Reklama
Reklama

Archív článkov

Niekde musí byť koniec. Je to práve tu v Košiciach, v univerzitnom parku, na lavičke pred baníckym pavilónom. Namiesto pozdravu povie: Dáme? Zapálime si a chvíľu potichu pofajčievame. Tak čo, pripravený? Pýtaš sa, ako keby som nekrstil v živote zbierku. Príde dvadsať, tridsať ľudí, niečo prečítam ty niečo povieš, dáme víno a pôjdeme zakaliť do mesta. Nebude to celkom tak. Mám...

Povedz mi, Daniel, na túto konferenciu, alebo na ktorúkoľvek farmaceutickú konferenciu, na ktorej si sa v minulosti zúčastnil, si sa prihlásil len a len preto, aby si počúval prednášky o nových liekoch, zapisoval si do notesíka štatistické údaje a prekresľoval vyfasovanými fixkami grafy... Skočím mu do reči. Ale ja to myslím vážne. Keby sa ti to stalo doma a prasklo by to, tak...

Muž na druhý deň ráno zistí, že má doškriabaný celý chrbát. V myšlienkach sa prenesie späť do premilovanej noci. Zavrie oči a celé si to znovu a znovu premieta. Pri bližšom skúmaní v zrkadle zisťuje, že nejde o náhodné škrabance, ale o systém znakov a symbolov udávajúci miesto budúceho stretnutia. Na chrbte má vlastne mapu. Večer čo večer chodí na dané miesto a po pár dňoch...

Zhora prichádza neidentifikovateľná vrava. Skupinka nemecko-japonských turistov vyťahuje polaroidy a cvaká. Nemecká dôchodkyňa so slovami: „Jürgen, schau mal!“ pohoršene ukazuje prstom, Japonci sa uškŕňajú a chichocú. Pohneme sa smerom k nim, smerom hore. Nič sa nestalo. My stúpame, Japonci s Nemcami klesajú, a Škóti súložia ďalej. Potom mi myšlienky uletia domov, do minulosti...

Na druhý deň sa preberiem s neuveriteľnou opicou. Cestou z Davidovho bytu v Islingtone do Tate Gallery si v lekárni kúpim paracetamol. Nechápem, ako sa mu podarilo vstať a ísť do ambulancie. Miro, ako som ho poznal, vylezie s postele niekedy podvečer. Naivne si myslím, že to rozchodím a naplánovanú výstavu si nakoniec predsa len pozriem. Končím v malom parčíku za Tate Britain...

„Hmmm...“ Pozerám na ňu a rozmýšľam, či si to celé vymyslela, alebo je v tom texte aspoň kus z jej vlastného ja. V každej próze je kus autora, aj v próze, ktorá vznikla v dobách po smrti autora, pripomeniem si. „Tak čo myslíte, je to publikovateľné?“ Samozrejme, bez problémov identifikujem alúziu na Mitanovu poviedku, ale na podobnom nápade poviedka nestojí ani nepadá. Časopis...

Všetko sa začalo podľa vopred pripraveného scenára. Vraj jej muž nerozumie, vraj spolu už vôbec sexuálne nežijú, vraj sa stretávajú len vo dverách, pretože ten jej pracuje od rána do večera, vraj sa cíti sama a citovo vyprahnutá, vraj ich manželstvo držia len deti a vraj sa to musí celé raz skončiť. Vraj, vraj, vraj V malej zašitej kaviarni ma prebodáva smutnými zelenými očami...

„Verím, že vás táto porada zaujme. No, prejdem k veci a odpustím vám, ba dokonca ma ani nezaujíma, čo sa vám dnes ráno prihodilo. Susedia? Vytápali? Á, pardon, to bolo minule. Rodinu ste pochovali skoro celú… ach,“ ešte k tomu teatrálne zafňukala. Naozaj vtipné a blahosklonné. Pomyslel som si. Ivka sa nenápadne krčila vzadu a rúžovala si pery. Vidím však, že šéfka sa usmieva na...

Keď som pristával na tiranskom letisku, čoby vyslaný redaktor Slovenského rozhlasu, uvažoval som, či to bol dobrý nápad – vybrať sa do tejto krajiny tesne po páde jedného z najtvrdších totalitných režimov. Ešte vo vzduchu nás privítali polia a horské úbočia posiate malými betónovými bunkrami (zámerom vraj bolo vybudovať pre každého obyvateľa vlastný, aby tak celá krajina mohla...

Malým Iljušinom poriadne triaslo počas celej cesty. Vo vnútri to vyzerá skôr ako v ponorke než v lietadle. Zápach starej kože a narýchlo prihrievaného jedla cítiť v celom stroji a na chvíľku prekryl vôňu Kanagomu. Padáme do vzdušnej jamy a keby som nebol pripútaný, tak si rozbijem hlavu o strop. Či nakoniec nemal ten Joško pravdu, keď odmietol letieť. Na druhej strane, jeho...

Na druhý deň vyspávame. Okolo poludnia stretávam Mira pri čistení zubov. – Čo si to včera hustil do tej šľapky? – Prepáč, nie je to žiadna šľapajzňa, ale varietná umelkyňa. Robil som, ako vždy, sociologický výskum. Ten sneh, človeče, ten sneh mi dal krídla. To teda. – Zrazu som rozumel nielen angličtine, ale aj reči zvierat, vtákov a rýb. Ozaj, tá hus, spomínaš na hus? Alebo sa...

Sme teda v piatom ročníku, vlastne na jeho konci a chystáme sa definitívne opustiť svoju alma mater. Na tomto mieste by bolo možno dobré vysvetliť, ako sme sa my dvaja s Mikym dostali na technickú školu, keď nám zhruba od puberty bolo jasné, čomu sa chceme venovať. Nebol to len záujem o umenie, teda hlavne hudbu a literatúru, ktorý nás spájal. Alchýmia priateľských zmesí je...

Miro a vlastne ani ja, samozrejme, nemôžeme vynechať dôležitý umelecký kvas, spodný prúd mesta, alternatívny tep metropoly východu. V deväťdesiatych sa slovo underground pomaly rovná disentu a z mnohých pivárov sa stávajú uznávané osobnosti kultúrneho a spoločenského života. Jarinko Groll sa viac a viac prikláňa k alkoholu a k Bohu. Lakmusákove pavučiny vystriedali vylomeniny,...

Prológ Braňo nebol celkom ako Marcel, rozhodne nie, aj keď začiatky mali veľmi podobné. Vlastne bol úplne odlišný. Ale obaja pochádzali z menších miest vzdialených stovky kilometrov od hlavného, z nižších sociálnych vrstiev, ktoré však verili, že raz sa aspoň ich deti budú mať dobre. Pri ich základnej rozdielnosti národnosť nehrala nijakú významnú rolu. Braňo pochádzal z...