O ľudskej práci v súvislostiach etiky a trhovej ekonomiky.

Počet zobrazení: 4901

Väčšinu svojho pracovného života som si odpracoval v pozícii psychológa práce (podnikového psychológa) v dvoch inštitúciách. 19 rokov v Slovenskom rozhlase a 14 rokov v Národnej banke Slovenska. Toľko rokov, deň čo deň - ani sa mi nechce veriť, že som to prežil bez vyhadzova. Boli to a dodnes sú dosť odlišné inštitúcie, s odlišnou kultúrou práce i ľudskými príbehmi v nich. Pracovalo v nich okolo tisícky zamestnancov, z ktorých každý vedel že dvere psychologického pracoviska sú preňho vždy otvorené. Bola to tvrdá skúška osobnej dôvery i škola charakterov, vrátane vlastného. Teraz mám na mysli nielen roky 89-90, kedy revolučný hlas ľudu meral každému jeho mieru zásluhy či viny. Priatelia, znalí pomerov i prostredia ma navádzajú na dokončenie memoárových zápiskov. Možno by som mal, možno by oslovili (a možno ani nie) aj dnešnú ypsilonovú generáciu zamestnancov, ktorá žije úplne iným svetom existenčných starostí. Jeden menovateľ však majú tie svety spoločný. Je ním práve práca naša každodenná. 


Dnes, 1. mája má práca svoj sviatok a rád by som jej venoval niekoľko myšlienok i citácií v kontexte etiky jej oceňovania. 
Ľudská spravodlivosť je predovšetkým objektívne hodnotenie spoločensky prospešnej práce. Pravda, ak prijmete za svoju tézu, že práca (ponímaná ako zmysluplná činnosť zameraná na utváranie hodnôt) je uhoľným kameňom ľudskej podstaty. A nemysleli, či nemyslia si to len marxisti, či socialisti, ale napr. aj kresťanskí filozofi. 
Z nich napr. menej známy prešovský pedagóg a teológ žijúci v XVII. storočí Ján Bayer, ktorý v diele Ostium naturae (Dvere prírody) formuloval civilizačný význam ľudskej práce ako činnosť kultivujúcu prírodu a prirodzenosť človeka. Podľa neho je jediným účinným a skutočným poznaním pracovné poznanie. 
Aké je to naše dnešné pracovné poznanie? 
Trpko, na vlastnej koži pociťujeme, že trhový kapitalizmus nie je ani zďaleka všeliekom, ani ľahkou cestou k spravodlivejšej spoločnosti. Jedným z mnohých príkladov je vážne porušovanie princípu spravodlivosti a objektívnosti pri hodnotení a odmeňovaní ľudskej práce.
Ľudia stratili pocit a nemajú istotu, že väčšie množstvo kvalitnejšej, kvalifikovanejšej a POCTIVEJ práce je finančne i spoločensky viac hodnotené ako menšie množstvo menej kvalitnej, menej kvalifikovanej a nepoctivej "práce". Toto ich poznanie sa bezprostredne premieta do medziľudských vzťahov, do motivácie ľudí pracovať, do rešpektovania etických noriem pracovného správania, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou hospodárnosti a prosperity jednotlivých organizácií i celej spoločnosti.

V 89´sme chceli zmenu pomerov v spoločnosti. Aký je však výsledok?

Od gulášového komunizmu, ktorý fungoval na základe pricípu nespravodlivej rovnosti, pričom niektorí si boli rovnejší, sme sa dostali k nespravodlivej nerovnosti, ktorá už klaje oči, a spontánne obracia pohľady našich ľudí späť k "výdobytkom socializmu".
Vo svete práce sú problémy, ktoré trh nerieši. Práve naopak, prehlbuje ich. Patrí medzi ne aj spravodlivé rozdeľovanie príjmov v spoločnosti — ako dôležitý motivačný nástroj produktivity a prosperity celej spoločnosti. Na vážnosť tejto situácie v globálnom celosvetovom rámci upozornil napr. aj pápež Ján Pavol II., ktorý počas homílie konanej v Havane na námestí Josého Martiho ešte v roku 1998 povedal: „Na mnohých miestach po celom svete sa rozvíja kapitalistický neoliberalizmus, ktorý sa usiluje podriadiť človeka a rozvoj národov slepým silám obchodu tým, že ich z pozície moci zaťažuje neúnosnými ťarchami. Tak sa často stáva, že sa jednotlivcom i národom, ako podmienka poskytnutia novej pomoci, nanucujú neznesiteľné ekonomické programy. Dochádza k prehnanému obohacovaniu niektorých, za cenu stále vzrastajúceho ochudobňovania mnohých, čím sa stáva, že bohatí sú stále bohatšími a chudobní stále chudobnejšími." 
Pápež stať uzaviera "...v tom všetkom ide o pravdu, ktorá nie je len rozumovým pochopením skutočnosti, ide o ľudskosť, pravdu o človeku, ide o jeho práva a povinnosti." !
A tieto práva, pretože sú vo svojej podstate nadzmyslové a všeľudské, sa bytostne dotýkajú všetkých ľudí žijúcich na tejto planéte.
 

