Európa na konci sveta

Keď americký prezident Barack Obama podpisoval nedávno v Prahe spolu s ruským kolegom Dmitrijom Medvedevom novú zmluvu o strategických zbraniach, našiel si čas aj na večerné stretnutie s predstaviteľmi jedenástich krajín strednej a východnej Európy.
Počet zobrazení: 1788
18-010-22-23-ilustracna foto-SITA AP Photo Virginia Mayo-m.jpg

Keď americký prezident Barack Obama podpisoval nedávno v Prahe spolu s ruským kolegom Dmitrijom Medvedevom novú zmluvu o strategických zbraniach, našiel si čas aj na večerné stretnutie s predstaviteľmi jedenástich krajín strednej a východnej Európy. Nepovažoval však za potrebné pohovoriť si aj s vedením EÚ napriek tomu, že na programe mal aj európsku agendu.

Nebolo to po prvý raz, čo Obama ignoroval Európsku úniu ako inštitúciu. V máji sa mal konať v Madride pravidelný samit USA – EÚ, no ukázalo sa, že Biely dom ho nemá v programe. Ešte zaujímavejšie je vysvetlenie, prečo sa EÚ nedostala do prezidentovho diára. Podľa denníka New York Times „americkí predstavitelia povedali, že Obama mal pocit, že americko-európsky samit rok predtým v Prahe bol stratou času“.

Sklamanie na starom kontinente

Európski predstavitelia sa cítia rozčarovaní, keďže Obama im v krátkom čase už dvakrát dal najavo, čo si o nich myslí. Pridala sa k tomu obava, že únia stráca v očiach USA význam na úkor Číny. Navyše, stalo sa vtedy, keď po dlhých naťahovačkách vstúpila do platnosti okyptená Lisabonská zmluva a stretnutie malo dokumentovať akcieschopnosť nového usporiadania inštitúcií EÚ. Ako poznamenal na margo Obamovho „pražského výberu“ bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt, „v období, keď Európa zápasí s nastavením štruktúr pre zahraničnú politiku tak, aby mala vplyv na globálnej úrovni, je toto pražské stretnutie prehrou pre štáty, ktoré tam prezentované boli, ako aj pre samotnú úniu. Večera len ukázala, že EÚ potrebuje, aby pravá európska spoločná zahraničná politika bola už realitou.“ Vyzerá to tak, že práve samotná Lisabonská zmluva v jej najnovšej podobe prispieva k zmätku v hlavách Američanov. Doslova po lopate, a teda nediplomaticky to naznačil námestník ministerky zahraničných vecí USA Philip Crowley, keď povedal, že USA nevedia, kto vlastne Európsku úniu vedie. Predpokladali, že lisabonský proces prispeje k sprehľadneniu jej inštitúcií, ale opak je pravdou. Únia má podľa USA v podstate troch prezidentov a každý z nich považoval za potrebné stretnúť sa s Obamom. Prvým z nich je predseda Európskej rady Herman van Rompuy, druhým šéf Európskej komisie José Manuel Barroso a tretím španielsky premiér José Luis Rodriguez, teda predstaviteľ krajiny v rámci rotujúceho šesťmesačného predsedníctva. Ich kompetencie nie sú v mnohých prípadoch podľa USA ešte stále dostatočne objasnené.

Na vine sú školské mapy

Namiesto pocitov sklamania nad nevďačnou Amerikou by sa predstavitelia EÚ mali zamyslieť nad súčasným stavom nielen tejto inštitúcie, ale aj celého svetadiela a položiť si otázku, čo podniknúť, aby Európa opäť nadobudla niekdajšiu vážnosť aj na druhej strane Atlantiku. Začať by mali pohľadom na mapu sveta, aby vedeli, kde sa nachádzajú. Lenže, najskôr budú musieť vymeniť samotnú mapu. My Európania sme si totiž zvykli na dlhodobo pestovaný pocit o význame nášho kontinentu. Prispievajú k tomu už mapy sveta, ako ich poznáme zo škôl. Na takejto mape leží v strede Európa, naľavo Atlantický oceán a Amerika, hlboko pod Európou Afrika a kdesi ďaleko vpravo Ázia končiaca úplne v rohu polostrovom Čukotka. V Ázii, ale už aj v USA, som videl mapu s úplne iným usporiadaním kontinentov. Na nich je v strede Ázia s takými krajinami, ako je Rusko, Japonsko, Čína, Južná Kórea a India, dole Austrália, vpravo Tichý Oceán s Amerikou. Až úplne naľavo je Európa, ktorá tam vyzerá ako väčší polostrov, takže v tejto podobe supluje Čukotku v našich školských atlasoch. Takáto mapa, keby sa ujala aj v Európe, by zrejme lepšie zodpovedala súčasnej realite a navyše by prinútila predstaviteľov EÚ konať viac v prospech toho, aby sa náš kontinent (západný výbežok Ázie) vrátil svojím významom k postaveniu, ktorý zdedil na základe svojho predchádzajúceho civilizačného vývoja.

