Archív článkov
Bolo raz jedno dievča s očami rôznych farieb – s očami zvláštnymi, ktoré sa stále menili. Boli vraj modré, ale nikdy nie úplne. Boli vraj ako dúha, menili sa... Ľudia vraveli, že pri pohľade na dievča sa mohol človek v hĺbke jej očí prepadnúť. Mala oči oceánov, mala oči morí, zelenomodré, zvláštne. To dievča zvyklo stáť na jednom mieste a zvyklo sa pozerať pred seba – uprene...
Drsňák je od prvej scény drsný film. Miriam Polischka (Jenny Elvers-Elbertzhagen) sa s pôžitkom kúpe vo vani, v luxusnej kúpeľni v luxusnom dome v luxusnej berlínskej štvrti. Vtedy prichádza jej priateľ/milenec/partner s ultimátom, že má tri týždne na to, aby sa s ňou v posteli opať prestal nudiť: Veď on je ten, kto pracuje a nosí domov peniaze, kým ona sa len vyvaľuje a fajčí...
Nemám rád televíziu. Ani televízor. Ale vlastním jeden, nejaký. Nejako. Prijímač. Nejako sa u mňa ocitol. Keď ho zapnem, zvyčajne nie pre reklamu či spravodajstvo. Ach, spravodajstvo. Nedávno som sa v dennej tlači dočítal, že spravodajstvo v STV je v rozklade. Aj dennú tlač si už kupujem čím ďalej, tým menej. A keď si ju kúpim, tak nie pre reklamu či spravodajstvo. A najmä nie...
Pamätám sa, že do redakcie Smeny aj Smeny na nedeľu chodieval Anton Podstraský so svojimi fotografiami pravidelne, a my sme ich zavše uverejňovali, ešte keď sa venoval dokumentárnej fotografii filmovej tvorby. Jedny z novín, ktorých redakcie obchádzal a ponúkal svoje nemilosrdné postrehy zo života tých najzaznávanejších, keď už bol po prevrate „na voľnej nohe“ o jeho smrti...
V pondelok 21. augusta o 16:37 som dostal od priateľa esemesku. Tonko zomrel. Na niekoľko sekúnd sa všetko zastavilo. Zaliali ma spomienky. Tonko, Anton Podstraský, bol možno najlepším slovenským fotografom ulice svojej generácie. Človek, ktorý žil okamihom. Zrastený s robotníckymi vrstvami vychutnával ľudského ducha. Zameriaval svoj objektív na tých obyčajných, ponižovaných a...
V civilizovaných operných krajinách západnej Európy je diskusia o tom, ako inscenovať opery, živá od začiatku osemdesiatych rokov. Vtedy napríklad Frankfurtská opera za éry Michaela Giehlena ponúkla také interpretácie diel klasického operného repertoáru, že vyhnali operných fanúšikov na barikády a zisky hudobných nakladateľstiev do astronomických výšok. Spor nesmiernych...
Dnes sa často hovorí o „novej funkcii umenia, ktoré sa už dávno zrieklo napodobňujúcich konvencií, popretŕhalo zväzujúce putá s predmetnou realitou a rezignovalo aj na metafyzické spôsoby reflexie sveta či mesianistické ambície“. To je však hlboká nepravda, ak máme na mysli umenie fungujúce v súčasnej spoločnosti (ponúkané a konzumované) a nielen tvorbu istej časti súčasného...