Nahnevaní dôchodcovia

Veľa ľudí dnes o dôchodcoch hovorí a píše ako o ufňukaných starenách a starcoch, ktorí nikdy nebudú spokojní s tým, čo dostávajú každý mesiac pri vyplácaní dôchodkov. Dokonca i Václav Klaus sa pri jednej príležitosti vyjadril v tom duchu, že nie je povinnosťou štátu  starať sa o výšku dôchodkov. O to sa vraj musí  postarať každý človek sám za seba. Je to síce pravda, no štát by sa v žiadnej civilizovanej spoločnosti nemal stať „veľkovýrobňou“ nízkych dôchodkov. Žiaľbohu, v tomto našom štáte sa veľkovýroba mizerných dôchodkov stala už samozrejmosťou. Dokonca to zašlo až tak ďaleko, že dnes sa už veľa dôležitých mužov zaoberá celkom vážne návrhmi, aby sa každý zamestnávateľ a podnikateľ mohol bez problémov zbavovať tých, ktorí už dosiahli dôchodcovský vek. Ako napísala pred pár dňami (22. 4.) Pravda, Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení SR (AZZZ) požiadala vládu Roberta Fica, aby cez novelu v Zákonníku práce bolo umožnené zamestnávateľovi dať takémuto človeku výpoveď bez  akýchkoľvek právnych problémov. Akoby sa to už s úplnou samozrejmosťou, dávno pred touto požiadavkou, nestávalo. Na tlačovej konferencii s novinármi po zasadnutí Tripartity o tom referoval šéf AZZZ Rastislav Machunka. V Pravde to bolo zverejnené pod výstižným názvom - Keď vyhodíme dôchodcov, bude práca pre mladých... Je neuveriteľné, s akou ľahkosťou sa dnes hovorí a píše o tom, že by malo byť odobraté právo chudákovi, ktorý poberá 250 – 300 eur dôchodok, aby si privyrobil.

AZZZ je vrcholovou zamestnávateľskou organizáciou na Slovensku. Je to dôležitý subjekt,  ktorý nikdy nechýba pri závažných politicko-hospodárskych rozhodnutiach a pokiaľ viem, združuje 21 zamestnávateľských zväzov. V jeho vedení sa od roku 1991 vystriedalo veľa dôležitých ľudí, ktorí sa zapísali do análov tejto organizácie zabezpečujúcej hospodárskej elite slobodné podnikanie. Ešte ani raz som nezachytil z ich radov zmienku o tom, že dôchodcovia sú prekážkou pri zamestnávaní mladých ľudí. Až doteraz som si myslel, že mladí ľudia nemajú záujem o prácu s minimálnou mzdou, ktorá ich zákonite zaradí skôr či neskôr medzi chudobných dôchodcov, ak sa medzitým neprepadnú do sociálnej siete, z ktorej už niet  úniku. Potom je tu už iba stav hmotnej núdze.

Necítim sa byť ufňukaným dôchodcom, čo si vylieva svoj žiaľ nad krivdami, ktoré sa na ňom páchajú, alebo v budúcnosti budú ešte páchať. Skôr som nahnevaný na to, že ešte aj po viac ako dvoch desaťročiach od roku 1989 sa musia najdôležitejší muži v tomto štáte znižovať k takýmto opatreniam. Aj od AZZZ by som očakával skôr informácie o tom - čo oni urobili preto, aby neboli u nás mizerné dôchodky. Čo urobili oni preto, aby tento štát nebol iba „veľkovýrobňou“ nízkych dôchodkov. Možno by stačilo, ak by nám zamestnávatelia a podnikatelia riadne vyplácali mzdy a riadne odvádzali dane do Sociálnej poisťovne. To by však museli naši chlebodarcovia prestať už konečne s vyplácaním mzdy na dvoch výplatných páskach. Jedna pre SP, druhá v podobe „kešu“. V každom prípade by to dôchodky vylepšilo a vylepšilo by ich aj to, ak by mohli 2% z daní dávať zamestnané deti svojim rodičom. O takýchto zásahoch do sociálnej politiky sa však v našom štáte nehovorí a nepíše. Aj AZZZ by si tým iba komplikovala svoje postavenie a svoje predstavy o hospodárskej a sociálnej politike v tomto štáte.