My ľudia sme vzájomne spojení — a to aj vtedy, ak si to neuvedomujeme, nepriznávame, alebo zdanlivo iných nepotrebujeme. Ak chceme hodnotiť mieru dôstojnosti osoby človeka, treba ju hodnotiť predovšetkým spravodlivým a objektívnym oceňovaním jeho spoločensky prospešnej práce.
V ľudskom správaní je nesporne vzťah medzi hierarchiou etických hodnôt, tvorbou, ochranou a zachovávaním ekonomických hodnôt. Kolektívne rozkrádanie spoločenského majetku, klientelizmus, ktorého rodnou sestrou je korupcia, vydieračstvo a príživníctvo, sú dve strany jednej mince, etickej a ekonomickej deštrukcie. Etická stabilita spoločnosti alebo etický rozklad spoločnosti má obyčajne ďalekosiahle dôsledky na všetky súčasti jej sociálno-ekonomického fungovania. Platí však i opačný vzťah, v dôsledku ktorého sa stabilita alebo rozklad iných podsystémov sociálno-ekonomického systému odráža i v stabilite alebo rozklade morálky.
Kardinál Jozef Tomko počas prednášky nazvanej "Z očí do očí" prednesenej pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského v roku 1995 poukázal na súvislosti témy etiky, keď povedal: "treba vyzdvihnúť, že pravdovravnosť medzi vládou a občanmi, vedúcim a vedenými, jasnosť vo verejnom hospodárení, nestrannosť vo verejnej službe, správne a spravodlivé používanie verejných peňazí, odmietanie nejasných a nedovolených prostriedkov na ich získavanie, na udržanie a rozmach moci, to sú etické zásady, ktoré majú svoj prvý koreň — ako aj mimoriadnu naliehavosť v transcendentálnej (teda nemateriálnej) hodnote osoby a v objektívnych mravných požiadavkach fungovania štátov." Pri zakončení modifikovaného citátu z encykliky "Veritatis splendor" (Jas pravdy) upozornil najmä na "riziko machiavelistického spojenectva medzi demokraciou a etickým relativizmom, ktoré vezme občanom a spoločnosti každú pevnú mravnú oporu, zbaví ho túžby poznať pravdu a urobí z nich len nástroj moci politikov a totalitného chápania sveta." 
Ťažisko súčasnej celosvetovej krízy spoločenskej morálky spočíva predovšetkým v tejto oblasti. Pýtať sa práve tu a teraz na dobro a spravodlivosť v odmeňovaní za prácu je darom demokracie, ale zároveň aj stále dosť veľké osobné riziko. Sloboda slova je vždy zároveň aj rizikom, ktoré musíme podstúpiť, aby bolo možné zachovať dôstojnosť ľudskej práce a zmierňovať zjavnú sociálnu nespravodlivosť. Žiaľ túto nespravodlivosť sú mnohí z nás nielen ochotní tolerovať, ale dokážu z nej aj ťažiť. Princípy "podnikateľskej etiky" ich vraj ospravedlňujú. Nemôžeme súhlasiť s takou kapitalizáciou prírodných i ľudských zdrojov, ktorej výsledkom je ich devastácia. Je najvyšší čas začať budovať „kapitalizmus s ľudskou tvárou” aj tu u nás na Slovensku. Inak nás nenásytný príživnícky klientelizmus, korupcia, stupídne vykorisťovanie premení na digitálne bytosti a stanú sa z nás poslušní bioroboti. V tomto zmysle je práve dnes nanajvýš aktuálne aktualizovať heslo „Proletári všetkých krajín spojte sa!” na heslo „Okrádaní a vykorisťovaní všetkých krajín zobuďte sa!”. Domnievam sa, že sa to týka aj slovenských kresťanov. 

Tí sú však aj v tomto alibistickí. Slušne povedané. Zaspali a zmeškali vlak. S korupciou a klientelizmom si mali najmä katolíci urobiť poriadok už dávno (kauza Sokol a ďalšie). Ak by vystúpili ich oficiálni predstavitelia na tribúnach národ by ich vypískal.

Slogan aktivistov "Za slušné Slovensko" sa mi zdá dvojtvárny. Na jedne strane vyjadruje očakávania protestujúcich, na strane druhej ho vnímam ako romantickú výzvu k poslušnosti voči moci tých, ktorí ju cynicky zneužívajú. Aj preto som viac zástancom idey "Za spravodlivé Slovensko". 

Ale nech! - niečo sa zmenilo, niečo sa pohlo a aj to je lepšie ako doterajšia pasivita. Koniec koncov výsledky tu sú. Nepatrí za ne vďaka politikom, ale pracujúcim občanom ! 

Nech žije Sviatok práce,1. máj 2018. 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984