Reklama
Reklama

Archív článkov

Otec národa? Naozaj chcete vedieť, čo si myslím o pojmoch „otec“ a „národ“? Otec – to je ten, čo vždy má pravdu a vydeľuje tresty, pije, podvádza manželku, mláti syna, zneužíva dcéru, zavádza groteskné, no tyranské pravidlá, alebo naopak, je tichý, utiahnutý, poslušný, ukážkovo, no v konečnom dôsledku naivne spravodlivý, ukradomky onanujúci a slintajúci podpapučník pod tvrdou...

Ján Slota je môj nepriateľ. Je to jeden z najväčších primitívov, akých som kedy v živote videl a počul. Ján Slota je ako fajčenie: najviac škodí nie tomu, kto fajčí, ale okoliu, pasívnym fajčiarom. Samozrejme o tom, či všetci okolo Slotu sú skutočne nemohúci pasívni fajčiari, by sa dalo výdatne debatovať. Ale načo ešte. A načo už. Ján Slota je zbojník – správaním, slovníkom i...

Žijeme v krajine, kde si nikto neváži vzdelanie a človek, bez ohľadu na svoj vek a kariéru, nadosmrti zostane tým nezbedným školáčikom, ktorý musí byť napomínaný, karhaný a trestaný za to, že niekto, nevedno kto, no na tom vlastne ani nezáleží, rozbil školské okno futbalovou loptou; žijeme v krajine, kde si namiesto slušnosti, tolerancie a dobrých spôsobov radšej budú vážiť...

Nehnevajte sa, ale každá legenda je podozrivá. Aj tá Rúfusova. Okolo mena Milana Rúfusa sa už hodný čas vznáša aura akéhosi duchovného majstra. Prišelec, neznalý tunajších pomerov by poľahky mohol nadobudnúť dojem, že záletnícky duch Leva Nikolajeviča sa, ako áno ako nie, vtelil do telesnej schránky slovenského, prehnane oslavovaného básnika. Každá sláva je cenná, najmä ak ide...

„Vždy si budeme musieť byť vedomí toho, že krása Španielska nie je pokojná, nežná a mierna, ale prudká, vzrušená a bez miery, často bez hraníc; je to krása, ktorej chýba svetlo rozumového systému, o ktorý by sa oprela, krása, ktorá si rozbíja hlavu o múr, oslepená svojou vlastnou žiarivosťou.“ To sú slová azda najvýznamnejšieho a najtragickejšieho španielskeho básnika...

Dalšia tehla v stene upútala aj predstavivosť Rogera Watersa. Ten tehlám a tomu, čo vzniká z ich spojenectva — stene — zasvätil v roku 1979 celý dvojalbum skupiny Pink Floyd. Pretože: nikdy o nič nejde, len o ďalšiu tehlu v stene. Aj Fero Jablonovský prechováva lásku k tehlám. Táto láska však nie je výstavne, v premiérpláne tak okamžite čitateľná: táto láska k materiálom...

V závere knihy Nezabúdanie Albert Marenčin hovorí: „Predovšetkým si myslím, že to, čo sa niekomu môže javiť ako názorový galimatiáš, nie je v skutočnosti nič iné ako prirodzený sled vývinových zmien a pribúdajúcich skúseností a poznatkov, ktoré sa vo mne vyše polstoročia vrstvili ako letokruhy v kmeni stromu, pričom ani jedna vrstva nebola, ani dodnes nie je v protiklade k...

Asi nie je jednoduché skĺbiť spisovateľské ambície s kariérou v reklamnom a knižnom biznise. Výsledkom takéhoto úsilia môžu byť nehotové, nedotvorené, ploché texty na strane jednej a nedotiahnuté projekty na strane druhej. Česť výnimkám. Tých výnimiek nie je až tak málo, skôr sa zdá, že v danej oblasti, čiže v knižnom priemysle, všetko beží plynule, bez väčších etických napätí...

Interpretačnou rukoväťou, ktorá by koncízne a adekvátne umožňovala uchopiť skriptorskú stratégiu krátkych próz Tona Tehlára, by, nazdávam sa, celkom dobre mohla byť lektúra najemblematickejších literárnych artefaktov argentínskej proveniencie. Mám tu na mysli predovšetkým triumvirát skvelých magikov vety a príbehu – Borgesa, Cortázara a Casaresa. Slovenské kultúrne prostredie,...

Takzvaná postmoderná, postmodernistická, pozdnomoderná či pozdnomodernistická štrukturalistická, alebo smelo aj postštrukturalistická či pozdnomodernistickypostštrukturalistická, predovšetkým však francúzska filozofia, je nesporne veľmi úrodným poľom, na ktorom sa výborne darí burine verbálneho odžubávania. Spomínaná filozofia totiž vzbudzuje dojem, že čokoľvek možno do nej...

Michal Švec: pozorný spisovateľ. Necvála textom, nápady nerozsýpa, vracia sa k nim, popracuje s nimi, zužitkuje ich, varíruje, rozvíja, stupňuje. A keď ich predsa len porozsýpa, všimne si to a pokúsi sa o eskamotérske maskovanie svojho márnotratníctva. Necvála, uvážlivo kráča. Jeho poviedky nespejú priamočiaro a plynulo k nezvratnému orgazmu pointy typickej pre krátke (a...

V súvislosti s nedávnymi americkými prezidentskými voľbami často zaznieva(la) otázka, či Bushovo víťazstvo niekoho (ne)uráža. Vraj by nemalo, argumentujú tí, ktorí si v demokratickom zápale náhle spomenuli na oceliara z Pittsburghu, pumpára z Ohia, kamionistu z Texasu, farmára z Iowy. Veď vyššie menovaní sú tiež len ľudia, tvoria ľud, reprezentujú istý názor, etické, občianske...

Pavol Weiss je fenomén. Weissova najnovšia kniha fenoménom nie je. Hoci, mohla by byť, lebo jej ide (zatiaľ nevedno, či len) o jedno - byť čitateľsky príťažlivou. Byť čítavou, čitateľskou knihou. Napísať takú knihu - to si vyžaduje disciplínu, askézu. Niežeby napísať čokoľvek iné by si sebakázeň nevyžadovalo. Vždy je však otázka, koho máte pred očami, keď sa podrobujete...

Spisovateľom sa vyčíta, že sú egocentrickí. Najčastejšie im to vyčítajú spisovatelia a kritici, pretože najľahšie, najsuverénnejšie a najpovrchnejšie sa moralizuje tam, kde sa rodí písané slovo. Stará pravda, že najväčšmi moralizujú tí, ktorí majú najviac masla na hlave. Dodávam, že masla síce majú vyše hlavy, práce však o to menej. Moralizovanie vzniká z nudy a mentálnej...

Sa písalo v ktorýchsi novinách: „Ukázalo sa, že naše orgány nevedia na krízu vôbec reagovať“. Fosgén, pošta, záchranné zložky, ministerstvo vnútra, zlyhanie – vieme, o čom je reč. O čom bola reč. Plyn a ohrozenie teraz už konečne odsuňme do šedej zóny. Kríza je zaujímavá. Kríza je zlomový okamih, úvod do transformácie, most do inej kvality. Ten, kto nevie v kríze reagovať,...

1. Nazdávam sa, že Jacques Derrida nepísal svoje diela preto, aby sme ich pochopili úplne, podrobne, bezo zvyšku. Napísal ich, aby sme ich pochopili úplne inak. (Aj tak nemáme na výber, či už skúmame jeho texty alebo niekoho iného.) Myslím si, že Derridovi sa do textov podarilo vniesť aj kus z tej radosti, ktorú pri ich tvorbe prežíval. Myslím si, že táto radosť sa potom...

Spisovatelia sú klebetní, v zhŕňaní a fixovaní klebiet najrôznejšej úrovne ich nikto a nič nemôže zastaviť; veľké i malé diela svetovej literatúry sú znôškami klebiet: Odysea, Gesta Romanorum, Božská komédia, Dekameron, Gargantua a Pantagruel, Lazarillo z Tormesu, Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha, Necudné rozhovory, Mníška, Parížske tajomstvá, Diablom posadnutí,...

