O chorobách mocných

Keď Alexander III. zomieral, mal rozhovor s generálom Richterom. Ten mu povedal:  „Situácia nie je taká, ako by sme chceli. Krajina mi pripadá ako obrovský medený kotol, v ktorom sa varí kvas. Okolo chodia ľudia s kladivkami a všade tam, kde sa objaví dierka, to rýchlo zanitujú. Keď však tie plyny prerazia a vypadne väčší kus, všetkých nás to vydusí.“ Myslel tým, že príde k vojne alebo revolúcii. Človek nemusí mať hodnosť ani rozhľad generála, aby nevidel, že aj v dnešnom svete to kvasí a uniká z kotla, ako za čias tohto mocnára. Ľudia proste nedokážu zabezpečiť spolužitie na zemi bez vojen, prevratov a revolúcií. Ako to však môže dopadnúť, ak sa nejaký mocnár rozhodne silou zbraní presadzovať svoj spôsob života v iných krajinách, vidno aj na príklade v Iraku. Už desať rokov je od čias, čo prvé „Tomahawky“ dopadli na túto krajinu a svet sa dozvedel od Georgea Busha, že to na jeho príkaz začala koalícia útok na objekty vojenského významu, aby tak  podlomila schopnosť Saddáma Husajna viesť alebo vyvolať vojnu. Tušili sme vtedy všetci, že to nebol jediný dôvod, na zvrhnutie tohto diktátora, no, žiaľ, až neskôr sme sa dozvedeli, že sme boli oklamaní, že Husajn nevlastnil zbrane hromadného ničenia, že nepodporoval al- Káidu... Výsledkom celej tejto vojny je, že tam vládne vari najskorumpovanejšia vláda vo svete, že je tam najväčšie riziko teroristických útokov, že tam dnes bojuje každý s každým. Vynára sa otázka: Ako sa bude písať a hovoriť o tejto vojne, o dvadsať, o päťdesiat rokov, keď už dnes toto všetko vieme?                                   

Vynára sa však aj iná otázka – majú to tí najdôležitejší ľudia vo svete skutočne v hlavách v poriadku, ak sa dokážu s takou ľahkosťou rozhodovať o vojne ešte i dnes, keď všetci vieme, po skúsenostiach z minulého storočia, čo všetko vojna alebo revolúcia so sebou prináša? Alebo aj ich, ak zasadnú na tie najvyššie posty vo svojich krajinách, zasiahne, „choroba mocných“? To je tá choroba, ktorou trpeli už egyptskí faraóni, rímski cisári a králi, keď ich posadla myšlienka, že iba oni a ich krajina, sú predurčení vládnuť tomuto svetu. Na túto chorobu ochorel aj Hitler, Stalin, Napoleon... no zdá sa, že v nejakej podobe napadá a múti hlavy tých, čo sa rozhodli nedávno  vyvolať prevrat v Líbyi, teraz v Sýrii...  Vynárajú sa aj ďalšie otázky: Je už teraz v Líbyi lepšie, keď sa tam zvrhol diktátor Kaddáfi, je tam viac slobody a ľudských práv? Vie o tom niekto niečo? Bude lepšie na svete, ak padne Asád v Sýrii, alebo bude iba inak? Ako to bude potom, keď vystrieľame všetkých diktátorov? Neotvárajú sa takto dvierka pre iných, ktorí budú ešte horší a nebezpečnejší?

S chorobami mocných je to všelijako. Na pohľad vyzerajú normálne, velebíme a chválime ich za múdrosť, akou disponujú a s akou riadia svoje krajiny, no potom sa hanbíme za ich skutky, keď vyjdú najavo. Spomeňme si na Gottwalda, ale spomeňme si aj na Václava Havla. Veď aj on, ešte pred, myslím, že poslednou hospitalizáciou, považoval za potrebné urobiť politické vyhlásenie na podporu bombardovania Líbye. Aj on už bol zasiahnutý „chorobou mocných“ a uveril tomu, že iba zbraňou je možné zabezpečovať vo svete poriadky? Bol síce iba malou rybou v množstve tých veľkých, no z úst takého humanistu sa to ťažko počúva. Ešte horšie sa však počúva, keď sa človek dozvedá, že ho klamali všetci tí, čo tvrdili, že Husajn mal zbrane a technológiu, ktorou ohrozoval celý svet. Neklamú nás aj v ostatných prípadoch?

Možno je skutočne potrebné, aby bolo zničené všetko zlo už v jeho zárodku aj tisíce kilometrov od nás, aby potom neprišlo za nami do našich domovov. Ak vás však niekto už raz oklamal, ťažko mu uveríte, ak má v tom ostatnom aj pravdu. Skôr uveríte tomu, čo povedal Mark Twain - Yankee, keď niečo potrebuje, ide a zoberie si to, nech je to kdekoľvek na svete, len aby si udržal svoj spôsob života. Možno práve preto prúdi do Ameriky najviac peňazí z vojny a Hollywoodu. Tam sa vraj zrodila aj myšlienka o ľudských právach a slobode, ktorou sa dajú zastierať skutočné dôvody. Modlime sa preto za zdravie súčasných mocnárov, aby ich nezasiahla „choroba mocných“ a aby už toľko nerinčali zbraňami. Žiaľbohu, ak takáto choroba už zasiahne niektorého vladára, ten je potom nemilosrdný aj voči tým, čo vyznávajú rovnakého boha. Dôkazom toho sú skutky panovníkov, ktorí vzišli z bojarov, barónov, lordov, grandov... Za ich panovania tiež neboli iba nádherné rytierske turnaje, ale aj nekonečné krvavé vojny. Spomínam to iba preto, aby nás nikto neuvádzal do pokušenia a nemútil nám hlavy nádherou starých čias.