Ožíva spomienka na Malú dohodu
Bez ohľadu na to, ktoré politické zoskupenie sformovalo v minulosti v Budapešti vládu, vždy sa opakoval ten istý rituál: sťažnosti na potláčanie práv maďarskej menšiny na Slovensku. Potiaľto nič nové u našich južných susedov. Nové nie je ani to, že reálnu silu teraz získali tí, ktorí požadujú revíziu hraníc. Rozdiel je v tom, že po 1. svetovej vojne viedla hrozba iredentizmu k vzniku Malej dohody. Pôvodne talianske slovo irredento (nevyslobodený), ktoré sa používa na opis tohto hnutia, najlepšie vystihuje výrok: „Čo raz bolo naše, bude raz naše opäť.“ Európa po roku 1918 a následnej mierovej konferencii bola plná iredentizmu. Takéto hlasy sa najsilnejšie ozývali z Budapešti. Rozpad monarchie nepovažovali za prirodzený výsledok vlastného zlyhania, ako následok násilnej maďarizácie, ale ako prejav nežičlivosti víťazných mocností, ktorá vyvrcholila 4. júna 1920 Trianonskou dohodou. Tá riešila hranice medzi Maďarskom a novými národnými štátmi vytvorenými na troskách bývalého Uhorska. Volanie po obnove monarchie Ustavičné prejavy nespokojnosti s usporiadaním po 1. svetovej vojne a volanie po revízii dohody, ba dokonca po obnove samotnej monarchie hoci aj násilím, vyvolali pochopiteľnú reakciu. Mladé štáty sa cítili natoľko ohrozené, že hľadali formy svojej ochrany. Tak vznikla Malá dohoda ako vojensko-politické spojenectvo ČSR, Juhoslávie a Rumunska s podporou Francúzska. Spojenectvo vzniklo z národov, ktorých desať poslancov vytvorilo už v uhorskom parlamente v roku 1905 spoločný klub. O rok ich počet stúpol na dvadsaťpäť, jeho tajomníkom bol Milan Hodža. Politiku Budapešti teda najlepšie poznali Slováci, Srbi a Rumuni a vedeli, čo im hrozí od Maďarska, kde stále prevládali pocity krivdy a volanie po revízii. Základom Malej dohody boli dvojstranné vojenské zmluvy uzavreté v rokoch 1920 a 1921. Tie neskôr doplnili tri multilaterálne zmluvy o politickej a hospodárskej spolupráci. Prvou bola dohoda medzi ČSR a Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov (SHS, v roku 1929 premenované na Juhosláviu) podpísaná 14. augusta 1920, ktorá zaručovala vzájomnú pomoc v prípade nevyprovokovaného vojenského útoku Maďarska. Následne, 17. augusta, ponúkol minister zahraničných vecí Edvard Beneš Rumunsku účasť na vznikajúcej aliancii, ale vtedajšia nerozhodná vláda v Bukurešti to odmietla. Až 23. apríla 1921 sa podpísala takmer identická dohoda medzi ČSR a Rumunskom a 7. júna uzavreli podobnú zmluvu SHS a Rumunsko. Opodstatnené obavy Následné udalosti preukázali opodstatnenosť obáv. Bývalý cisár Karol I. Habsburský (s posmešným prívlastkom Posledný) sa v marci 1921 vrátil zo švajčiarskeho exilu do Maďarska a robil si nároky na kráľovský trón. Táto požiadavka sa nestretla ani so súhlasom samotného regenta Miklósa Horthyho. Kráľ bol 1. apríla prinútený opustiť krajinu, ale v októbri sa vrátil a zopakoval svoj nárok. Vtedy ho už podporovala aj časť maďarských vyšších dôstojníkov. Krajiny Malej dohody reagovali pohotovo. Zmobilizovali svoje armády a pohrozili Budapešti vojenským zásahom. Aj európske mocnosti vyjadrili nesúhlas s kráľovými nárokmi. Za týchto okolností bola maďarská vláda nútená 10. novembra 1921 pozbaviť Karola I. jeho práv a vypovedať ho z krajiny. Takýto výsledok považovala Malá dohoda za svoj úspech. Význam si uvedomilo aj Francúzsko, preto sa snažilo premeniť tento trojspolok na stálu inštitúciu. Tak vznikol 16. februára 1933 v Ženeve Pakt organizácie nazvaný tiež Systém Malej dohody alebo Reorganizačný pakt. Ustanovila sa Stála rada pozostávajúca z ministrov zahraničných vecí, ktorí sa mali schádzať trikrát do roka. Stály sekretariát dohody sa mal zaoberať bežnou agendou. Vznikla aj Ekonomická rada s cieľom koordinovať ekonomické záujmy členských štátov. V tom čase bola motívom posilnenia spolupráce aj obava pred nastupujúcim fašizmom. Názory slovenského politika Jeden z inšpirátorov tejto spolupráce, prvý Slovák v kresle predsedu vlády Milan Hodža vo svojej knihe Federácia v Strednej Európe hodnotí činnosť Malej dohody vysoko: „Mnohí ju právom považovali za jeden z pevných lokálnych paktov, na ktorom by sa dala vybudovať európska spolupráca. V Ženeve sa vždy prezentovala ako vážená skupina a vo svojich troch členských krajinách si udržala kredit morálnej sily prameniacej z hrdinskej minulosti nezabudnuteľného spoločného boja za slobodu.“ Podľa Hodžu existovalo aj úsilie o rokovanie s Budapešťou, ale snahy vždy narážali na ten istý problém: „Maďarská vláda a veľká časť maďarskej verejnej mienky mali taký názor, že maďarské menšiny v ČSR, Rumunsku a Juhoslávii sú utláčané a ak tieto štáty neprijmú uspokojivú menšinovú politiku, o žiadnej spolupráci nemôže byť ani reč.“ Podobný postoj zaujala Budapešť aj potom, keď krajiny Malej dohody chceli s ňou uzavrieť pakt o neútočení. Ako podotkol Hodža, „všetky rozhovory týkajúce sa tohto i iných bodov Maďari podmienili dosiahnutím uspokojivého riešenia problému menšín v krajinách Malej dohody. Začarovaný kruh, ktorý celé roky ohrozoval vzťahy Maďarska a jeho susedov, sa opäť objavil.“ Nestranný pohľad zvonka Krátko po 1. svetovej vojne prišiel do Prahy ako diplomat známy britský tajný agent a publicista Robert Bruce Lockhart. Pobyt využil aj na cesty po strednej Európe. Vo svojej knihe Retreat from Glory (Ústup zo slávy), ktorá vyšla v roku 1934, opisuje zaujímavé postrehy z Budapešti. Zaslúžia si celý odsek. „Ako takmer každý Angličan považoval som toto mesto za očarujúco krásne, ľudí za srdečných a takmer extrémne pohostinných. V spoločnosti dominovali statkári a nižšia šľachta, ktorá ešte stále mala polofeudálny štatút. Veľmi sa líšila od rakúskej aristokracie, bola mužnejšia, atraktívnejšia, orientálnejšia a oveľa energickejšia, podráždená krivdou, ktorú museli znášať následkom Mierovej dohody. Zdalo sa, že sa jednoducho nezaujímajú o to, čo sa stalo od roku 1914. Aj keď sa správali veľmi šarmantne k Angličanom, ich postoj k Čechom, Rumunom, Slovákom, Chorvátom a Srbom, k týmto všetkým, ktorých považovali za rasu sluhov, bol nechutný a arogantný. Zdalo sa, že žijú v klame, že ich predvojnová vláda bola populárna, a napriek tomu, že som bol a stále som prívržencom čestnej revízie dohody v strednej Európe, nikdy som nestretol Maďara, ktorý tajne v srdci, ak nie dokonca otvorene, nerozumie pod touto revíziou návrat do Maďarska všetkých menšín, ktoré kedysi tvorili jeho celú predvojnovú populáciu.“ Revanšizmus a nacionalizmus Malú dohodu postihli choroby vtedajšej Európy – revanšizmus a nacionalizmus, ktoré účinkovali ako spojené nádoby. Ako napísal Hodža, „nacionalizmus nezanikol, nacionalizmus nezomrel. Ani po vojne nie. Nezomrel u víťazov, pretože zvíťazili, nezomrel u porazených, lebo boli porazení.“ V takejto atmosfére sa Francúzsko odklonilo od politiky kolektívnej bezpečnosti a spolu s Veľkou Britániou dalo prednosť ústupkom nacistickému Nemecku v nádeji, že si tým kúpi mier. Aj v dvoch členských štátoch Malej dohody začali prevládať vlastné záujmy. Juhoslávia podpísala zmluvy s krajinami požadujúcimi revíziu, ako bolo v tom čase Bulharsko a Taliansko. Rumunsko zasa odmietlo uzavrieť pakt o vzájomnej pomoci. Juhoslovanská vláda princa regenta Pavla dokonca ticho súhlasila s anšlusom Rakúska. Je viac ako symbolické, že sa posledné zasadanie Malej dohody uskutočnilo 21. augusta 1938. O pár mesiacov, po Mníchovskej dohode z 29. septembra, sa Malá dohoda fakticky rozpadla a v januári 1939 Juhoslávia i Rumunsko vypovedali svoje spojenecké záväzky. Následné udalosti ukázali na opodstatnenosť obáv z maďarského iredentizmu. Po Mníchovskej dohode nasledovala 2. novembra 1938 Viedenská arbitráž, ktorá pod kuratelou nacistického Nemecka a fašistického Talianska prisúdila Maďarsku štvrtinu územia Slovenska. Napriek tomu, že sa hovorilo o etnických hraniciach, Budapešti pripadli aj čisto slovenské a rusínske regióny. V marci nasledujúceho roka horthyovci bez vypovedania vojny prepadli Slovensko a vynútili si pripojenie ďalšej časti východného Slovenska. Priživilo sa aj beckovské Poľsko, ktoré obsadilo slovenské územie s rozlohou 226 štvorcových kilometrov so 4 280 obyvateľmi. Rumunsko prišlo o polovicu Transylvánie – v prospech Maďarska, juhoslovanskú Vojvodinu si Maďari neskôr rozdelili s ustašovským Chorvátskom. Poučenie pre budúcnosť Po 2. svetovej vojne Viedenská arbitráž bola anulovaná, ale trauma Trianonu prežíva naďalej a má svojich stálych živiteľov. Z niektorých vyhlásení terajších maďarských politikov vyplýva, že im nechýba ani veľkopanská arogancia, ktorú kedysi postrehol britský diplomat Lockhart. Myšlienka iredenty teda nezanikla, len jej nositelia hľadajú civilizovanejšie formy, napríklad riešenie po častiach, teda tzv. salámovú metódu. Najnovšie koliesko maďarskej salámy sa volá dvojité občianstvo a treba priznať, že momentálne neexistuje vhodnejšia atmosféra na jeho realizáciu. Rumunsko, ktoré sa občas dokáže rázne postaviť proti maďarským ambíciám, robí v súčasnosti podobnú politiku s prideľovaním občianstva obyvateľom Moldavska. Chorvátsko postupuje rovnako smerom k Bosne a Hercegovine. Srbsko má ambície vstúpiť do Európskej únie a na to potrebuje aj maďarský súhlas. Postoje Ukrajiny nie sú po zmene vlády čitateľné. Malá dohoda ostáva zatiaľ len súčasťou pohnutej histórie tohto regiónu. Autor je publicista