Nie je ľahké ochutnať polevu básne“, píše Peter Šulej v prvom riadku básne V kruhu Cremé de la cremé (s. 68). Nie je ľahké túžiť, nie je ľahké túžby nachádzať, nie je ľahké túžob sa vzdávať, nie je ľahké túžby napĺňať, nie je ľahké túžby si spĺňať, nie je ľahké o túžbach písať. Každý človek má právo na túžby. Každý básnik má právo túžiť písať o svojich túžbach. A nejde len o...

Každý jeden z nás má svoju viac či menej dobre utajovanú fixnú ideu. Tí vyspelejší si uvedomujú škodlivosť fixných ideí a usilujú sa s nimi čo najskôr a čo najúčinnejšie zúčtovať. Tí, ktorých sexappeal vlastnej fixnej idey nadobro opantal, žijú s ňou v symbióze, neúnavne jej ponúkajúc gurmánske sústa. Aj slovenský minister vnútra, podpredseda mnohorakými spôsobmi vychýreného a...

Jedna moja známa, inak takto priateľka mojej priateľky, takže známa až taká blízka ani veľmi nie, mi rozprávala, že neďaleko jej baráku postavili pomník pre nenarodené deti, zrejme dobré kresťanky si povedali, že aj pamiatku potratov si treba uctiť, možno však nešlo o potraty, veď nie každý nenarodený je obeťou potratu alebo čoho, niektorý nenarodený, asi je to bezbožnosť, sa...

Kto je prvá dáma súčasnej slovenskej poézie? O tom ešte nie je rozhodnuté. Nie azda preto, že by to bolo predčasné. To teda nie je. Možno, že už je aj prineskoro. Pár rôčkov, a nebude už vôbec významné, či sa v našich hájoch nájdu nejaké tie stúpenkyne Orfeovho remesla. Možno práve preto by bolo záhodné potajme a neoficiálne dakoho za tú prvú dámu slovenskej lyriky vyhlásiť....

Časy sú premenlivé a slizké ako úhor. Alebo ako slepúch. Táto vlastnosť čias (alebo časov) mi ani najmenej neprekáža. Nemožno si na to zvyknúť, možno to len prijať alebo sa aspoň tváriť, že to žilám neublíži. Veď nakoniec naozaj: naozaj ich nemám potrhané. Hovorím: premenlivé sú. A statočne. Napríklad za mojich, či presnejšie za našich čias, pretože dosvedčiť by to mohol aj...

Klamú vám. Klamú nám. Nám? Aj mne? Čo má ja s my? Mi. Klamú mi. Odžubávajú ma. Luhajú. Balamutia, balušia, mítoria. Zavádzajú. Klamú vás. Celým telom, gestikou, mimikou, etikou. Rétorikou, štýlom, štylistikou. Na každom kroku, v elektronických médiách, na stránkach tlače, v reťazcoch supermarketov, v kostoloch, na univerzitách, vo vedeckých publikáciách i v spasiteľských...

Konečne už pochop, že. Tí, čo na území zvanom Slovensko bývajú, kultúru k svojmu šťastiu nepotrebujú. Majú pravdu. K nijakému šťastiu kultúra potrebná nie je. Práve som uspokojivo vysvetlil načo (na čo, preboha) je kultúra potrebná. Vyvažuje frustráciu. Potrebujú ju len frustrovaní. U nás frustrovaný nie je nik, tak? Nepodoberám sa tu obhajovať potrebu kultúry. Iba si myslím,...

Papiera a žurnalistickej invencie je na dnešnom pestroneprehľadnom Slovensku stále habadej. Lovci a zberači prudkovznikajúcich a väčšinou krátkodychých printových kultúrnych výčinov a počinov sa rok čo rok majú na čo tešiť. Naozaj neuplynie rok bez toho, aby niekto nezaložil nejakú tú (svoju) tradíciu. Správne, veď Slovensko je skutočne krajinou absentujúcich alebo...

Stránky