Trochu sa to otočilo

Bolo obdobie, keď sme počúvali Slobodnú Európu, Slobodu, Londýn alebo Vatikán predovšetkým kvôli tomu, že naša Pravda, Rude právo, ale ani rozhlas a televízia nám nedávali odpovede na všetko, čo sme chceli o politike vedieť. Mal som vtedy vynikajúci tranzistor, na ktorom som si bez problémov nalaďoval hlavne Slobodnú Európu, ktorá vysielala nepretržite 24 hodín denne a na jednej frekvencii ma neotravovali ani rušičky a ani reklama. Bolo to dobré rádio a dokonca si myslím, že bolo ruskej výroby. Vďaka nemu som Jozefa Jedličku, Slavomíra Volného, Karola Jezdinského, Lídu Rakušanovú, Karla Kryla, Antona Hlinku... poznal už podľa hlasu a vedel som takmer o všetkom dôležitom, čo nám odkazovali do našich príbytkov. Nie je na tom nič mimoriadneho, pretože státisíce iných ľudí robili to isté. Ak si dobre spomínam, tak toto médium nás 1.septembra 1983 ako prvé poinformovalo, že niekde ďaleko v Sovietskom zväze bolo zostrelené veľké dopravné lietadlo KE 007 a zahynuli v ňom všetci pasažieri spolu s posádkou. Lietadlo vraj vletelo do sovietskeho vzdušného priestoru a okamžite po ňom vyštartovali vojenské stíhačky Mig-23 a Suchoj SU-15. Netrvalo dlho a major Osipovič na rozkaz svojho generála Kormukova zahájil paľbu. Všetko ostatné už vieme, zahynulo vtedy 269 ľudí.

Keď si uvedomíme, že štátna mašinéria Spojených štátov v 80 rokoch mala vo svojej službe asi 10 tisíc pracovníkov rozmiestnených v150 krajinách po celom svete, ktorých úlohou bolo vykonávať proti komunistickú propagandu, vieme si predstaviť aj to, aký obrovský argument to bol v rukách tých, čo túto prácu vykonávali. Nebolo dňa ani hodiny, aby aj Slobodná Európa nevysielala podrobnosti o tomto strašnom zločine, alebo aby znova a znova neopakovala to isté. Áno, bola to obrovská tragédia, aká počas studenej vojny nemala obdobu, ak vás však bude niekto neustále, po celé týždne bombardovať stále tým istým argumentom, stráca to na sile. Svoj účel to však splnilo a ešte aj dnes je to škvrnou na krajine sovietov. Aj keď už vyšli aj v tomto prípade na svetlo zaujímavé podrobnosti svedčiace o tom, že nie všetko, čo sme si vypočuli na SE, bolo stopercentnou pravdou. Zabralo by však príliš veľa miesta rozpisovať sa o tom. Dôležitejšie sa mi zdá, že akoby sa znova zopakovalo niečo podobné. A zasa v tom lietajú Rusi.

Zostrelené lietadlo nad Ukrajinou ešte ani nedopadlo poriadne na zem a už sa vedelo, že na svedomí majú takmer tristo obetí ukrajinskí separatisti, teda aj Rusi. Znova vybuchla, hlavne v  prvých dňoch, obrovská protiruská mediálna kampaň, akú si pamätáme z čias, keď sme počúvali Slobodnú Európu. Aj teraz, tak ako za čias, keď nám nestačili iba informácie a komentáre v Pravde a Rudom práve, nás zvedavosť prinútila poobzerať sa aj po iných zdrojoch, ako sú naše média. Zrazu sa to otočilo. Nevyhľadávame už Slobodnú Európu, ale nalaďujeme si Moskvu, čítame pomocou internetu ruskú, doneckú, luhanskú alebo krymskú tlač a dozvedáme sa aj to, o čom sa v našich médiách nepíše. Denná tlač stráca svojich čitateľov a ani také komentátorské „esá“, akými sú napr. Peter Morway alebo Peter Schutz už nezískavajú nových čitateľov. Dokonca už nezaberá ani diaľničná známka, aby ste sa prihlásili na odber ich denníka. Podobne je tomu však aj s inou tlačou, z ktorej sa vyparila objektivita. Ešte že sme nedopadli ako Ukrajinci, ktorým ruské noviny a ruská televízia už nie sú dopriate. Obávam sa však, že prezident Porošenko v EÚ presadí, aby aj nám zbytočne nemútili hlavy. On dokáže presadiť veľa vecí, má na to zvláštne nadanie Ešte predtým, než odišiel rokovať s najvyššími hodnostármi EÚ, už vedel, že toto spoločenstvo, musí prijať proti Rusku ďalšie tvrdé sankcie. Stalo sa tak hneď počas jeho návštevy. Stačí, aby prišiel alebo zdvihol telefón, povedal, čo treba robiť – a je mu vyhovené. Dozvedeli sme sa síce, že Donald Tusk, už vystriedal Van Rompuya a Federica Mogheriniová vymenila Catherinu Ashtonovú, no občas sa mi zdá, akoby on tam šéfoval. Ktovie, či sa niekedy dozvieme, ako to bolo v Odese, kto strieľal na Majdane a kto vlastne zostrelil dopravné lietadlo nad Ukrajinou. Zbytočne Rusi znova a znova žiadajú, aby bol zverejnený obsah čiernych skriniek, nie je isté, či by to každému vyhovovalo.

Trochu sa to otočilo a zvedavosť ľudí sa obracia iným smerom. Bude to asi tým, že nedostávame  správne odpovede na svoje otázky. Robert Fico, keď sa vrátil z Bruselu povedal, že si váži prezidenta Porošenka, no aj tak neverí každému jeho slovu. Je to odvážne tvrdenie a má na to asi aj svoje dôvody. Po skúsenostiach s Ukrajinou by nás však v prvom rade prezident Porošenko i jeho krajina mali presvedčiť o svojej spoľahlivosti a nezištnosti. No a žurnalisti, by tiež mali o tom takto písať – nezaujato a objektívne. Aby sme nemuseli hľadať pravdu niekde inde.