Reklama

Rusko - hackerské útoky voči americkej moci

Počet zobrazení: 1531


Russia: Hacking Away at US Power. Na stránke Geopolitical Futures zo dňa 15.6.2017, autor Jacob L.Shapiro.


Ruské zasahovanie do amerických volieb v roku 2016 zapĺňalo  titulky po niekoľko mesiacov, akoby nové odhalenia prichádzali každý týždeň. Za ostatných pár týždňov došlo k dvom novým odhaleniam. Intercept 5.júna zverejnil  uniknutý dokument NSA s odhalením, že vedúce zložky ruskej spravodajskej agentúry boli zapletené do kyberšpionáže a kampane phishingových Emailov proti americkej spoločnosti, ktorá vyrába software potrebný k voľbám. Neskôr 13.júna Bloomberg oznámil, že ruský kybernetický útok na americký hlasovací systém zasiahol viac ako 39 štátov, jeho súčasťou boli nájazdy do volebných databáz a softwarových systémov. Podľa Bloomberga boli USA až do takej miery hlboko znepokojené rozsahom a rafinovanosťou týchto ruských kybernetických útokov, že sa odhodlali k „bezprecedentnému“ kroku sťažovať sa do Moskvy.


Rozruch vyvolaný týmito správami bol sprevádzaný odhaleniami, že členovia Trumpovej volebnej kampane sa dohovárali s Rusmi. Keď Trump nastúpil do úradu, chcel zlepšiť vzťahy medzi USA a Ruskom, dokonca na tom trval počas svojej kampane. Raz položil otázku: „Nebolo by skvelé, ak by sme začali dobre vychádzať napríklad s Ruskom?“ Médiá a Trumpova opozícia túto otvorenosť k dialógu a Trumpov osobný obdiv voči ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi považovali za dôkaz jeho tajného dohovoru s Ruskom.
Lenže jediný rozdiel medzi Trumpovým prístupom k Rusku a prístupom jeho predchodcov spočíva v štýle, nie v podstate. Rok potom ako Rusko podrylo dôveryhodnosť amerických bezpečnostných záruk vo vojne v Gruzínsku (2008), pokúsil sa americký prezident Barack Obama „resetovať“ vzťahy s Ruskom. Dopadlo to žalostne. Prezident George W.Bush v roku 2001 tvrdil, že keď sa stretol s Putinom a pozrel sa mu do očí, pocítil „dotyk jeho duše“ a považoval ho za priameho a dôveryhodného. Tiež to dopadlo zle.


Americkí prezidenti sa vždy snažili zlepšiť vzťahy s Ruskom a vždy došlo k zlyhaniu. Trump predstavuje typický príklad. Jedna z príčin na seba nadväzujúcich amerických prezidentov, ktorí robili tú istú chybu, spočíva v tom, že prezidenti podobne ako ich voličstvo  majú tendenciu všetko personalizovať. Trump chce vychádzať s Ruskom, Obama chcel nový štart, Bush nahliadol do Putinovej duše. Nazerajú na Rusko ako na niečo, čo sa dá zvládnuť púhou silou osobnosti. Lenže na jednotlivcoch a ich osobných preferenciách nezáleží. Rusi to chápu lepšie ako USA. Vzťahy medzi štátmi sa nepodobajú na vzťahy  medzi ľuďmi. Nemožno sa spoliehať na to, že štáty budú konať inak, než ako je v ich vlastnom záujme.


Protichodné záujmy
Americkým prezidentom sa nepodarilo zlepšiť vzťahy medzi USA a Ruskom, pretože obidva štáty majú protichodné záujmy. Pri pohľade na mapu vidíme, že Rusko je veľmi zraniteľnou krajinou. Rusko chrániace centrum okolo Moskvy pred potencionálnymi nepriateľmi musí expandovať do strednej Ázie, na Kaukaz a do východnej Európy, aby vytvorilo nárazníkové zóny. Spojené štáty našťastie chránia dva oceány. Rusko sa bude stále pokúšať získať kontrolu nad týmito územiami, bez ohľadu na na to, kto je práve prezidentom. Ak by liberálno-demokratická revolúcia dosadila k moci predstaviteľa opozície ako je Alexander Navaľnyj, resp. ak by budúci týždeň bol zvrhnutý impeachmentom Trump, USA a Rusko budú stále stáť proti sebe v tých istých častiach sveta.


K najvýznamnejšej kolízii dochádza v najzraniteľnejšom ruskom nárazníkovom pásme, vo východnej Európe. Ďalšie dva regióny sú síce dôležité, ale Rusko v nich nestojí priamo proti USA. Stredná Ázia je nestabilná, Čína tam zvyšuje svoju prítomnosť, zatiaľčo región Kaukazu čelí narastajúcej moci Turecka. Lenže Rusko je stále dominantnou mocou v oboch týchto regiónoch. Vo východnej Európe, kde Rusko čelí najhorším hrozbám, stojí vyhrotene proti USA. Z ruského hľadiska NATO zasahuje do ruskej sféry vplyvu, pričom Západ spochybňuje status quo prostredníctvom financovania farebných revolúcií a podpory mimovládnych organizácií. Z pohľadu USA sa Rusko pokúša spustiť novú železnú oponu, čo USA nedopustia.


Napriek obvineniam práslušníkov Trumpovej administratívy z tajných dohôd USA nezmiernili svoju politiku voči Rusku vo východnej Európe. Veľa sa urobilo ohľadom Trumpovej hrubej čiary k NATO, ale USA naďalej pokračujú v upevňovaní bilaterálnych vzťahov s Poľskom, Rumunskom a pobaltskými štátmi. Ide o krajiny so zásadným významom pre  spoľahlivú obranu proti potencionálnej ruskej agresii. Ozbrojená brigáda americkej armády bola nasadená v Poľsku podľa plánu pred Trumpovou inauguráciou a nebola stiahnutá. Trump sa má stretnúť s rumunským prezidentom 9.júla a na začiatok júla plánuje návštevu Poľska. Minister obrany James Matthis bol minulý mesiac v Litve. Podľa správ ukrajinských médií prezident Petro Porošenko navštívu Washington v dňoch 19.-20.júna. V rozpore s tvrdeniami médiií sa postavenie Ruska vo východnej Európe oslabuje.


USA a Rusko sa v zásade dohodli na spolupráci v Sýrii, čo je možné iba preto, že Sýria nepredstavuje prednostný ruský záujem. Islamský štát je predmetok tak ruského ako aj amerického záujmu. Táto spolupráca sa nezaobíde bez problémov; pokiaľ ide o taktické priority, sa obe strany nie vždy zhodnú. Ani jedna zo strán však nechce uviaznuť vo vleklej vojne v Sýrii, rovnako nechce, aby Islamský štát zaberal ďalšie územia. Vo východnej Európe záujmy vyústili do konfliktu, na Strednom východe záujmy predstavujú potenciál pre spoluprácu. Všetko závisí od kontextu.


Asymetria
Uvedené nevysvetľuje, prečo sa Rusko angažuje v kybernetických útokoch na americký volebný systém. Volebný software USA je na míle vzdialený od ruských geopolitických imperatívov. Príčina hackerského útoko spočíva jednoducho v slabosti Ruska. Zámerom bolo zasiať semeno domáceho politického zmätku v USA jednak za účelom podrývania americkej demokracie, jednak za účelom zabránenia tomu, aby USA mohli efektívne odpovedať na potencionálne hrozby. Ani v jednom prípade odhalenia hackerského útoku sa nestalo, že by Rusko naozaj pozmenilo volebné výsledky. Ak by sa tak stalo, bolo by to kontraproduktívne a vyvolalo by to oveľa vážnejšiu americkú odvetu. Rusko má prospech z púheho závanu nevhodnosti a následnej politickej búrky v USA. Lenže túto búrku nesprevádzala paralýza americkej zahraničnej politiky, na čo by sa Rusko mohlo nádejať; USA nepoľavujú v odhodlaní chrániť východnú Európu.


Ak sa USA dotýka, že Rusko sa chystá rozhodovať o budúcom prezidentovi USA, riešenie je jednoduché – papierové hlasovacie lístky. Lenže aj s papierovými hlasovacími lístkami sa dá manipulovať. Napríklad  zhrnutie Roberta Carra o tom, že môže dosvedčiť, ako Lyndon B.Johnson uzmul jeho voľbu do Senátu v roku 1948 prostredníctvom krádeže hlasov. Ak by boli USA týmto naozaj znepokojené, urobili by niečo viac než iba vyjadrenie nespokojnosti Moskve. Úroveň hystérie okolo ruských hackerských útokov na americký volebný systém nezodpovedá tomu, čoho sa v skutočnosti Rusi dopustili. Je dôležité si uvedomiť, že Rusi sa dopustili slabého útoku na USA, čo však nie je dôvodom na teatrálne gestá. Dozrel čas na chladnokrvné a triezve porozumenie toho, čo sa vlastne deje.


