Monodráma M. H. L.

V poslednom čase stúpol v kultúrnej verejnosti záujem o život a dielo divadelnej režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej (1916 – 1966). V periodickej tlači vyšlo viacero článkov a Divadelný ústav vydal zborník teatrologických štúdií (podnetné sú najmä od Ladislav a Čavojského a Jána Jaborníka).
Počet zobrazení: 2216
mhl_22-m.jpg

V poslednom čase stúpol v kultúrnej verejnosti záujem o život a dielo divadelnej režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej (1916 – 1966). V periodickej tlači vyšlo viacero článkov a Divadelný ústav vydal zborník teatrologických štúdií (podnetné sú najmä od Ladislav a Čavojského a Jána Jaborníka).

Pojednania o tejto nevšednej umelkyni sa dnes musia vyrovnať s dvoma rizikami. Prvým je hrozba ideologických predpojatostí, druhým pokušenie interpretovať v jej turbulentných životných osudoch isté momenty tak trocha na hranici bulváru alebo módneho feminizmu. Obom týmto rizikám sa úspešne vyhla dokumentárna monodráma Slávy Daubnerovej uvádzaná v bratislavskom Štúdiu 12 pod názvom M. H. L.

Žena v dobe plnej anomálií

Ide v pravom slova zmysle o autorské divadlo. Daubnerová je totiž nielen herečkou, režisérkou, ale predovšetkým autorkou textu, ku ktorému sa dopracovala obdivuhodným spôsobom naznačujúcim, že ju osudy našej prvej divadelnej režisérky oslovili mimoriadne silno.

Text zostavila na základe štúdia v pätnástich archívoch Slovenskej a Českej republiky (spolu s dramaturgom Pavlom Grausom) predovšetkým z listov, ktoré Husáková adresovala priateľke Oľge Lichardovej, príbuzným, ale aj oficiálnym predstaviteľom. Vychádza i z dobových kritických ohlasov na jej inscenácie, zo zápisov tajnej polície počas 2. svetovej vojny a v 50. rokoch, ako aj z ďalších dokumentov.

V centre inscenácie stojí pani Magda najmä ako žena, a to žena so svojím životom súkromným i verejným. Pričom ten prvý je mimoriadne silno poznačený tým druhým. Pred nami sa odvíja dráma ženy, do ktorej osobného i profesijného života zasahuje doba plná anomálií a spoločenských zlomov, doba nádejí i sklamaní, dní slnečných i daždivých, v ktorej bolo neľahké žiť, no ešte ťažšie je uchovať si vlastnú morálnu integritu.

A tak sledujeme pani Magdu ako umelkyňu plnú ambícií a tvorivého elánu, ale aj pochybností o sebe samej, ako ženu, ktorá si svoj život bez divadla nevie predstaviť a ktorá sa musela zmieriť s tým, že sa na ňu pozerá (nakrátko pozitívne, potom až osudovo negatívne) najmä ako na manželku politika Gustáva Husáka. Ale tiež ju „vidíme“ ako matku milujúcu svojich dvoch synov, ženu vstupujúcu do vzťahu s hercom Ctiborom Filčíkom, ženu so svojimi existenčnými bolesťami, zdravotnými problémami a tajnými túžbami. Daubnerová nie je vyštudovaná herečka (absolvovala kulturológiu), jej prejav je pomerne striedmy, ale korešponduje s charakterom zobrazovanej postavy, ktorá svoj bohatý vnútorný svet prekrývala chladnejším správaním navonok. Mnohovrstvovú osobnosť Husákovej hneď v úvode inscenátori vyčerpávajúco charakterizujú na zadnom horizonte dvoma tuctami prívlastkov, neraz i protichodného významu, no všetky dokopy vytvárajú komplex jej charakteru.

Za šťastné možno považovať režijné zvládnutie monodrámy, v ktorej po pantomimickom stvárnení predsmrtného zdravotného kolapsu a úvodnom speve (jeho kvalita je vari jediným sporným bodom inscenácie) sa následne živo deklamuje textom herečky, viackrát prerušovaným či doplňovaným z ampliónu.

Viacvrstvovosť sa dosahuje aj filmovými zábermi na priesvitnú plachtu uprostred javiska (výjavy z rodinných zábav, z verejného zhromaždenia a divadelných inscenácií), ktoré však nie sú len ilustračné, ale často vytvárajú kontrapunkt k textu či akcii. Úsporné, no invenčné je použitie rekvizít a zvuková réžia. Osobitne oceňujem, že pred koncom vidíme zábery Majakovského Kúpeľa uvedeného na Novej scéne, keďže v teatrologickom hodnotení sa odborníci práve tejto inscenácii skôr vyhýbajú. V súčasnosti spomínať na básnika, o ktorom Vítězslav Nezval zaveršoval, že „nejraději měl verš a bubínkový revolver“, sa akosi nepatrí.

Sláva je hrobom lásky

Napriek tomu, že inscenačný pohľad na Magdu Husákovú ďaleko prekračuje pohľad teatrologický, inscenácia si vyžaduje, povedané Petrom Karvašom, pripravené publikum a osloví predovšetkým staršiu generáciu. Generáciu, pre ktorú je normálne, a nie smiešne, ak počuje oslovenie súdruh, ktorá si pamätá Husákovej inscenácie na Novej scéne (Lúpežník, Pygmalion, Don Juan) alebo v televízii (Šesť postáv hľadá autora, Muž pre každé počasie, Oblomov).

A tiež je určená všetkým, pre ktorých divadlo je alebo bude z oboch strán rampy blízkou družkou. Ale možno aj pre ďalších, čo sa stotožnia s krédom ženy označovanej ako M. H. L. A to, že sláva je hrobom lásky a láska je hodnotou, bez ktorej by sa náš dočasný pobyt na tejto zemi zmenil na slzavé údolie.

Autor je divadelný publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984