Nezahojené rany genocídy Arménov

Do Turecka, ktoré dostalo do vienka skvelú strategickú polohou, chodia mnohí Európania na dovolenku a poznajú aspoň povrch jeho spoločenského života. S dosiaľ pomerne izolovaným Arménskom je to však horšie.
Počet zobrazení: 2211

Do Turecka, ktoré dostalo do vienka skvelú strategickú polohou, chodia mnohí Európania na dovolenku a poznajú aspoň povrch jeho spoločenského života. S dosiaľ pomerne izolovaným Arménskom je to však horšie. Pritom ide o štát, ktorý ustavične zdôrazňuje spoločné kresťanské korene s Európou a kultúrne je jej ďaleko bližší ako dediči Osmanskej ríše. Arméni pociťujú veľkú hrdosť na to, že patria k prvým christianizovaným národom (krst oficiálne prijali začiatkom 4. storočia), ich sakrálne stavby predstavujú skvosty starobylej architektúry. Preslávili sa aj ako obratní obchodníci, čo im za vlády Osmanov ruka v ruke s vyznávaním Ukrižovaného vynášalo nenávisť dominantných moslimov. Cielená likvidácia etnika Arméni mali v Osmanskej ríši pozíciu, akú malo o dvadsať rokov neskôr rovnako ekonomicky zdatné židovstvo v nacistickej Tretej ríši. Turci označovali Arménov za tajných spojencov dotierajúcej ruskej armády. Hrozivým paušalizujúcim výsledkom tohto vzťahu sa stal plán cielenej likvidácie etnika – genocída. Následne a neraz aj dnes ju Ankara vydáva za nešťastný vedľajší dôsledok priamych bojových operácií 1. svetovej vojny. Situácia sa však vážne vyostrovala už koncom 19. storočia, keď Abdülhamid II., krutý a paranoidný sultán na čele chradnúcej ríše, neadekvátne zareagoval na vzostup národného povedomia Arménov a dal mnohých povraždiť. Ďalšie masakre sa odohrávali na začiatku minulého storočia po tom, čo v roku 1908 strácal Istanbul aj de jure ďalšiu balkánsku oblasť, stále nepokojnú dvojkrajinu Bosnu a Hercegovinu. Pred sto rokmi sa sultánova neobmedzená vláda zrútila. Po prevrate sa postupne dostali k moci tureckí nacionalistickí radikáli zo strany Jednota a pokrok. Známi ako Mladoturci si na Západe získali sympatie, lebo presadzovali konštitucionalizmus. Išlo o pestrú zmes vlastencov túžiacich po vyliečení „chorého muža na Bospore“ zo všeobecného úpadku. Štát s mnohými regionálnymi identitami alebo odstredivými tendenciami (Separatistické pnutie podrobených arabských kmeňov obratne využil legendárny plukovník T. E. Lawrenca.) a s rozvráteným „tureckým“ hospodárstvom sa však naďalej zmietal v zmätkoch, z ktorých mnohí profitovali. Krvou sfarbený zánik ríš Po Rakúsku-Uhorsku, ktorého infantéria musela, ako sa spieva v známej piesni Hercegovina, šturmovať Sarajevo, sa priživovalo nedávno zjednotené Taliansko. To uchvátilo severoafrické Tripolsko (v dnešnej Líbyi). Ďalším, ešte zásadnejším zmenám nedokázal nik zabrániť ani po balkánskych vojnách. Tieto územné straty a podlamovanie už aj tak oslabenej autority Vysokej porty predchádzali začiatku prvého celosvetového vojnového konfliktu. V jeho priamom dôsledku zanikli hneď štyri monarchie: nemecká, podunajská ovládaná Habsburgovcami, ruské cárske impérium a napokon Osmanská ríša. Posledný prípad bol asi najmenším prekvapením, pretože o ázijskom polofeudálnom kolose na hlinených nohách si cvrlikali vrabce na drôtoch vedúcich do celého sveta. Neodvrátiteľný zánik ríš bol, žiaľ, sfarbený krvou. Keď vypukla 1. svetová vojna, úplne sa líšila od predchádzajúceho ozbrojeného merania