Reklama

List vojaka zo Slavína

Počet zobrazení: 4036

alexander_vasiljevic_bodaev.jpg

Pred pár rokmi som pracoval ako koordinátor blogovej zóny v istej slovenskej tlačovej agentúre. Takto začiatkom mája sme dostali jeden príspevok, ktorý poniektorým z redakcie doslova vyrazil dych. Išlo vlastne o list vyjadrujúci fiktívny príbeh vojaka Červenej armády, pochovaného na Slavíne, videný očami vtedy 16- ročnej študentky jedného bratislavského gymnázia. Podľa tých zopár sprievodných viet bol tento list napísaný ako nepovinná slohová práca, spontánne, po celotriednej návšteve tohto pamätníka. Dokonca k tomu mailu pripojila aj fotografiu hrobu jedného z tých tam pochovaných chlapcov. Volá sa Alexander Vasiljevič Bodaev.

 

Drahá Tánička  „imaginárny list obyčajného vojaka zo Slavína

Môj predošlý list som Ti posielal z ...., ani presne neviem, - odkiaľ . Ty to budeš vedieť lepšie, podľa pečiatky na známke. Plavili sme sa vtedy hore Dunajom až skoro ku Viedni. Mesto, kde sa celý náš pluk vylodil sa volá Bratislava. Tu sme natrafili na zvlášť húževnatých náckov, z ktorých jeden sa stal mojím osudom. Volal sa Franz, dopadol podobne ako ja, len ten jeho „penzión“ je trochu v ústraní. Neverím na osud, vieš!? Ten blázon sa tiež bál o svoj život a strieľal úplne naslepo, a tak som to dostal. Keby bol mieril trochu „presnejšie“ nemohol ma trafiť.

Dlho som sa Ti neozýval, nemohol som, prepáč. Práve dnes si však k nám prisadli dvaja mladí študenti z neďalekého internátu s takým čudom, ktorému hovoria „notebook“, a vraj cez „WIFI internet“ sa vedia spojiť s hocikým a hocikde na svete. Tak som to využil a nejako sa napojil na tú ich poštu.

Tí mladí tu takto na jar chodia častejšie ako inokedy. Túlia sa k sebe, všeličo pekné si navzájom hovoria. Tak ako kedysi aj my dvaja, Tánička, na brehu našej Sablinky. Poznám ich všetkých po mene a občas sa stáva, že po čase prídu i deti tých, ktorí sa tu pri nás schovávali pred takými 2-3 desaťročiami. Tie ich návštevy máme najradšej. Potom, keď odídu  dlho do rána sa, dohadujeme medzi sebou, kto, s kým a prečo áno, prečo nie - však veď vieš.

Drahá Tanička.

Keby som nebol musel zostať v Bratislave, iste sa vrátim k Tebe domov. Mali sme plány  - tri dievčence a troch chlapcov. Tí by boli rybári, tak ako ja pred vojnou. Takto som tu navždy stvrdol v neznámej, chvalabohu nie celkom cudzej zemi. Máme celkom pekný výhľad na mesto. To miesto volajú Slavín. Starajú sa tu o nás. Občas prídu i naši, zahrajú sa hymny a tak, ... však vieš, ako to chodí. Teraz je Bratislava našou láskou naveky. Hoci doma by bolo predsa len doma. Uctia si nás títo Slováci. Aj kytičky občas donesú, aj trávičku porosia, ak dlhšie neprší. Aj mramor očistia od prachu.

Odpočíva nás tu 6 845. Vraj, ak by sa namiesto mena každého tu odpočívajúceho vojaka pridalo číslo, obyčajné poradové číslo: 1.,2., 3., až 6 845, tak len tento zoznam by mal viac ako 100 strán. Sergej Matvejevič, matematik, čo leží vedľa mňa, mi šepká, že by to bolo presne 123 strán. Issak Osipovič, z tretieho radu nad nami poznamenáva, že „to závisí od veľkosti písma a veľkosti papiera“. Nuž máme to aj my tu občas, - v rámci slobody prejavu tiež dosť veselé. Lenže - za každým číslom je jeden vojak, mladý chlapec, na ktorého doma čakalo jeho dievča, ako Ty na mňa! Koľko bolesti, koľko sklamaní, koľko smútku prináša vojna. Kto si to dokáže vôbec predstaviť?!

Keď nám naša „mámočka“  hovorili, že vojna je to najhoršie, čo sa môže národu stať, nechápali sme, čo chcú presne povedať. Ani to, prečo tak plakali keď som odchádzal na front. Dnes to vieme – obaja. Vojna trpko poznačila naše šťastie. A nielen naše. Také isté mamy i prvé lásky mali aj tí z druhej strany.

Teraz je v tejto krajine mier. Len aby to takto zostalo, čo najdlhšie. Mier je „Boží dar“ a Slováci to vedia. Chcú mier. Vedia tiež to, že „kto seje vietor - zožne búrku“. Aj to vedia, že sa vždy nájdu takí, čo ten vietor sejú. My tu hore na kopci im to prajeme a držíme palce aby takýchto rozsievačov vetra dokázali pohádzať hoci aj do Dunaja. Tu na Slavíne sú už všetky miesta vypredané a dúfam, že aj inde.

Ak si nájdeš čas, tak pricestuj niekedy do krásneho mesta na Dunaji. Budeš tu vítaná. Slavín budeš  vidieť z každej strany a každý Ti povie, ako sa tam dostaneš. Najlepšia je cestička od toho internátu, o ktorom som sa zmienil. Volajú ho Horský park.

Nájdeš ma hneď skraja. V druhom rade.

 

Sáša

 

Priemer: 4.8 (40 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy