Archív článkov
Všetko čo sa v diaľke zdá na dosah rúk nedá sa získať čím skôr Na nič nečakáme, zbavení hraníc Vyrazíme, až sa prebudím (Longital) Medzi nami náklonnosť čo po čase bolí bolesť oddelených ciest iba chvíľu sme tu spolu boli (Longital) V niektoré dni sa človeku zdá, že hrá hudba. V Berlíne som bola dvakrát. A vždy sa tam diali zvláštne veci. Raz som prespala na stanici na...
Robert B. Oxnam: Roztříštěná mysl, Můj život s mnohočetnou poruchou osobnosti (Portál, Praha, 2006, preložila Hana Loupová, 221 strán) Nedávno ma istý známy požiadal, aby som mu sprostredkovala prijatie na psychiatrické oddelenie. Chystá sa totiž písať článok, v ktorom pôjde aj o prostredie psychiatrie a všetko by chcel zažiť na vlastnej koži. Odhliadnuc od námietky, že...
Daniel Rušar, Frisbee (Nakladatelství Stylus Press, Brno, 2006, 97 strán) Kde bolo tam bolo, vznikla podivuhodná knižočka valašského prozaika Daniela Rušara. Čierny prebal nekorešponduje celkom s obsahom deviatich poviedok, ktoré sú – na prvý pohľad – rozprávkami. Lepšie ich charakterizuje názov Frisbee ako symbol čohosi vznášajúceho sa, hravého, niečoho, čo pripomína tvár,...
Marlene Streeruwitzová: Verführungen (Fischer Taschenbuch Verlag, Frankfurt am Main, 2004, 296 strán)Marlene Streeruwitzová: Entfernung (Fischer Verlag, Frankfurt am Main, 2006, 475 strán) „Skutočný život žien nemá v umení miesto a veselé knižočky určené na čítanie na pláži sa tejto skutočnosti stále šikovne vyhýbajú. Bežný život ženy nemá v Nemecku dostatok síl, aby sa...
Alebo aj profesionalita a „profesionalita“ či ľudskosť a „ľudskosť“. Nedávno som si prečítala článok Natálie Blahovej Zložte si ten kríž. Autorka bola svedkyňou približne takejto udalosti: Sedela spolu s niekoľkými inými spolupacientmi v čakárni pohotovostnej služby, keď v sprievode iného pána prišla očividne zanedbaná bezdomovkyňa (podľa toho, čo autorka píše, sa „ledva...
Všetko, čo som v živote urobila, som urobila kvôli mužom. Teraz je vám jasné, že som žena, a píšem pre muža. A máte úplnú pravdu. Spĺňam všetky predpoklady. Spĺňam všetky stereotypy. Píšem sama, v byte, ktorý som si prenajala. Ešte nikdy som sama nepila. Tobôž nie sama doma. Hoci vo filmoch je to časté. Na filmovom plátne často vidíme, ako opustená žena príde domov, vyzuje si...
Najprv som sa bála. Potrebovala som peniaze a o prácu som nechcela prísť. Keď ma tam Aneta zobrala po prvýkrát. Do suterénu malého divadla v bočnej ulici. Do kabaretného štúdia, nad ktorým visela drevená tabuľa. Natretá vrstvou popraskanej farby ako starý rybársky čln. Ako ploty dedinských domov, v ktorých už nikto mladý nebýva. A starci nemajú silu natierať ploty. Vraj to bolo...
V tomto dynamickom príbehu nebude pre teba miesto. Tak si to sľubujem, keď vystupujem na letisku v Reykjaviku. Až keď stojím pri páse s batožinou a nedočkavo z nej nespúšťam oči, uvedomím si, že to opäť sľubujem najmä tebe. A že som opäť nedočkavá. Sadnem si na drevenú lavičku. Ako už viem, na Islande je všetko drevené. Nie také drevené, ako by sme si to predstavovali. Nie také...
Čítala som si nedávno bloggy slovenských študentov, ktorí žijú v Prahe, Kataríny Hybenovej (O Belgicku, o Prahe, o Erazme), Kataríny Šimkovej (o Prahe), Kataríny Pauličkovej (o všeličom, ale pre mňa najzaujímavejšie o Barcelone a o Peru), Mateja Pivolusku (tiež o Prahe a o inom). Čítala som si tie bloggy s pôžitkom, najmä tie španielsko-peruánske a tie o pobytoch Erazmus. A...
Je obyčajné pražské ráno, akých bolo už veľa predtým a akých ešte veľa bude. Zvyčajne by som zaklopala na drevo, keď hovorím, že rán bude ešte veľa, aby som to neuriekla. Lebo to môže byť posledné ráno. Ale rána by išli ďalej aj bezo mňa. Obyčajné ráno, ale pre mňa jedno z prvých pražských. Špecifická atmosféra rán. Ešte silnejšia, ak je to pondelkové ráno. Vo Viedni som...
Mala som včera svoju prvú nehodu, v Čechách na ceste z Klecian do Prahy, Slovenka na aute s viedenskou poznávacou značkou. Nehoda neveľká, škoda vraj iste nepresiahla predpísaných tridsať tisíc, ale majiteľ druhého auta trvá na tom, aby sme zavolali políciu, lebo nedoveruje zahraničnej poistke. Telefonuje a čakáme. Vraj je to na dlho, policajti majú veľa práce a minule čakal...
Škola zvádzania (School of Scoundrels, USA, 2006, réžia: Todd Phillips hrajú: Billy Bob Thornton, Jacinda Barett, Jon Heder a iní) Film Škola zvádzania nie je filmom, o ktorom by som zvyčajne písala, nad ktorým by som sa zamyslela, či ktorý by som si dokonca išla pozrieť. Na druhej strane som už niekoľkokrát zažila, že pri celkom náhodnom, neplánovanom výbere kníh a filmov...
V predchádzajúcich číslach sme uverejňovali komentár Franka Brennera k Správe o stave duševného zdravia na sklonku dvadsiateho storočia vydanej najvyšším americkým úradom verejného zdravotníctva v Spojených štátoch, Surgeon-General. Brenner sa vo svojom komentári snaží dokázať najmä to, že duševné choroby nie sú v skutočnosti chorobami v medicínskom zmysle, ale príznakmi „...
(Pokračovanie rozhovoru z č. 30) V prvej časti rozhovoru (pozri Slovo č. 30) s americkým spisovateľom Allanom Stevom, ktorý žije na Slovensku, sme sa zhovárali o rozhodnutí vzdať sa kariéry právnika v Spojených štátoch, ale aj učiteľa na bratislavskom Evanjelickom lýceu a stať sa spisovateľom píšucim v cudzine cudzím jazykom. Skončili sme pri tom, že študenti z Evanjelického...
Zdeněk Svěrák: Vratné lahve, literární filmový scénař (Fragment, Praha, 2007, 96 str.) Hallgrímur Helgason: 101 Reykjavík (Klett-Cotta, Stuttgart, 2002, do nemčiny preložil Karl-Ludwig Wetzig, 439 str.) Vratné lahve je názov najnovšieho filmu Zdeňka Svěráka, ktorého „literárny filmový scenár“ súčasne vychádza v knižnej podobe. Nie je zriedkavé, že spolu s uvedením (najmä...
S Allanom som sa stretla nedávno v bratislavskej kaviarni Next Appache, kde medzi iným vydavateľstvo LCA usporadúva každý štvrtok svoje Literárne kino (autorské čítanie jedného z autorov sprevádzané výtvarným umelcom/výtvarnou umelkyňou, ktorý/á na mieste pri čítaní namaľuje obraz). Allan – Američan, ktorého starí rodičia pochádzali z Oravy – kariéru právnika vymenil (nateraz...
Práca v telekomunikáciách. Marisia a moje klamstvo mi neschádzali z mysle. Už dávno som nemusel nikomu klamať. Nestýkal som sa viac s ľuďmi, ktorým by na tom záležalo. Už dlho sa ma nikto nepýtal, čo vlastne robím. Otázka, ktorá sa nekladie. Ale stretnutie s Marisiou mi pripomenulo, aké to bolo kedysi. Inštinktívne ako dávno zabudnutá vôňa. Prísada, ktorú v kuchyni používala...
