Reklama

G.Friedman: Koalícia neochotných

Počet zobrazení: 1960


Na stránke Geopolitical Futures bol zverejnený týždenný komentár G.Friedmana A Coalition of the Less-Than-Willing zo14.júna 2017. USA presvedčili arabské vlády, aby spolupracovali proti džihadizmu. Teraz je potrebné, aby sa arabské vlády na to sústredili.


Uplynulo šestnásť rokov, odkedy USA v rámci odpovede na útok z 11.septembra začali vojnu v Afganistane a štrnásť rokov, odkedy USA napadli Irak. Ani jeden z týchto útokov nebol úspešný a niet dôvodu predpokladať, že bude úspešný, ak sa bude bojovať tak ako doteraz. V skutočnosti boli časy, kedy sme bojovali s určitou nádejou na úspech. Bojovali sme najmä preto, lebo ani G.W.Bush ani Barack Obama neboli pripravení, aby priznali zlyhanie. Dôsledky doma v USA by boli závažné, rovnako je však odôvodnený strach, že odchod od vojen by mal zapríčinil  formovanie radikálnych islamských štátov v oblasti a zvrhnutie vlád, ktorým USA považujú za prinajmenšom vhodnejšie, než by boli vlády radikálov. Vojny vyústili do trvalého vzoru, podľa  ktorého hlavný zámer spočíval v narušení rovnováhy Al-Kaidy, Talibanu a najnovšie Islamského štátu (IŠ), v zničení ich schopností  v niektorých oblastiach a v ideálnom prípade v zničení týchto skupín. V tomto prípade bolo želanie otcom myšlienky. USA nemali dosť síl na to, aby dokázali eliminovať skupiny ako Taliban a IŠ. Navyše bolo chybou predpokladať, že zničenie týchto skupín bude znamenať zničenie džihadistického hnutia. Naopak týmto vyvolali nových vlajkonosičov týchto hnutí. Predstava, že predmetné operácie obmedzia rozsah teroristických aktivít, sa ukázala ako pochybná. Síce nedošlo k útokom na úrovni 11.septembra, ale  veľa útokov menšieho rozsahu pokračovalo napriek vojnám.


Chybný prístup
Spôsob, ako USA definovali problém, bol v zásade chybný. Američania sa od začiatku sústredili na organizácie ktoré vykonávali teroristické útoky, pokúšali sa pozabíjať ich príslušníkov a tak zničiť organizácie.  Problém nebol správne pochopený. Organizácie predstavovali hrot extrémne dlhej kopije. Ak bol hrot zlomený, stačilo ho nahradiť. Nezáleží na tom, koľko radikálnych islamských organizácií bolo zničených, vždy bude nasledovať náhrada, pozostávajúca z nových členov, pripravených zapojiť sa do boja. Problémom neboli organizácie, ale kmeň islámu, ktorý si osvojili moslimské spoločenstvá v Afganistane a na Strednom východe. Jediný spôsob, ako poraziť džihadistické hnutie, spočíval vo vykorenení spoločenského zadania moslimov. Toto nedokázala branná moc USA, ktorá nevedela ako odlíšiť stúpencov džihadizmu a tých, čo neboli stúpencami. Nehovoriac o tom, že americkí vojaci zriedkavo ovládali potrebné jazyky, vo všeobecnosti neboli moslimami a nerozumeli kultúre. Americká stratégia za ostatných šestnásť rokov sa obmedzovala na to, čo Amerika dokáže urobiť a nie na to, čo by bolo potrebné urobiť a čo mali urobiť tí, čo naozaj rozumejú kultúre. Džihadistické hnutie dokážu identifikovať a zničiť len miestne vlády. Americké vojenské operácie bez miestnych vlád dosiahnu iba to, že islamské radikálne organizácie budú mať nasledovníkov. Vlády na Strednom východe od počiatku americkej angažovanosti zaujímali vo vzťahu k radikálnym islamistom v najlepšom prípade obojetný postoj. Na jednej strane deklarujú nepriateľstvo vo vzťahu k organizáciám typu Al-Kaidy. Na druhej strane veľmi dobre chápu, že hnutie je oveľa významnejšie než nejaká jedna skupina, váhajú alebo odmietajú konať proti nemu. Čiastočne aj preto, že obyvatelia, ktorí neboli džihadistami, ich buď obdivovali alebo považovali za nebezpečných (k druhým, nie voči sebe) alebo za súčasť ich spoločenstva. Ochota priemerných občanov spolupracovať s vládou bola obmedzená. Podobne vôľa vlád riskovať destabilizáciu spoločností tým, že by zaútočili na hlboko zakotvený segment týchto spoločností. Vlády niekedy lavírovali. Niekedy segmenty vlády oponovali alebo podrývali akékoľvek konanie. Navyše časti vlád podporovali džihadistov buď preto, aby chránili seba pred kritikou a útokmi alebo preto, že si osvojili ich názor. Jednoducho povedané, americká stratégia nemohla fungovať. Keďže džihadistické hnutie vychádza zo sociálnej základne, ktorá je súčasťou širšej spoločnosti, potom útok pochádzajúci z tejto základne nemôže mať iný než iba dočasný účinok. Kľúčom musí byť útok krajín Stredného východu na ich vlastnú sociálnu štruktúru. Práve krajiny Stredného východu musia donútiť svojich susedov aby sa zapojili do takýchto agresívnych opatrení. Možno uvedené nebude fungovať, ale bez toho niet nádeje na úspech vo vojne.


