Reklama
Reklama

Archív článkov

Matuš Jurík: Svetielko

Postaviť živú ikonu do centra uvažovania o zárodku budúcej spoločnosti môže vyznievať absurdne. Túto metaforu som však povýšil preto, lebo vyjadruje slepú škvrnu technickej civilizácie. Už skoro v každej ďalšej sekunde života narážame na pustinu, ktorú plodí kapitalizmus. Ak sa bližšie prizrieme na ktorúkoľvek snímku reklamnej...

Predstavte si čosi ako zárodočný svet. Farby, tvary, pohyby, premeny sa dejú v nepatrnom priestore, v ktorom sa prelievajú náznaky citov a fragmenty príbehov. Má tajomnú hĺbku a neustále z neho vyvierajú možné budúcnosti a obrazy jeho minulých životov. Je to zvláštny útvar. Čosi ako Chagallov obraz.  A nie sú to len živé deje, ale aj ich reflexie, odrazy svetla aj úvahy...

Včera som bol v Dunajskej Strede na výstave výtvarníčky Ľubky Mázikovej-Jablonskej a v noci predtým som sa náhle zobudil. Obrázky som poznal a svojou intenzívnou citovou klímou mi nedali spať. Keď som sa do nich v tme doslova ponáral, prišlo mi na um slovo „iluminácia“, osvetlenie, maľovanie kresieb v ručne písaných knihách. Zapáčilo sa mi. Osvetlenie duše. Doplnil som...

Mojej umierajúcej žene som čítal knihu Ferdinanda Stočesa „Nebešťan na zemi vyhnaný“ o živote a diele čínskeho básnika Li Poa (701 - 762). Putoval po obrovskej Číne, navštevoval príbytky mandarínov, ako duchaplný spoločník a rozprávač bol vždy vítaný, stúpal na posvätné hory. Svojim priateľom písal listy v podobe básní. Ako som ich čítal, prekvapoval ma pocit intenzívnej...

Na pompejských freskách vždy vyhľadávam fragmenty so záhradou, v strede s fontánou a s vtáčikmi. Nadchýňa ma na tom krehkosť chvíle. Pompeje. Napriek tomu, práve v tragickom tóne, ktorý dáva hĺbku každej výnimočnej kráse a rajskému výjavu na Zemi, cítim tú chvejivú blanku medzi životom a smrťou. Iluzórnosť života aj smrti, ich prevleky, ktoré sú prítomné aj v stavoch...

Poobede som si ľahol na rohožku v ateliéri, aby som zahnal slabosť či virózu a zobudil som sa, keď mi tak radostne svietilo do izby slnko. Na terase skackali, poletovali kŕdle vrabcov a pokojne sa po drevenej podlahe prechádzali dve hrdličky, ktoré si už na mňa zvykli. Počas snenia mi stále znel stíšený zvuk Viasat History a keď som otvoril oči, smiešna a predsa veľmi príťažlivá staršia dáma...

„Čo robiť?“ Úmyselne som použil názov románu G. N. Černyševského. A na internete som okamžite objavil takúto noticku: „Dvojzväzkový román je odpoveďou mladej ruskej generácie z druhej polovice deväťnásteho storočia na otázku, ako sa vyslobodiť z večných rozporov medzi uvedomením si života a vôľou človeka, medzi myšlienkami a činmi, ako premeniť prázdny a neužitočný život, ako mu dať zmysel...

Sklený šašo (Ideot).

Po úvahách, ktoré som v prvých štyroch častiach viedol v akomsi dadaistickom štýle, sa dostávam k otázke „Čo robiť?“                                           
Štýl môjho myslenia vychádza z práce na knihe Senzoida, v ktorej som si postuloval nový subjekt uvažovania. Nazval som ho Ideot. Je to metafora pulzujúca...

Nedávno ma priateľ Vlado nahováral, aby som prišiel s projektom, ktorý by pomohol riešiť rómsku otázku na Slovensku. Pozná moje názory a zdalo sa mu, že by som možno mohol k tomu čosi povedať. Hneď na to som videl dokument, tuším na Viasat History, kde malý nenápadný Angličan jazdil po Indii a hľadal dediny, v ktorých sa obyvatelia venujú spracovávaniu látok, farbia ich, vyšívajú, tlačia na...