Pamäť na oddelení strát a nálezov

Nedávno som čítal knihu o prvých slovanských štátoch v ranom stredoveku. Mráz mi prešiel po chrbte, keď som si uvedomil, ako málo tušíme o Veľkej Morave. Poznáme sotva tucet konkrétnych osobností, ktoré v nej působili, aj to zväčša len z cudzích análov. V pamäti etnika, ktoré tu naďalej žilo, sa nezachovalo takmer nič. Necelé storočie informačného temna prekrylo všetky spomienky, fakty, mená, dátumy... Iste, bola v tom aj politika. Nastúpila nová vládna dynastia a cirkevné štruktúry, ktoré nemali záujem, aby sa spomínali tie pôvodné, slovanské. A tak nám dnes čo-to poodkrýva iba archeológia, jazykoveda a sporné odkazy v mladších kronikách. O iných národoch sa vie oveľa viac, hoci zmizli v prepadlisku dejín. Vymreli, splynuli so svojimi dobyvateľmi, alebo sa ich kmene presídlili nevedno kam. V súčasnosti sa moderný národ nemôže len tak stratiť, iba ak kdesi v Amazónii pri klčovaní pralesov. Už pár storočí máme kníhtlač, o niečo kratšie fotografiu, film, o najnovších výdobytkoch informačnej techniky ani nehovoriac. Ale o to viac sa po svete ponevierajú mimoriadne schopní manipulátori, ktorých stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Donedávna sa pred nami zatajovali celé kapitoly dejín. Dokumenty o masakri v Katyńskom lese sa v archívoch oprašujú až po 70 rokoch, no iné udalosti sa zase zahmlievajú, skresľujú, či stavajú z nôh na hlavu. Úplná väčšina ľudstva je i dnes kŕmená jednostrannými informáciami, ktorými sa z bieleho robí čierne a naopak. Skutočne vieme, čo je v pozadí príčin hroziaceho bankrotu Grécka, čo sa deje v Latinskej Amerike alebo v čiernej Afrike? Kde a čo sa odohralo naozaj, sa možno dozvieme až po 30 rokoch. Tak ako teraz o tom, ako to bolo s „Brežnevovou“ Malou zemou, s hrdinstvom slovenského vojenského pilota Otta Smika, alebo s nejakými podrobnosťami z vývoja slovensko-maďarských vzťahov. O tom všetkom sa môžete dočítať v najnovšom čísle Slova. Čosi nám o smelých činoch zo starších čias našepká výtvarné umenie, film či pomník hrdinov, paradoxne niekedy až po jeho zneuctení. Ale ani zožltnuté stránky dobovej tlače nepovedia všetko. A už vôbec nie všetko pravdivo. Existuje aj individuálna pamäť, ktorá však tiež zlyháva, ak si ju netrénujeme. Môže sa stať, že v akomsi humánnom geste odpúšťania zabudneme na to podstatné. Nečudujme sa potom, keď nás podrazí ktosi, kto to urobil aj pred rokmi, a naopak, znovu nájdeme podporu u toho, na koho sme už dávno nemysleli. Len aby sme sa mu ešte stihli poďakovať... Pamäť ľudská, národná či celej civilizácie je fenomenálny jav. Pracujme s ňou opatrne a denno-denne. Alebo v serióznom časopise každý týždeň. Ak aj raz ktosi znovu objaví bronzový poklad, bude to už iba súbor síce cenných, no chladných predmetov. Vedci na nich možno nájdu i odtlačky prstov byzantského kupca, ale bez jeho konkrétnej tváre.