Archív článkov

Zhora prichádza neidentifikovateľná vrava. Skupinka nemecko-japonských turistov vyťahuje polaroidy a cvaká. Nemecká dôchodkyňa so slovami: „Jürgen, schau mal!“ pohoršene ukazuje prstom, Japonci sa uškŕňajú a chichocú. Pohneme sa smerom k nim, smerom hore. Nič sa nestalo. My stúpame, Japonci s Nemcami klesajú, a Škóti súložia ďalej. Potom mi myšlienky uletia domov, do minulosti...

Na druhý deň sa preberiem s neuveriteľnou opicou. Cestou z Davidovho bytu v Islingtone do Tate Gallery si v lekárni kúpim paracetamol. Nechápem, ako sa mu podarilo vstať a ísť do ambulancie. Miro, ako som ho poznal, vylezie s postele niekedy podvečer. Naivne si myslím, že to rozchodím a naplánovanú výstavu si nakoniec predsa len pozriem. Končím v malom parčíku za Tate Britain...

„Hmmm...“ Pozerám na ňu a rozmýšľam, či si to celé vymyslela, alebo je v tom texte aspoň kus z jej vlastného ja. V každej próze je kus autora, aj v próze, ktorá vznikla v dobách po smrti autora, pripomeniem si. „Tak čo myslíte, je to publikovateľné?“ Samozrejme, bez problémov identifikujem alúziu na Mitanovu poviedku, ale na podobnom nápade poviedka nestojí ani nepadá. Časopis...

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984