síl. Zmenila to, čomu sa hovorí mentálne mapy u podstatného segmentu ľudstva. Za politický súmrak 19. storočia sa preto považuje až rok 1914, úsvit temnej Veľkej vojny. Počas nej sa bojuje na niekoľkých kontinentoch, a to málokedy so zvyškom romantiky, akú predstavovali niektoré „rytierske“ súboje aviatikov či diaľkový let zásobovacieho Zeppelinu na pomoc koloniálnej jednotke, ktorá hrdinsky operovala vnútri čiernej Afriky. Nasadilo sa nesmierne množstvu prostriedkov. Ľudské a technické zdroje sa vyčerpávali až do dna. Súťažilo sa o stále rýchlejšie presadzovanie technických noviniek, z ktorých niektoré spôsobovali väčšie škody tomu, kto ich používal. Napríklad otravné plyny sa nasadzovali hlava-nehlava, aj keď ich rozšíreniu správnym smerom povetrie nepomáhalo. Všetko vtedy pohlcoval nenásytný front. Ukázalo sa, že moderne nevystrojené armády (osmanská k nim patrila), mali prabiednu šancu v poli obstáť. Špinavá očista od netureckého živlu Produktom atmosféry onej doby bola aj genocída arménskeho ľudu, hrozná epizóda štvorročnej konfrontácie, v ktorej zahynuli milióny osôb. Zámienkou na premyslený útok na civilistov na východe Osmanskej ríše sa stali aktivity arménskych vojakov v cárskych službách a činnosť geríl, ktoré spravidla úzko spolupracovali s Rusmi. So spolustrojcami mladej nezávislosti Bulharska, podporovateľmi Srbov, Čiernohorcov a ďalších nábožensky, zväčša i jazykovo spriaznených národov. To bola pomyslená posledná kvapka tureckej trpezlivosti. Máločím obmedzované úsilie „očistiť“ štát od netureckého živlu sa mohlo začať. Prebúdzala sa stará nenávisť voči Grékom, ale Arménov, domnele smrteľných nepriateľov panturkizmu, v systematických plánoch masakrov uprednostnili. Z hľadiska mladotureckých predákov dostávalo arménske plemeno zradcovskú nálepku, a preto sa otvorene diskutovalo o jeho fyzickej likvidácii. Letopočty 1915 a 1916 neznamenali len neúspešný pokus uplatniť Churchillov projekt námornej invázie v oboch tureckých úžinách, známy tiež zo slávneho filmu Gallipoli s Melom Gibsonom, ale aj naplnenie vyhladzovacieho projektu. Mnohí aktéri ich chápali tiež v zmysle nevyhnutných krokov na uskutočnenie pantureckých snov o prepojení príbuzných národov obdobne ako pangermánstvo. Pritom arménska populácia mala byť bariérou zamýšľaného zväzku Turkov a Azerbajdžancov. Transporty a pochody smrti Pomocou pre túto príležitosť prepustených kriminálnych živlov a pod rúškom deportácií najmä vo východných provinciách masovo mužov, ženy, deti a starcov sústredili do zberného centra vo vzdialenom meste Aleppo alebo ešte ďalej, do pustých končín Mezopotámie. Tieto pochody či transporty smrti málokto prežil, pretože ich sprevádzali všemožné ukrutnosti. Tí, čo zomierali neľudsky natlačení vo vlakoch, mali svojím spôsobom šťastie, lebo neboli priamo vystavení prírodným vplyvom, čo sa stalo údelom tých, ktorých presúvali Turci pešo. Prístup k vode bol iba za úplatu a zdroje potravín boli úmyselne natoľko obmedzené, až väzni šaleli. Zahraniční svedok, diplomat, v správe nadriadenému o odvlečených Arménoch napísal: „Je na nich taký žalostný pohľad, že na to nenachádzam slová. Takmer bez výnimky sú v handrách, špinaví, hladní a chorí. Na pochode sú už dva mesiace, bez možnosti umyť sa a preobliecť, spať musia vonku a stále sú vystavení hladu. Bol som svedkom, keď im rozdávali jedlo. Správali sa ako divoká zver. Vrhli sa k strážnikom, ktorí jedlo priniesli, tí ich začali tĺcť palicami a niekoľkých zabili. Pri pohľade na nich mohol človek len ťažko uveriť, že má pred sebou ľudské bytosti.