Reklama
Reklama

Vzbura davu v Kirgizsku

To, že by sa o niekoľko dní zrútil v Biškeku režim, predpokladal málokto. Všetko sa začalo 6. apríla na severe Kirgizska. Protivládne akcie prerástli do chaosu, krádeží a vraždenia.
Počet zobrazení: 1124
17-010-21-ilustracna foto-SITA AP Photo Nina Gorshkova-m.jpg

To, že by sa o niekoľko dní zrútil v Biškeku režim, predpokladal málokto. Všetko sa začalo 6. apríla na severe Kirgizska. Protivládne akcie prerástli do chaosu, krádeží a vraždenia. Na druhý deň sa zlodejské bakchanálie preniesli do hlavného mesta. Sociálne predpoklady nepokojov si však sformulovala sama vláda, keď radikálne zvýšila ceny za elektrickú energiu. Lavínu spustil rast cien Kabinet vedený Danijarom Usenovom ešte v novembri 2009 rozhodol, že ich od 1. januára 2010 zvýši dvojnásobne a od 1. júla až päťnásobne v porovnaní s predchádzajúcim rokom. Prvé zvýšenie automaticky znamenalo aj rast ostatných cien, čo udrelo na obyvateľov aj tak biednej krajiny. Už 24. februára sa vo vidieckom centre Naryň protestujúci (podľa nezávislých zdrojov ich bolo 1 500, podľa polície 400) domáhali zníženia tarifnej ceny za elektrinu a bezplatného bonusu jej časti pre obyvateľov vo vysokohorských oblastiach. Vláda a prezident na nepokoje nereagovali. Keď už po uliciach kirgizských miest chodili ozbrojení ľudia, ťažko sa dalo očakávať politické riešenie. Španielsky filozof José Ortega y Gasset v brilantnej analýze masového správania Vzbura davu píše (podľa českého vydania z roku 1933): „Člověk se odevždy utíkal k násilí; někdy toto násilí bylo zřejmým zločinem a v tom případě nás nezajímá; ale jindy bylo násilí prostředkem, jehož užil ten, kdo předtím vyčerpal všechny prostředky ostatní, aby obhájil rozum.“ Hrozí druhý Afganistan? Násilie sa prelialo cez rozumnú mieru a silové zložky sa radšej pridávali na víťaznú stranu. Podobne ako v roku 2005, keď trvalo mesiac, kým sa situácia stabilizovala. Nakoniec sa politické ľady pohli. Podľa dostupných informácií, prezident Kurman Bakijev 15. apríla abdikoval, pod ochranou ruských vojakov opustil Kirgizsko a odišiel do Kazachstanu. Kolujú však chýry, že sa už nezdržiava v Alma-Ate, ale že sa presunul do Dubaja. Bakijev to vzdal až potom, ako ruský prezident Dmitrij Medvedev varovne zdvihol prst, keď na jednom zo stretnutí vo Washingtone konštatoval: „Kirgizsko sa môže stať druhým Afganistanom.“ Pravda, prostredníctvom mobilu sa ešte porozprával s premiérom Vladimirom Putinom, ktorý následne rokoval s podpredsedom dočasnej vlády Kirgizska Almazbekom Atambajevom. Keď už nebola iná politická možnosť, dal Bakijev týmto krokom šancu krkolomnej legalizácii novej moci a zastavil narastajúce nebezpečenstvo občianskej vojny. Kým nevyšetrí skutočný dôvod krvavých nepokojov, ktoré nemali nič spoločné s občianskou nespokojnosťou, bude však nová vláda stále nelegitímna. Moc v Kirgizsku sa teda dostala do rúk dočasnej vlády na čele s Rozou Otumbajevovou. Tá sa obrátila na svetové banky, aby zablokovali podozrivé účty, na ktoré niekto mohol v čase najväčšieho chaosu previesť okolo 200 miliónov dolárov. Takýto únik peňazí zo štátnych rezerv totiž predstavuje pre chudobnú krajinu veľkú ranu. Revolúcia v priamom prenose Po tom, čo v Biškeku tiekla krv, veľa krvi, sa stali pokojné mítingy absurditou. Táto taktika, ktorú použila Otumbajevová a jej spoločníci, sa však z krátkodobého hľadiska stala efektívnou. Zo strategického hľadiska sa zrejme stane nástrojom, ktorý pomôže „zožrať deti revolúcie“. A to je v Kirgizku dosť bežné. Boli sme vôbec svedkami revolúcie v priamom prenose? Nejde len o ďalší zo série pokusov získať moc a prístup k reálnym, hoci skromným sektorom kirgizskej ekonomiky? Ani pri jednom variante by však nemala súdiť ulica. Sudca Lynč je veľmi, veľmi zlý začiatok. V Kirgizsku sa v polovici apríla 2010 začala nová historická etapa. Aká bude, je zatiaľ ťažké prognózovať. Konflikt severu proti juhu dostáva v krajine novú dimenziu. Kritickým momentom zmien je otázka, aký zahraničnopolitický azimut si nastaví nové vedenie krajiny. Až potom bude možné uvažovať o tom, ako štát prežije. Zatiaľ sú isté iba dve veci. Kirgizský štátny protokol má vyriešenú otázku protokolárneho poradia bývalých prezidentov. Ten totiž neexistuje, pretože prvý exprezident Askar Akajev žije v exile v Rusku a druhý odišiel smerom do Kazachstanu. Druhá konštanta: posledná hlava štátu, ktorá rokovala s Bakijevom ako rovný s rovným niekoľko hodín pred vypuknutím jarného politického chaosu, bol prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama