Reklama

Práca ako nástroj výchovy

Počet zobrazení: 2788

Nepatrí sa hovoriť a už vôbec písať v pozitívach o uplynulých rokoch socializmu, no problém zvaný „cigánska otázka“ bol zvládnutý lepšie ako dnešný o „neprispôsobivých občanoch“. Pre tých, čo nechceli pracovať, sa používal názov „ľudia štítiaci sa práce“ a tak s nimi v zmysle vtedajších zákonov bolo aj nakladané.

Až do konca socializmu som pracoval v jednom národnom, neskôr štátnom podniku a mal som možnosť riešenie „cigánskej otázky“ vnímať v reálnom prostredí. Každý podnik v tejto časti republiky mal povinnosť z moci úradnej i politickej prijímať istý počet takýchto ľudí schopných po poctivej lekárskej prehliadke  a istom zácviku pracovať; a oni pracovali, pretože sa báli, že budú označení za „osoby štítiace sa práce“ i s dôsledkami, ktoré teraz zisťuje ÚPN. Demokracia síce bola len ľudová, ale aj tak sa muselo poslúchať. Boli to desiatky ľudí, no odvodzovali sa z percenta ku kmeňovému počtu pracovníkov. Bolo vecou vedenia podniku, kam ich s nízkou kvalifikáciou zaradia. Časť pracovala pri údržbe vlečky, boli pílčikmi s ručnými pílami  v lese, posunovačmi, pracovali v skladoch a pri vrecovaní sypkých produktov, kde ich školili ešte zvlášť. Ženy spoľahlivo pracovali v práčovni, pri žehlení pracovných odevov a bielizne, pomocou šijacích strojov opravovali pracovné rukavice i upratovali šatne niektoré čistotnejšie aj v závodnej kuchyni pri umývaním nádob a tanierov. To všetko v trvalom pracovnom pomere. Dokonca niekoľko muzikantov na zapožičaných nástrojoch pôsobilo vo folklórnom súbore.

Za svoju prácu podľa zaradenia boli odmeňovaní a čo sa po čase prejavovalo v tom, že si začali stavať vlastné príbytky na okraji dediny, z ktorej ich do práce najviac dochádzalo. Podnik im rovnako ako iným pomáhal mechanizmami i dovozom materiálu. Tie domy dodnes stoja. A ich vlastníci sú kultúrne vyspelejší, pretože počas pracovnej doby prichádzali do styku aj s „bielymi“, čo sa neskôr prenieslo aj do ich rodín, na deti. Boli dokonca členmi BSP.

Všeobecne preto možno vysloviť názor, že vtedy štát ich prevýchovu delegoval do výrobného prostredia s prácou vhodnou pre ich mentalitu. Dnes ten istý štát znáša ťažko bremeno prevýchovy sám, pretože súkromné firmy potrebujú len ľudí mladých, zdravých ako lacnú pracovnú silu s vodičským preukazom, eventuálne so znalosťou jedného cudzieho jazyka. K tomu si vytvoril funkciu vládneho zmocnenca, vytvára komunitné centrá, často zatvorené, aby  ich inventár niekto nerozkradol, sociálne podniky po dedinách , v školách sú pomocní vychovávatelia a zapájajú sa do prevýchovy aj dobrovoľníci a charita s modlením za každé jedlo.

Predstava, že vzdelávanie, návšteva školy tejto skupine našich občanov pomôže, je vzdialená dosahu a efektu. Každé dieťa z takej rodiny prežíva predsa väčšiu časť dňa v rodine, alebo v blate tábora bez možnosti vplývať na chovanie rodičov v napredovaní ku kultúre, ako vidí počas vyučovania, ak sa naň dostaví. Navyše život v chatrčiach a medzi ľuďmi bez práce vedie k leňošeniu a tým aj k rastu počtu nových jedincov. A za povšimnutie stoja vety žien z osád a devastovaných domov, ktoré pred TV kamerami stále opakujú „kam pôjdeme s malými deťmi?“ To preto, že sociálka a detské prídavky stačia im tak na ich skromný a biedny život.

Veď pohľad na zdevastované domy, ktoré im mestá v Žiline, Bánovciach, Liptovskom Mikuláši, Gelnici alebo v Košiciach poskytli, je alarmujúci, hrozný, nepatriaci do XXI. storočia v Európe. Prvým krokom k ich vzdelávaniu je „práca, ako matka pokroku“. Aj tá manuálna, nielen s PC či v banke, alebo v obchode s realitami.

Priemer: 4.8 (23 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy