Ukrajinská demokracia v praxi
Keď som bol v roku 1993 v Londýne so skupinou novinárov zo strednej Európy, hostitelia považovali za potrebné ukázať nám aj činnosť parlamentu. Aby sme vraj videli, my málo skúsení, ako vyzerá demokracia v praxi. V Dolnej snemovni bola práve hodina otázok a odpovedí a hustá atmosféra tomu aj napovedala. Maďarský kolega László, keď videl po sebe štekajúcich poslancov, konštatoval: „Ak je toto tá demokracia, tak v Rumunsku je ešte väčšia. Tam sa v parlamente aj bijú.“ Neviem, či László sledoval nedávne zábery z ukrajinského zákonodarného zhromaždenia, ale ak áno, musel svoj výrok o vysokej demokracii posunúť až tam. V Kyjeve sa poslanci nielen bili, ale doniesli si so sebou aj výzbroj v podobe vajíčok a dymovníc. V snahe zabrániť hlasovaniu o zmluve s Ruskom zaliali štrbiny na vkladanie hlasovacích kariet lepidlom. Zároveň pozvážali svojich prívržencov autobusmi zo západnej Ukrajiny, aby v uliciach Kyjeva vyvolali tú „pravú“ atmosféru masového protestu. Opoziční zákonodarcovia, tvrdiac, že v krajine je ohrozená nielen demokracia, ale aj jej nezávislosť, dali takto najavo, ako si tú demokraciu a nezávislosť predstavujú. Demokracia bola dobrá dovtedy, kým im zaručovala moc. Keď o ňu prišli vo voľbách, zvolili násilie. Prezident iba plní sľuby Dôvodom k takémuto činu sa stal fakt, že nový prezident Viktor Janukovyč začal plniť len to, čo sľuboval pred voľbami. Že dorieši problém dodávky ruského plynu a jeho prepravy ďalej, že zlepší vzťahy s Ruskom naštrbené počas prezidentovania jeho predchodcu Viktora Juščenka, že Ukrajina sa nepridá k žiadnemu vojenskému zoskupeniu. A tak podpísal s Ruskom dohodu o predĺžení prenájmu námornej základne v prístave Sevastopoľ na Kryme o ďalších 25 rokov a dohodol zníženie ceny plynu o 30 percent. Zároveň zrušil centrum, ktoré malo pripraviť Ukrajinu na vstup do NATO. Krymský paradox Boj opozície v parlamente síce pripomínal starú filmovú grotesku, ale jej argumenty o „zapredancoch“ boli skôr trápne a svedčia o tom, že nepoznajú vlastnú históriu. Súčasnú Krymskú autonómnu republiku, zväčša osídlenú Rusmi, dostala Ukrajina od svojho rodáka, premiéra Nikitu Chruščova v roku 1954 len tak z rozmaru. Ani po tomto čudnom rozhodnutí nestratil polostrov svoj ruský charakter. Prezident Juščenko sa všemožne, ale márne snažil potlačiť tamojší ruský nacionalizmus, ale to následne nahnalo hlasy vo voľbách Janukovyčovi orientovanému viac na Moskvu. A tak si opozícia môže teraz iba povzdychnúť, lebo nebyť Chruščovovho rozmaru, v Kyjeve by teraz vládla Julia Tymošenková. Janukovyčovi by totiž hlasy krymských Rusov v nedávnych tesných voľbách istotne chýbali. Dvojstranu autorky pripravil Leopold Moravčík
