Jaroslava Čejku som spoznala kedysi dávno na autorskom večierku. Bolo to vo Vysokých Tatrách na Wolkrovej Polianke, vyšiel na scénu a pripomenul mi Majakovského. Výzorom i poéziou. „Oslovují mně soudruhu...“ spustil ironicky.

Zapamätala som si iba ten úvodný verš – lebo bol paradoxný v básni nabitej erotikou. Taká je aj jeho románová epopeja...