Schopnosť pomenovať problémy

Štatistika je neúprosná a vyhliadky do budúcnosti alarmujúce. V roku 2025 bude žiť v EÚ len 6,5 percenta svetovej populácie, prvenstvo však získa v podiele starších obyvateľov. Takmer tretina bude mať viac ako 65 rokov. Podiel krajín únie na svetovej produkcii sa od druhej svetovej vojny znížil z 28 na 21 percent a bude ďalej klesať. Ale zato budeme dovážať až 70 percent energetických surovín, predovšetkým z východu. Nemožno povedať, že by najvyšší predstavitelia EÚ nevideli súčasné problémy a ich nárast do budúcnosti. Vo Fínsku sa nedávno stretli siedmi ministri zahraničných vecí, aby hľadali možnosti, ako obnoviť vplyv Európy. Eurokomisárka pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Catherine Ashtonová sa zmienila o nevyhnutnosti hovoriť jedným hlasom. „Ekonomiky Číny a Indie a ďalších rastú desaťpercentným tempom ročne. Ekonomická váha sa premieta do politických faciek a sebadôvery,“ uviedla lady Ashtonová a dodala: „Cítite to všade – od rokovaní o klimatických zmenách a o Iráne, až po veľké energetické dohody s Afrikou alebo centrálnou Áziou. Ak sa dáme dokopy, môžeme si ubrániť naše záujmy. Ak nie, rozhodnú za nás iní. Je to také jednoduché.“ Aj spomínaný Barroso hovoril podobne v súvislosti s navrhovanou novou stratégiou Európa 2020: „Sme silnejší, ak pracujeme spoločne, a úspešné východisko z krízy preto závisí od úzkej koordinácie v oblasti hospodárskej politiky. Ak by sme tak nepostupovali, mohlo by to viesť k stratenému desaťročiu relatívneho úpadku, trvalej straty rastu a štrukturálne vysokej nezamestnanosti.“

Brzezinského lekcia

Možno povedať, že ak Barack Obama obchádza Brusel, využíva tým vo svoj pros­pech iba nejednotnosť celej únie. Tá sa prejavila nielen počas schvaľovania Lisabonskej stratégie, keď prešla iba zásluhou rozličných výnimiek pre jednotlivých nespokojencov, čím vlastne vzniká Európa rovných a ešte rovnejších. Ešte lepším príkladom je postup niekoľkých politikov z krajín strednej a východnej Európy, ktorí vlani poslali Obamovi spoločný list, presnejšie „prosbopis“, aby ich USA neopúšťali a nenechali napospas Rusku. Slová, ktoré vyriekol známy politológ Zbigniew Brzezinski museli na nich pôsobiť ako ľadová sprcha: „Obracať sa na Ameriku iba so sťažnosťami na ruskú asertivitu a sťažovať sa na nezáujem západnej Európy, to nie je začiatok riadnej reakcie. To je rezignácia na akúkoľvek reakciu. Američania predsa nemajú zodpovednosť za to, že sa Česi rozhodnú predať nejaký svoj kapitál ruským oligarchom a potom sa sťažujú, že sa tak dostávajú do strategicky zložitej situácie. To isté platí o Poliakoch, Litovcoch a Estóncoch.“ Brzezinski tým v interview pre Českú televíziu vystihol hlavný problém Európy, kde by sa každý politik najradšej hral za peniaze iných na vlastnom piesočku, ale zároveň pomenoval naivitu týchto politikov (našťastie zväčša bývalých), ktorí sa podľa neho správajú ako malé deti. Navyše si existenciu EÚ ešte stále neuvedomili. Svet sa výrazne mení a kto dokáže tieto zmeny pomenovať prvý, má šancu prispôsobiť sa im. Problém EÚ spočíva v nejednotnej zahraničnej politike. Skladá sa z 27 individuálnych zahraničných politík a nad nimi tróni komisárka riadená troma šéfmi, z ktorých každý ma vlastnú predstavu o svojej nenahraditeľnosti. A Biely dom to vie.

Rozhádaná, nejednotná únia

Írsky politik a diplomat John Bruton na adresu vzťahov medzi Spojenými štátmi americkými a úniou napísal: „Aby v USA brali EÚ vážne, to si vyžaduje jednotný front. To vyžaduje povedať niečo silné a niečo, čo má význam. Únia musí byť pripravená byť kritická, ak je to nevyhnutné. To vyžaduje pracovať najskôr doma, medzi 27 členskými štátmi, nastoliť spoločnú pozíciu na oznamované posolstvo. Členské štáty musia dať na prvé miesto všeobecné záujmy Európy a vyhnúť sa vzájomným súbojom s ostatnými, ktoré si chcú vybudovať osobitné vzťahy s USA na úkor ostatných členov EÚ.“ USA teda využívajú nejednotnosť členských krajín a ich individuálne ambície na to, aby si udržali svoje pozície na starom kontinente. Uvedomujú si, že silná a akcieschopná Európa by sa čoskoro obišla bez amerického poručníkovania. Podobne sa snažia postupovať aj v Ázii. Lenže, tam niektoré krajiny nadobúdajú takú ekonomickú silu a tým aj odvahu, že podobné problémy s úpadkom svojho postavenia začínajú pociťovať aj vo Washingtone. Nejde ani tak o Čínu, tá si už získala dostatočný rešpekt. Problémom začína byť Japonsko, najmä po tom, ako dlhoročnú dominanciu Liberálnodemokratickej strany vystriedala vláda Demokratickej strany Japonska vedená Jukiom Hatojamom. Ten navrhol vytvoriť Východoázijské spoločenstvo pozostávajúce z Číny, Japonska a Južnej Kórey. S USA sa v tomto zoskupení nepočíta. Ak by sa Hatojamove plány stali realitou, znamenalo by to aj významný pokles amerických pozícií vo svete. Ázia by si tak svoje dominantné postavenie na mape sveta ešte viac upevnila.

Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984