Rusko a USA nie sú priateľmi a priateľmi nebudú. Nie sú ani nepriateľmi vo vojne. Ide o dve krajiny, ktoré majú protikladné záujmy vo východnej Európe a sledujú svoje záujmy za účelom maximalizácie vlastnej moci. Rusko nemôže dosiahnuť svoje imperatívy prostredníctvom konvenčných síl a tak sa uchýlilo k hackerským postupom s malým praktickým dopadom. USA nechcú dosahovať svoje imperatívy prostredníctvom sily, takže podporujú prodemokratické skupiny na miestach ako Bielorusko a Ukrajina prostredníctvom svojej medzinárodnej rozvojovej agentúry (the U.S. Agency for International Development alebo the National Endowment for Democracy). Ide o hru, ktorá nemá konca, pričom USA a Rusko ju hrajú po desaťročia. USA sú silnejšie ako Rusko, pričom individuálne osobnosti vrátane prezidentov majú malý vplyv na celkové vzťahy medzi týmito dvoma krajinami. Najsilnejším protivníkom USA v tomto boji nie sú ruskí hackeri,  ale ich vlastná záľuba v prehnaných reakciách.

(úplný preklad)


Poznámka:
Tento text potvrdzuje moju tézu, že keby bol výsledok amerických prezidentských volieb odlišný, boli by sme ušetrení niektorých excesov, ale zahraničná politika USA motivovaná snahou o svetovú hegemóniu by bola v podstate rovnaká.


Zamyslime sa nad osudom studenej vojny. Termín „železná opona“ zaviedok W.Churchill (prejav vo Fultone 5.marca 1946). Neskôr vyšlo najavo, že po porážke nacistického Nemecka Churchill vyzýval k pokračovaniu vojny prostredníctvom útoku na Sovietsky zväz, ale USA ho nevyslyšali. Spoliehali sa na hegemóniu založenú na vlastníctve jadrových zbraní, čo trvalo veľmi krátko. V situácii jadrového vydierania a vzniku NATO (1949) došlo k sovietizácii stredovýchodnej Európy v súlade s Jaltskou dohodou (Varšavská zmluva vznikla až v roku 1955). Nezáleží na tom, že Rusko a ostatné krajiny východnej Európy znovunastolili kapitalizmus, "boj proti komunizmu" poslúžil v minulosti iba ako pohotové ideologické zdôvodnenie pre hegemonizmus. Naozaj ide o hru, ktorá nemá konca a obaja aktéri ju hrajú po desaťročia. Zahraničná politika USA po druhej svetovej vojne sprivatizovala koncept demokracie a používa ho selektívne na svoje ciele. Irán patrí podľa USA medzi darebácke štáty, ale je to v podstate demokratický štát v porovnaní so Saudskou Arábiou, kde vládnúca dynastia konzervuje relikty otrokárstva. Americký prezident vystupoval ako obchodník so zbraňami, hoci USA vedia, že predaj moderných zbraní Saudskej Arábii je dvojsečná zbraň a tieto zbrane nemusia byť použité len proti Islamskému štátu.


Rozpútanie ďalšieho kola horúčkovitého zbrojenia v Európe a jeho nezmyselnosť analyticky doložil Oskar Krejčí. Podľa môjho názoru teraz veľa záleží od toho, aký postoj zaujme Európa, konkrétne či dospeje k nejakej podobe celoeurópskej obrannej únie. EU nemôže dopustiť delenie na „starú“ a „novú“ Európu, ktoré má z bývalých sovietskych satelitných štátov  urobiť satelitné štáty USA, pričom namiesto zvyšovania životnej úrovne budú prispievať k ziskom amerických zbrojoviek. Uvidíme, aké akcenty bude mať návšteva prezidenta Trumpa v Poľsku, či sa dajú Poliaci presvedčiť o tzv. ruskej hrozbe a podľahnú resentimentu, čo je proti ich národným záujmom. Je v záujme Európy, aby sa nestala teritóriom, o ktorého časť sa budú naťahovať USA a Rusko, ale aby definovala „Europe First“ a svoj záujem na dobrých vzťahoch nielen s USA, ale aj s Ruskom, pretože Európa a Rusko sa navzájom potrebujú a môžu dosiahnuť synergické benefity z kooperácie.


 

 

Priemer: 4.7 (21 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy