Nepokojné sviatky

O nešťastiach, tragédiách a smrti sa najčastejšie píše v bulvárnej tlači. Je to téma, ktorá spolu so škandálmi akoby najviac priťahovala pozornosť našich čitateľov. Preto sa aj bulvár najviac predáva a odoláva ekonomickým problémom, nemusí sa báť o prežitie. Je to však aj téma, ktorou sa z času na čas musia zaoberať aj seriózne a mienkotvorné médiá, samozrejme, z celkom iných dôvodov, ktorými sa živí bulvár. Čí sa nám to páči alebo nie, smrť sa stala súčasťou nášho života. Je nám vždy nablízku, objavuje sa nečakane, zrazu pretrhne všetky nitky, ktoré spájajú človeka so životom. Najstrašnejšia je však vtedy, keď sa objaví  v podobe nejakej tragédie, ako tomu bolo v Novákoch, v bani Handlová... ale aj vtedy, keď začne kosiť v radoch vojakov pôsobiacich vo vojenských misiách. Je bezcitná a neberie ohľad na to, čí človek dokončil svoju prácu, alebo či sa postaral o svojich najbližších. V takýchto prípadoch nastupuje štát so svojimi inštitúciami a robí všetko preto, aby zmiernil bolesť a smútok pozostalých. Treba konať pružne, na nič sa nesmie zabudnúť. Ešte som nepočul človeka, ktorý by v takýchto prípadoch poukazoval na plytvanie verejnými financiami.

Trocha inak to vyzerá v krajine, v ktorej prišli o život naši ďalší dvaja vojaci pri vykonávaní svojich služobných povinností. Koľko dostanú ich pozostalí, nie je v tejto chvíli vhodné spomínať. Süddeutsche Zeitung už pred niekoľkými rokmi zverejnil informáciu, ako to vyzerá, keď príde v tejto krajine o život nejaký civilista pri  prestrelke. Myslím takej, pri ktorej nechtiac zastrelí nemecký vojak, nejakého Afgánca. Vtedy nastáva tvrdé vyjednávanie. Nie s vládou, ale s klanom. Aj keď sa tak stane nechtiac a v nevyhnutnej obrane, Bundeswehr musí platiť, sú na to vytvorené špeciálne kompenzačné tabuľky. No práve v takýchto prípadoch vychádzajú najavo zvláštnosti zo života v tejto krajine. Pri odškodňovaní má muž oveľa väčšiu cenu ako žena, starší brat má väčšiu cenu ako mladší... ani za sto rokov žiadna vojenská misia nič nezmení na tomto spôsobe ich života. Od čias Mohameda sa na ňom ešte nič nezmenilo.

Neteší ma, ak naši vojaci ako dajakí žoldnieri chodia do ďalekých krajín riešiť ich vlastné a svetové problémy. Úprimne a z celého srdca mi je smutno za každým životom mladého človeka, ktorý prišiel v týchto končinách o život. Na druhej strane sa však obávam toho, že ak by sa dostatočne nedusil náboženský fanatizmus, ktorého dieťaťom je terorizmus, v miestach ich trvalého bydliska, títo fanatici by čoraz častejšie chodili za nami a bolo by ich viacej. Žiaľbohu, nie vždy a vo všetkých prípadoch sa dá hovoriť iba o humánnych dôvodoch pre vojenský zásah. Irak, Sýria, Líbya... sú toho príkladom.