Vojna je to, čo ma desí
nedeľa 20. júl 2014
Sedíme s priateľmi v záhradnom altáne, je jeden z tropických letných dní, ale aj tak je všetko dobré: víno správne chladené, guľáš dobre korenený, koláče a pagáče, ako si ich vieme dopriať, ba aj sladký melón. A, samozrejme, máme svoje roky: spomienky vábivé...
Keby... keby tu nebola vojna – a nie je to naša vojna. Žiaľ, je to aj naša vojna, akokoľvek si to nechceme pripustiť. Po celé polstoročie po druhej svetovej „sa viedli“ desiatky vojen, ale ďaleko od našich domovov. Dnes sa zvykne písať, vojna tu nebola, pretože tu bola Európska únia, mierový projekt... Ale kto viedol všetky tie vojny – mimo Európy? Aj krajiny EÚ, členské krajiny NATO... Takmer nikto už nezdôrazňuje, že vojna nebola v Európe: no bola: „len“ studená. Z tej síce mrazí, ale nemá toľko obetí ako horúca, žeravá... A nikto nepripomenie, že práve možno vďaka tejto studenej vojne sa nepodarilo nikomu zapáliť ozajstnú, horúcu vojnu, svetovú...
Počas tej debaty v horúcom popoludní padlo veľa rozhorčených slov, takých aj onakých názorov, ako to býva v altáne pri dobrom víne zvykom. Napokon, tak sa ľudia asi správali vždy: nejako odľahčiť situáciu, aby nemuseli pripustiť to najhoršie.
Keď som potom večer pripravoval na Slovo júlovú Kniháreň, začítal som sa do rozhovoru Ľuboša Juríka s francúzskym spisovateľom Jeanom-Marie Gustavom Le Cléziom (Pozri Kniháreň Slova – júl). Dúfam, že mi autor aj vydavateľ odpustia dlhý citát (jednu celú odpoveď), ako aj vypožičaný titulok. Teraz už odpoveď Jeana-Marie Gustava Le Clézia v rozhovore Ľuboša Juríka:
„Vojna je to, čo ma desí, vojna ma najviac znepokojuje, možno aj preto, že patrím ku generácii, ktorá sa narodila začiatkom druhej svetovej vojny. Moje prvé kontakty so svetom a detstvom boli kontakty s vojnou. Keď som rástol, dorastal, dospieval, vždy a znovu sa hovorilo o vojne, o nejakej ďalšej a ďalšej vojne. Sotva sa skončila druhá svetová vojna, už tu boli boje o Suez, rozdelená Kórea, vojna o Alžírsko, o Vietnam. Neustále nejaké vojny, ktoré gniavia túto planétu ako hnisavé rany. A to je doteraz, do súčasnosti. Vnímam to ako vedomie kontinuálneho pokračovania násilia a zla. Nemohlo ma to obísť. Osobitne som pociťoval hlúpu koloniálnu vojnu s Alžírskom. Proti vojne vo Vietname sa zdvihla vlna hippies. O genocíde v Biafre som písal v próze Onistha. Stredný a Blízky východ je v permanentnom vojnovom stave. Irán, Irak, Afganistan, Kaukaz. Zdá sa, že to nemá konca. Kedy sa to skončí? Napriek rôznym dohodám o odzbrojení nám nad hlavami visia atómové zbrane, hromadia sa bomby, ktoré by niekoľkokrát zničili zemeguľu. Násilie sa stupňuje, priekupníci so zbraňami majú čoraz lepší biznis. Pýtam sa, či sa to niekedy skončí. A keď sa to skončí, či to nebude apokalypsa. Nedivte sa, že ma to trápi. Zároveň však v sebe živím nádej, že ľudský rozum raz tomu urobí koniec a všetkých tých bláznivých služobníkov extrémizmu, veľkokapitálu a autoritatívnych politikov zmetie do mora. Narodil som sa, ako som spomenul, počas vojny, a hoci to nebol najvhodnejší čas, predsa je to dôkaz, že ľudia žijú a rodia sa aj v tých najhorších podmienkach, že život je napokon mocnejší ako smrť. Tak podobne som to chcel povedať aj v románe Vojna.“
Viac od autora
Komentáre
...ale Američania to majú stále ťažšie, chudáci, každá vojna vo svete im dopomohla k riešeniu ekonomických problémov, lenže tie ešte vznikali bez ich pričinenia - až do tejto vojny nás strkajú ako slepca nad priepasťou - a tvária sa, že nám pomáhajú
...viete, čoho sa amíci boja, že by museli fo toho zaangažovať vlastné vojenské sily...to by im už tie americké truhly potiahnuté zástavou americké matky neodpustili... takže ak nás do vojny strkajú, chyťme sa ich a pocit, že tam spadnú s nami im zabráni v rozpútaní vojny ...
Vojna desí aj mňa. Preto aj najviac mojich príspevkov je k tejto téme a narastajúcemu napätiu s tým spojeným. Narodil som sa počas 2. svet. vojny, keď už Nemci dostávali na frak. Tak, že vojnu ako takú nepamätám.
Každý kto sleduje dianie vo svete môže jedenoznačne vidieť, že následky vojenských konfliktov najviac postihujú tých, ktorí za to nemôžu, bežných obyvateľov. Je mi ľúto každého ľudského života, ale zprávy, že kdesi zabyli vojaka, ktorý musel byť dobre vedomý do čoho ide a do cudzej zeme ( brániť "demokraciu" ), je vydávaný za hrdinu, ale že bolo postrielaných desiatky veseliacich sa svadobčanov je komentované, ako keby sa prevrátil autobus, znepokojuje moje myslenie - v akom svete to vlastne žijeme. A nie su to ojedinelé prípady, je zabitý jeden, či štyria vojaci, ale desiatky až stovky civilistov, zbombardované nemocnice, školy ... A to ešte nositeľ Nobelovej ceny za mier má právo rozhodovať na koho treba poslať dron aby bol zabitý, alebo iný mierotvorca, ktorému Nobelová cena za mier unikla len o vlások by doporučil "humanitárné" bombardovanie.
Čo k tomu ešte dodať, už by som sa iba opakoval zo všetkých mojích príspevkov. Keď sa pozriete na všetky vojenské konfliktné oblasti od konca studenej vojny, zdroj zla, ako tomu hovoria v Bielom dome, je známy.