Archív článkov

Na lúkach kvitli biele margaréty ako v tangu Františka Krištofa Veselého a v domčeku obielenom svetličkou zaplakali dve dievčatká, jednovaječné dvojčatá. Nazvali ich Kvetka a Margarétka.

Mama nosila každú na jednej ruke, tu povarovala susedka, tu babka či tetka, otec fáral a mama chodila kamsi upratovať, ešte bola materská len pár týždňov....

Nosieval zelený jágerský klobúk s pierkom sojky za stuhou. Hovorili mu odmala živé striebro, bol nepolapiteľný. Najradšej mal horu, chcel byť lesníkom, no muselo by sa platiť za internát, na to v rodine so siedmimi deťmi nebolo, a tak zostal doma, vyučil sa za stolára.

Hoblík a stružliny nie je tá istá vôňa ako les v rannom opare, nie je drevo...

„V tej švajčiarskej Ženéve, rokovali tam v hnéve, v Ženéve, tam v hnéve Ševardnadze Schultz,“ spieval v Klube spisovateľov na oslave nejakých narodenín politickú častušku skvelý Vincent Šikula. To ešte stále bola studená vojna, no postupne sa otepľovalo, v Moskve už bol muž s fľakom.

Pred vilou v Reykjavíku na Islande novinári odčítali z pier...

Listovala som si v knižke spisovateľa, vysokoškolského učiteľa, mysliteľa a geniálneho prekladateľa Prišvina Jula Rybáka Z prechádzok do gelnického okolia.

Bol to môj učiteľ ruského jazyka na základnej škole, neskôr prednášal na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Do slovenského povedomia dôsledne uvádzal meno Pavla Straussa.

...

V jedno prichádzajúce leto mi až dych vyrazila blúzka vo výklade. Modro-bielo pásikavá, bavlnená, s perličkovými gombíkmi. Denne som si ju chodila obzerať, ale vedela som, že pre mňa zostane za sklom. Náš rodinný rozpočet by tých šesťdesiat korún navyše neuniesol. Moja mama musela gazdovať z jedného platu, otec už bol pochovaný.

No dočkala som...

Sedela na kamennej obrube hrobu, plisovaná tesilová sukňa nad šnurovanými poltopánkami, štrikovaný čierny sveter a niečím veľmi známa zbrázdená tvár s vencom vlasov...

Kto je to? Pozdravila som sa, ako sa v mojom kraji odjakživa zdraví: pochválen buď Ježiš Kristus. Viečka sa živo pohli, medzi mäkkými skladmi kože zažiarili tmavé oči. A mne...

V prvom ročníku matematického gymnázia prišiel do synovej triedy pán z Paríža. Jeho korene siahali do Terchovej, on sám už vyrástol v Amerike, oženil sa a so svojou manželkou Indiánkou odišli vyučovať angličtinu do Európy. A svoje štyri deti posielali do rodín v iných krajinách, aby sa naučili jazyk.

Do Bratislavy prišiel otec so synom. Žiaci...

Feri báči bol správcom ľadu. Pri novej škole už v decembri na hádzanárskom ihrisku sa celá plocha začala hadicou polievať. Glazúra pomaličky ľadovatela. Len čo mala správnu tvrdosť, Feri báči pustil z hadice ako na tortu novú tenučkú vrstvu. Polieval celú noc, kým bol mráz ostrý, okolo obeda kontroloval, či zubaté slnko nemalo priveľkú silu a či je ľad dosť tuhý, nad...

Raz v septembri, bolo už k Michalovi, chladné rána, vyrazili sme do Mostaru. Jožko Bednárik so svojimi Zelenčanmi.

V autobuse sa spievalo a my, bratislavskí, sme sa zoznamovali. Pepka Štefka Slobodová, predavačka zo zelovocu v Zelenči, volala:

„Jožo, koľko palaciniek zješ?“

A Jožko...

Bolo to pred koncom školského roka, na strome broneli prvé čerešne. Môj bratranec vyliezol na samý vrch, kde už mali celkom zrelé líčka, krehký konár praskol, on aj s hrsťou prvých plodov rachol na zem. Pozbierali ho, navonok vyzeral bez ujmy, ale vnútri mal vraj „potarhane šicko“. Chirurg pán primár Režucha pozašíval toto „šicko“ a čakalo sa, čo bude.

...

V kaviarni na vyvýšenom pódiu stávalo piano, vyleštený parket, na ňom sa každú sobotu tancovalo pri živej hudbe. Pod oknami mäkké boxy v červenej koži, tam sa zašívali čerstvo zamilovaní, stredom miestnosti stoly s bielymi damaskovými obrusmi a oproti oblokom vysoká kachľová pec.

Moja mama stojí pri nej, vo vlasoch hrebienky, ohrieva si chrbát...

Sto metrov od nášho domu hučala turbína. Deň čo deň, furt a furt. Turbína bola pľúcami pre môjho otca a jeho druhov, vháňala vzduch do podzemných štôlní.

Hluk z turbíny pri strojovni bol stály, nemenný, každému išiel trochu na nervy a azda iba raz, keď nastalo nečakané ticho, ozval sa v celej našej ulici krik. Baníkov zavalilo! Kto tam zostal...

Po Novom roku sa všetky ulice postupne rozvoňali kadidlom. Miništranti rozfukovali žeravý uhlík v striebornej kadidelnici na retiazke, rozháňali sa ňou, dupali po verande, otriasali sneh z galoší a rozhliadali sa, kto z rodiny je poverený zaplatiť za koledu.

Vyspevovali pri tom: „Rádujme sa, veseľme sa, v tomto novom rókú.“ Vo vybraných domoch...

Génius môže namaľovať obraz s okom mimo tváre. Ale musí byť Picasso. Lebo podobne ako Michelangelo najprv dôverne a dôkladne spoznal celé biologické ľudské telo a jeho tvar. Až potom mohol nájsť tvár, ktorá má celkom iný tvar. Génius nie je to isté, čo blázon, aj keď to na prvý pohľad tak vyzerá.

Tento rok sa zapíše do malých slovenských dejín...

V roku 1987 naváľalo snehu a do mesta sa z petržalskej strany dalo prejsť na bežkách cez zamrznutý Dunaj. Aj vykúrená papalášska šesťstotrinástka uviazla v závejoch. A nastala guľovačka! Ľud si uľavil.

Potom prišla tá celonárodná veselica, keď ľud tých papalášov hnal. Ako v rozprávke. A prišli prvé slobodné voľby. Chodila som na predvolebné...

Dušičky, bola som na Martinskom cintoríne zapáliť sviečku Milanovi Ftáčnikovi.

Milana uložili do hrobu dedka a mamy, Milanov príbeh sa podľa jeho brata začal príbehom dedka, ktorý sa narodil v roku 1891. Bol obyčajný sedliak, ťažko pracoval, po tom, čo ho rozkulačili, prišiel bývať k nim a bol tým najlepším dedkom svojim trom vnukom, ale len...

Karlovi Krylovi puklo srdce a v Kostole svätej Markéty na pražskom Břevnově odišiel do nenávratna. Bolo to pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, no jeho básne a piesne priam zľudoveli.

Verš z protest songu Veličenstvo Kat naškrabal na „papundekel“ člen slovenskej vlády a držal ho pred kamerami za chrbtom bývalého predsedu vlády. Trošku si prehodil...

Prázdniny pred maturitou som trávila v maličkej českej obci Poláky, posledná pošta boli Pětipsy. Sestra mala malú dcérku, muža agronóma, chovali králiky a sestra chodila pomáhať na družstvo. Varovala som neter, po večeroch som sa dívala na námestíčko pri morovom stĺpe, kde hral chlapec na gitare, okolo neho strapec dievčin, jedna krajšia ako druhá.

...

Tak sme mali zase štátne sviatky, pani Müllerová, povedal by Švejk. Na ten prvý sa chodilo na pozvánky, tisíc vyvolených ich dostalo. A rečnilo sa tam krásne, najmä o odvahe postaviť sa na odpor.

Nejakých 600-tisíc ľudí tu u nás dostalo po nose, lebo chceli referendum, ale zdalo sa, že skrotli, ani nepípli. A odrazu, na štátny sviatok, na...



Gabriela Rothmayerová

V Martine bola matičná slávnosť, v Aleji dejateľov osadili bustu Alexandra Dubčeka. Prišiel aj nepozvaný občan s ručne maľovaným obvinením Alexandra Dubčeka: mal na ňom mená piatich ľudí, ktorí podľa neho prišli o život „vďaka“ obuškovému zákonu.

Písané pre denník Pravda. Text...

Uplynulý víkend na ulici bol vzrušujúci. Policajný riaditeľ Kovařík vraj šiel na dovolenku a ohlásení demonštranti do parlamentu. Takmer sa im to podarilo. Na videu som videla bezradnú tvár policajta pred sklenenými dverami Národnej rady. Policajt mal službu a podľa všetkého ho nikto neupozornil, že tu bude horúco.

Písané pre denník Pravda....

Prihára. Brat mi rozpráva, ako v „klinčikárni“ v Prakovciach sedia ženy v tých horúčavách na zamdletie pod rozpálenou plechovou strechou, na záchod majú 10 minút. Robia u súkromníka, ktorý si tam zalietava na vrtuľníku. Koľko je na Slovensku takýchto rozpálených vyhní?

Ženám je úplne jedno, ktorí ktorých teraz zavrú, lebo ony sú už zavreté. Na...

V sobotu sme v Bratislave od rána počuli rapkáče a píšťaly. Dorazili odborári v modrých vestách KOVO. Poobede som hľadala správy o nich, burcovanie verejnej mienky. Podvečer sa objavil strohý agentúrny súhrn.

Spomenula som si na dávne leto v mojom rodnom meste, kamarátka sedela na chodníku a jedla svoj obed. Doniesla si ho z domu v tégliku,...

Už-už to musí rachnúť! Pravá ruka facká, ľavá ruka zatýka, želiezka na rukách a kukly na hlavách, samopaly namierené na zlo a zlo bez tváre vo vládnych kreslách, testy a testy, vakcíny a Sputnik, kofy v politike a tradičný zloduch Robert Fico.

Plný internet je toho, nedá sa to čítať, počúvať ani pozerať. Jedna tretina spoločnosti má pocit, že...

Takmer dvadsať mesiacov bol protizákonne vo väzbe advokát JUDr. Martin Ribár. Rozhodol o tom minulý týždeň Ústavný súd SR. Správa o jeho prepustení z väzby nevyvolala nič, rovnaké ticho bolo po jeho prvom článku, ktorý napísal pred mnohými mesiacmi do Právnych listov.

Zadržali ho v akcii Apač, prokurátor aj sudca odobrili jeho uväznenie....

Stránky

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984