Prvá svetová vojna ako riešenie a ako problém

Vojna ako taká je štandardnou súčasťou ľudských dejín. Rozličné zoskupenia ľudí, tlupy, kmene, štáty, civilizácie viedli medzi sebou vojny od počiatku dejín a vojny budú zrejme sprevádzať ľudstvo až do jeho blahého konca. Vojna je jedným z možných riešení problémov vzťahu medzi dvomi spoločenstvami. Riešením, ktoré nastupuje vtedy, keď zlyhajú diplomatické a politické riešenia. Samozrejme, je možný aj opačný prípad, keď totiž vojna nevyústi do jednoznačného rozhodnutia a bojujúce strany sa musia vrátiť k hľadaniu diplomatických a politických riešení. V zásade však každá vojna rieši istý problém, obvykle ide o problém prístupu ku materiálnym a ľudským zdrojom, prípadne o problém obhajoby alebo presadenia identity, záujmov určitej skupiny. V tomto zmysle môžeme povedať, že po skončení vojny je na svete prinajmenšom o jeden problém menej ako bol pred jej začatím. O problém menej má víťaz a samozrejme aj porazený.

Výnimkou, veľkou a tragickou výnimkou, bola prvá svetová vojna. Je to jedna z mála vojen, ktoré svojim priebehom a svojim vyústením, viac problémov spôsobila ako riešila. Po jej skončení malo ľudstvo viac problémov ako pred jej začiatkom. Prvá svetová vojna nevyriešila nijaký veľký problém, množstvo veľkých problémov však vytvorila. Vlastne môžeme povedať, že problémy dnešnej Európy sú do veľkej miery dedičstvom práve prvej svetovej vojny.

Súhrnným výsledkom prvej svetovej vojny bolo oslabenie pozície Európy, európskych štátov vo svete, demoralizácia dominantných európskych spoločností, predovšetkým nemeckej, talianskej a ruskej spoločnosti. K demoralizácii prispel nielen výsledok vojny, ale aj samotný jej charakter. Išlo o zákopovú vojnu, v ktorej sa skoro celé štyri roky fronty posúvali o desiatky metrov a kde sa ani jednej strane nepodarilo realizovať významnejší prelom. Výraznejší prelom sa nepodaril ani na Východe.

Reakciou na demoralizáciu ruskej a nemeckej spoločnosti bolo formovanie sa radikálnych politických zoskupení. Radikálny komunizmus a fašizmus sú výtvormi prvej svetovej vojny. Bez nej by tak fašizmus ako aj radikálny komunizmus zrejme zostali okrajovým fenoménom európskych spoločností. Možno namietať, že práve vďaka porážke Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Turecka získali štáty v strednej Európe, na Balkáne  a v Pobaltí nezávislosť. Nakoniec, aj Československo bolo dieťaťom prvej svetovej vojny. Nové štáty, ktoré sa sformovali v priestore medzi Nemeckom a sovietskym Ruskom po krátkom období radosti zo slobody, však zistili, že sa ocitli medzi dvomi ohňami, že získanie nezávislosti nebolo len riešením ich dejinného problému, ale aj zrodom nových problémov.

Skončenie prvej svetovej vojny však neznamenalo koniec masového utrpenia, utrpenia vojakov na fronte a obyvateľstva v zázemí. Symptómy demoralizácie, rozkladu základných spoločenských inštitúcií, boli viditeľné vo všetkých štátoch, tak u víťazov ako aj u porazených. Horšie na tom boli však porazené štáty, u víťazov pocit víťazstva prekryl procesy morálneho rozkladu. Trpkosť vojenskej porážky bola znásobená hospodárskou krízou po skončení vojny, dnes neuveriteľnou mierou inflácie, masovou nezamestnanosťou. Výsledkom bola pauperizácia stredných tried a ich následná demoralizácia. Stav európskych spoločností po prvej svetovej vojne sa odráža v mnohých literárnych dielach z tohto obdobia.

Každá kríza je príležitosťou pre extrémistov. V takýchto situáciách sa k slovu dostávajú radikáli, extrémisti, vlastníci absolútnych právd. V pokojných časoch sú extrémne, radikálne názory viac menej súkromnou, resp. akademickou kratochvíľou. V obdobiach zostrujúcej sa krízy extrémisti získavajú vplyv, získavajú na svoju stranu masy, ich názory sa stávajú politickou silou. Kríza sa naplno prejavila predovšetkým v porazených štátoch, v Nemecku a Maďarsku, ale aj v Taliansku, ktoré formálne patrilo k víťazným krajinám. Tieto spoločnosti prešli občianskou vojnou. Víťazmi občianskej vojny vo všetkých týchto krajinách bola radikálna pravica.