“ Ďalší popis, ktorý sa vo všetkom podstatnom zhoduje i s názormi mnohých iných pozorovateľov, neúprosne rozvíja hekatombu (tvorenú aj sexuálnym násilím) o ďalšie podrobnosti: Arméni prehľadávali kobylince, aby našli nestrávené zrno a požívali trávu, hmyz a burinu… Počet zavraždených alebo inak postihnutých sa, samozrejme, nedá určiť presne, no odhady obetí zbavených života sa pohybujú medzi niekoľkými stotisícmi (ako udávajú Turci) a poldruha miliónom (Arméni). Pravdepodobne išlo prinajmenšom o milión osôb. Vágne paragrafy stále platia Neblahá bola pri „prvej modernej genocíde“ úloha spojencov Istanbulu tzv. ústredných mocností – Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, ktoré sa obávali nežiaduceho rozkolu Osmanskej ríše a zväčša volili postoj „bližšia košeľa ako kabát“. Napokon, Osmanom pri bojoch s vnútorným i vonkajším nepriateľom dlhodobo pomáhali nemeckí poradcovia a velitelia. Arménske krviprelievanie, žiaľ, doznievalo ešte aj po uzavretí mieru, v počiatkoch Tureckej republiky. Štátnosť stále uctievaného diktátora Mustafa Kemala Atatürka (1881 – 1938), ktorá sa zakladala na jeho vodcovstve, sekulárnom vojsku a stupňovanom nacionalizme, ba šovinizme, sa k mrazivým udalostiam nepostavila čelom. Netreba sa tomu čudovať, pretože nadviazala na mnohé idey „vlasteneckých“ strojcov vyhladzovania Arménov. Revolúcia zhora, ktorá okrem iného iniciovala pozoruhodné zblíženie so Sovietskym Ruskom, naopak, spochybnila programovú likvidáciu arménskej populácie. Značne vágny paragraf „urážka turectva“ stále platí, mnohí jeho dôsledky pocítili na vlastnej koži. Najmä v období, keď mali zelenú dobre organizované pokusy oficiálnych činiteľov falšovať s pomocou historikov najnovšie dejiny. Aj preto dodnes dôsledne nedoriešená „arménska otázka“ patrí do skupiny historických národnostných neznášanlivostí podfarbených záťažou Ankary. Suma kľúčových problémov, ktorá aktuálne znižuje šance na prijatie 70-miliónovej regionálnej mocnosti do Európskej únie. Patrí sem i problém Kurdov, ktorí tvoria pätinu obyvateľstva Turecka, či 36 rokov násilím rozdeleného Cypru. Turecká pospolitosť síce dosiaľ odmieta uznať plnú morálnu zodpovednosť a záujem predkov na vyvraždení časti arménskej populácie popiera, ale napriek tomu urobila istý krok dopredu. Ankara roky nechcela uznať samostatné Arménsko, okato proti nemu podporovalo Baku, keď s Jerevanom bojovalo o sporný Náhorný Karabach, a zaviedla dlhodobú blokádu hranice s Arménskom. Napriek tomu tlak USA a túžba mať zástavu pred sídlom EÚ v Bruseli je mocnou čarodejkou. Zrejme aj preto, aby si Ankara vylepšila kandidátske skóre do únie. Proti nej stojí pomerne bohatá arménska diaspóra, ktorá sídli najmä vo Francúzsku a v Spojených štátoch amerických a hlási sa k nej až deväť miliónov „duší“. Ak obe strany ratifikujú dohodu o istom vyrovnaní s minulosťou, ak stúpenci normalizácie vzťahov medzi Turkami a Arménmi prekonajú odpor opozície vo svojich zákonodarných zboroch alebo na námestiach a v uliciach, mohli by byť rezonancie procesu zmierenia široké. Zatiaľ je to však iba veľké keby. Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984