Začal ma biť, len čo otvoril dvere. Nečakal ma, prišla som sama. Chytil ma za kabát a oprel o stenu. Nohou pribuchol dvere. Záhlavím som vrazila do steny. Ale nie silno. Bola som taká prekvapená, že bolesť som ani necítila. Buchol ma do tváre a z nosa mi začala tiecť krv. Vraj ako mohol byť taký slepý. Že Janut je zločinec a vrana k vrane sadá. Ako sme sa proti nemu sprisahali...
To o Gregorovi nemala povedať. Dotkla sa boľavého miesta. Tabuľky s nápisom Petra, ktorú som už nikdy nechcel zvesiť. Dúfal som, že zarástla ako dobre zahojená jazva. Koža pokrytá hrubou vrstvou väziva. Zdravá pokožka schopná regenerácie začala zrazu mokvať. Bolesť ako vtedy, keď som v telefónnej búdke počul hlas Petrinej mamy. V búdke rozhorúčenej slnkom, že sa v nej takmer...
Ona ma k tomu dohnala. Dúfal som, že sa tí dvaja nikdy viac nestretnú. Že som tomu nafúkancovi nahnal dosť strachu. Musel som si byť istý, že sa Marisie dokáže vzdať. A takí ako on uveria každej vyhrážke. Džentlmeni v rukavičkách. Ktorí hneď uveria, že ich chce niekto zbiť. Že ich chcú okradnúť a polámať všetky rebrá. Videl som, ako si začal zamykať izbu. Ale vtedy som ešte...
Nezamestnanosť je pasca. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že existujú aj nezamestnaní, ktorí si život bez práce vychutnávajú, alebo nájdu spôsoby, ako sa v ňom pohybovať, ako ho žiť čo najlepšie. Ako som dospela k rozhodnutiu napísať o tomto poznaní? V minulom čísle týždenníka Týždeň píše Tomáš Gális v článku Sebavedomie na podpore o osemstosedemdesiatich novopečených...
Vraj kde mám tú istotu, že sa všetko utrasie. Či nevidím, že v to dúfajú všetci. Tí všetci, ktorí sa z roka na rok nepohnú ani o krok. Bolo skoré ráno krátko po Vianociach. Pracovali sme aj medzi sviatkami. Borko sa s prácou ponáhľal. Z domu som chodil za tmy a v okolitých oknách svietili vianočné stromčeky. Na sklách boli zvnútra nalepené snehové vločky z kancelárskeho papiera...
Možno, že som sa za to cítil trochu zodpovedný. Že som bol pri tom, keď sa tí dvaja zoznámili. Na Prvého mája, keď som sa napriek všetkému dal zlákať. Priateľstvám som sa dovtedy vyhýbal. Priateľstvám so spolubývajúcimi, ktoré človeka ťahajú ku dnu. Nepatríme k sebe len preto, že sme spievali rovnaké pesničky. Ale to ráno s Marisiou ma zmiatlo. Možno to bol doteraz potláčaný...
Do Marisie ma nič nie je. Tak som si to aspoň stále opakoval. Pribehla za mnou zozadu. Lialo a na chodníku stála voda. Počul som niekoho bežať za mnou. Čľapotanie kaluží. Otočil som sa a najprv som ju nespoznal. Vyzerala staršie. Nič konkrétne. Veď to bolo len pár rokov. Nijaké sivé vlasy a vrásky okolo očí. Tie, ktoré vidno cez púder, ktorý ich má zakryť, ešte lepšie. Ani...
7. Skoro som sa Gregorovi priznala. Stretli sme sa včera, náhodou na ulici. Prvýkrát skoro po dvoch rokoch. Takmer som ho nespoznala. Má dlhé vlasy a nosí okuliare. Bol v gumákoch, vonku lialo. Videla som ho zozadu. Kráčal proti vetru s rukami vo vreckách. Aj v hustom daždi som ho spoznala. Podľa chôdze. Ako naširoko kládol nohy. Zavolala som naň, a keď sa otočil, nespoznal ma...