Spojené štáty európske ? Nie, pán Blaha lebo ...

Počet zobrazení: 2750

Projekt európskeho zjednotenia mi nepripadá nijako úžasný. Ale nedá mi najskôr nezareagovať na mier v Európe, ktorý je silne garantovaný. Kým je garantovaný ? Môže byť zločinecké zoskupenie, akým je NATO, garantom mieru ?  To, že nám zrovna teraz nehrozí, že by nám padla bomba na hlavu, ale iní, tiež Slováci, nasadzujú svoje životy vo svete po boku agresora, má byť obrazom mieru ? Kde  sa napĺňajú ďalšie nezmyselné ľudské obete vojny.

V súvislosti s vojenskými aktivitami je úzko prepojená politická orientácia. Napriek rozšíreniu EU, dnes už 27 štátov, kde by sa očakávala väčšia sila a samostatnosť v rozhodovaní, zotrváva vazalská väzba na USA. Vraj EU dokázala zachrániť suverenitu členských štátov. Ktorých, aspoň jeden . Kosovo ? A vôbec, aká je vlastne samotná suverenita EU ? Veľká Británia viac inklinuje k USA ako EU, Nemecko k aktivitám USA pristupuje diskrétnejšie, ale nakoniec sa predsa len priklonia, USA má stále v Nemecku svoje vojenské základne nehladiac na množstvo nemeckých podnikov s materskou firmou v USA. Najsamostatnejšie je azda Francúzsko, verné svojím tradíciám a cudzineckým légiám, ochotné vojensky intervenovať všade, kde sa im to hodí, hlavne vo svojich bývalých kolóniách. To je silná trojka EU, garant, jeden čihi, druhý hota.  

Predstava o veľmi silnej demokratickej a veľmi silne sociálnej Európe sa v dnešnej realite akosi vytráca. Vyjadrenie, že tomu tak bolo krátko po druhej svetovej vojne by som si dovolil upresniť na obdobie existencie bipolárneho rozdelenia sveta, teda existenciu socialistických krajín. Vzájomná konfrontácia týchto politických zoskupení priniesla aj pre krajiny s kapitalistickým systémom hospodárstva množstvo sociálnych výhod a hospodársky profit. Naviac v tvrdých valutách s množstvom jednostranných obchodných blokád. Považujem za príznačné, že o neúnosnosti sociálneho systému sa vo Francúzsku začalo hovoriť pomerne krátko po zániku bipolárneho rozdelenia.

Máme tu štyri piliere: Nie som ekonóm, tak nechcem rozvádzať túto problematiku. Jedno je však zrejmé. Nejde o nijakú zmenu z hľadiska spoločenského systému. Kapitalizmus ako systém má svoje zákonité antagonistické vzťahy v triedne rozdelenej spoločnosti, ktoré sa len môžu v dramatičnosti meniť podľa toho či bude prebiehať konjuktúrna či recesná vlna. V žiadnom prípade však nie je schopný celkom odstrániť nezamestnanosť a chudobu, čo dokazuje aj obdobie „krátko po druhej svetovej vojne“, keď bola veľmi silne demokratická a veľmi silne sociálna.

Ja by som situáciu zhrnul, nie podľa želaní a predstáv, ale podľa realít ako ich vidím:

Kríza kapitalistického systému sa prejavila po rozpade bipolárneho rozdelenia sveta. I keď ide o prejav kolísania, vždy sprevádzaného vyjadrením politikov „už sme z toho najhoršieho vonku „, v podstate pretrváva. Dnes už môžeme hovoriť o celosvetovej kríze. Dnes už nie je kontinent, kde by nedochádzalo k sociálnym nepokojom, demonštráciám. Ani EU nie je výnimkou. Politici sa snažia urobiť opatrenia, to im nemožno uprieť. Opatrenia proti majetným vrstvám (poviem to tak slušne) sú decentne opatrné, čo je pochopiteľné, preto že medzi tieto vrstvy sami patria. Ďaleko radikalnejšie opatrenia smerujú do sociálnych systémov, ktoré postihujú milióny občanov. Je len pochopiteľné, že narastá sociálna nespokojnosť, ktorú je nutné pacifikovať. Na to máme predsa políciu, prípadne ozbrojené profesionálne zložky, tiež platené z daní občanov. Tak si ich aspoň môžu užiť a nemať predstavu, že platia dane nadarmo.

Je teda otázkou : zotrvať v EU ?  Možno v samostatnom rozhodovaní by sme skorej našli riešenie. Však dovolili by nám to vôbec v tomto demokratickom systéme ?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984