františka Madvu, botanika Jozefa Agnelliho, historika Františka Víťazoslava Sasinka, kníhtlačiara Jozefa Škarnicela, politika a osvetára Jána Mallého Dusarova a podobne orientovaného hlasistu MUDr. Pavla Blaha, dramatika Jozefa Hollého, básnika Pavla Bunčáka, maliara Júliusa Koreszku či operetného speváka Františka Krištofa-Veselého a rozhlasového režiséra Vladimíra Ruska. Aj skalické gymnázium vychovalo významné slovenské osobnosti.
Všestranný Ľudovít Okánik
Jedna z bratislavských ulíc na vŕšku pod Kalváriou nesie meno ThDr. Ľudovíta Okánika. Narodil sa 15. augusta 1869 v Skalici, kde vo veku tridsiatich rokov opäť zakotvil ako farár. Stal sa najbližším spolupracovníkom spomínaného Pavla Blaha a od roku 1900 aj jeho švagrom. Okánik ho napodoboval vo viacerých smeroch: v horlení za národné požiadavky, v osvetovom a vzdelávacom pôsobení na roľníkov i v spolkovej činnosti. Ak Blaho vynikal medzi ochotníkmi ako herec, Okánik sa venoval zasa dramatickej spisbe uvádzanej v miestnej divadelnej sál. V jeho hrách sa stretávali tendencie nábožensko-agitačné s národno-buditeľskými, sociálno-kritickými a osvetovo-vzdelávacími. Okánik v roku 1910 viedol volebnú kampaň za zvolenie do Uhorského snemu, no na rozdiel od Blaha proti provládnemu kandidátovi Košťálovi neuspel. O skrivodlivosti vtedajších volieb podal svedectvo škótsky priateľ Slovákov Seaton Watson. Ich ovzdušie dokresľuje aj riekanka, ktorú vyspevovali deti z národoveckých rodín: „Okánika ablegátom zvolíme a Košťála do Chvojnice hodíme!“
Z politiky späť do cirkvi
Po októbri 1918 Okánik svoje členstvo v SNR postúpil skalickému roľníkovi Jozefovi Bráneckému. V roku 1919 bol krátky čas nitrianskym županom, v rokoch 1925 a 1926 senátorom Národného zhromaždenia, po šesť rokov mešťanostom Bratislavy. Jeho československá orientácia vysvetľuje, prečo sa postavil proti snahám Andreja Hlinku oživiť už počas parížskych rokovaní ducha Pittsburgskej dohody. Napísal o tom článok, v ktorom vysvetľoval, prečo správa Slovenska nebola po 1. svetovej vojne mysliteľná bez českých úradníkov. Počty slovensky cítiacich odborníkov boli spočiatku mizivé. V 30. rokoch sa venoval už len cirkevnej dráhe ako farár v Bratislave. Ešte v roku 1928 sa mu dostalo cti celebrovať pri prevezení ostatkov Martina Kukučína z Dalmácie na Národný cintorín v Martine. Zaslúžil sa tiež o rekonštrukcie organov vo viacerých kostoloch. Svoj vzťah k rodisku potvrdil tým, že sa stal prvým richtárom Slováckeho krúžku združujúceho Skaličanov a Záhorákov žijúcich v hlavnom meste, kde zomrel 21. marca 1944. Janko Jesenský mu venoval báseň a ďalšia, od Hviezdoslava, zdobí jeho Jurkovičom kreovaný pomník z bieleho travertínu na skalickom katolíckom cintoríne. Pri pripomenutí 91. príchodu tzv. dočasnej slovenskej vlády do Skalice mu jeho rodáci 5. novembra 2009 odhalili sochu od Vlada Plekanca.
Kardinál zapieral materčinu
Pre dnešných Slovákov je ďalší Skaličan Ján Černoch (18. jún 1852 – 25. júl 1927) ešte menej známou osobnosťou ako Okánik, keďže ako vysoký cirkevný hodnostár podľahol maďarizácii a v roku 1918 sa postavil za zachovanie Uhorska. Nemali by sme však naňho celkom zabudnúť. Už ako Jánosa Csernocha ho trikrát zvolili do Uhorského snemu. Od roku 1913 bol ostrihomským arcibiskupom a hlavou katolíckej cirkvi v Uhorsku, v decembri 1916 v hodnosti kardinála korunoval v Budapešti posledného Habsburga za uhorského kráľa – Karola IV. Po rozpade ríše sa mu snažil robiť prostredníka s diktátorom Miklósom Horthym. Černochovej neskoršej zatvrdilosti voči rodným hádam pridala beštiálna lúpežná vražda jeho sedliackych rodičov v predprevratovej Skalici, ktorá sa nikdy neobjasnila. Napriek tomu zostáva významným Skaličanom a zároveň aj dokladom praktík národnostnej politiky posledných desaťročí existencie Uhorského kráľovstva. Do vysokých funkcií sa vtedy mohli ambiciózni Slováci presadiť len tak, že zapreli svoj materinský jazyk a pôvod.
Autor je publicista