Prvý krok
V tomto kontexte treba vnímať rozhodnutie z 5.júna, kedy skupina arabských krajín vedená Saudskou Arábiou a Egyptom, izolovala Katar. Presnejšie zásah voči Kataru bol súčasťou pokusu o strategický obrat zo strany krajín Stredného východu, vynútený prostredníctvom USA. Lenže USA požadujú viac než iba zapojenie ohľadom Kataru. USA vyžadujú, aby sa na Strednom východe vytvorila koalícia. Účelom koalície by malo byť zjednotené úsilie eliminovať tok peňazí, bojovníkov a iných zdrojov  z týchto krajín do IŠ. Uvedené nie je možné dosiahnuť, pokiaľ vlády týchto krajín nezačnú potláčať džihadistický prúd vo svojej vlastnej krajine a eliminovať aktérov, ktorí nie sú džihádistami, ale ich z rôznych dôvodov podporujú. Pokiaľ sa tak stane, bude možné po toľkých rokoch vojnu vyhrať.
Katar bol prezentovaný ako obzvlášť nehorázny prípad, ale podstatné je, že existuje koalícia t.j. skupina arabských krajín, ktoré konajú v zhode proti stúpencom IŠ. Na začiatok bolo  oveľa ľahšie z vytvoriť koalíciu na   zastavenie cudzej krajiny, nebolo však cieľom zaoberať sa Katarom. To bol iba prvý krok. Cieľom krajín koalície bolo zaoberať sa džihadistami v ich vlastných krajinách. Je pochopiteľné, že práve toho sa dožadujú USA. Oveľa zaujímavejšie je špekulovať o tom, prečo skupina krajín tak rozhádaných ako sú arabské krajiny dokáže k tomu spoločne dospieť po mnohých rokoch, kedy sa od nich žiadalo konať a väčšinou sa tomu vyhýbali. Ponúkam možné vysvetlenie. Po prvé, vojna so stratégiou, ktorú uplatňujú USA, nebude nikdy úspešná. Po druhé, Trumpova administratíva investovala do vojny menej než Bush alebo Obama, pričom dala jasne najavo, že ak arabské krajiny nesformujú antidžihadistickú koalíciu, USA nebudú ochotné pokračovať vo vedení vojny. Po tretie, Arabi uvažujúc o svojom regióne a vlastnom postavení v prípade absencie USA sa dohodli na kolektívnom úsilí proti Kataru a rovnako na efektívnych opatreniach proti hrozbám, ktoré sa nachádzajú v ich spoločnostiach. V tomto smere Arabi nechcú, aby sa USA stiahli. Sily, ktoré boli rozpútané na Strednom východe sú príliš rozsiahle, než aby ich obsiahli na vlastnú päsť. IŠ a jeho stúpenci by mohli v dohľadnom čase zničiť existujúci poriadok. Ideálna pozícia Arabov spočíva v tom, že nepresvedčivá vojna zo strany USA zasahujúca IŠ rešpektuje ich neschopnosť bojovať v ich vlastných krajinách proti džihadistom a ich stúpencom. To je rozumné. Zdá sa, že USA uznali, že  nemôžu túto vojnu presvedčivo vybojovať a nemôžu si dovoliť, aby arabským štátom dopriali luxus vyhnúť sa riziku. Ak majú USA zotrvať vo vojne, musia Arabi prevzať nejaké riziko, alebo čeliť väčšiemi riziku, akým je región bez americkej moci. Katar predstavuje zameranie, na ktorom možno budovať koalíciu. Na základe toho USA očakávajú, že dôjde k úplnému záväzku arabského sveta, aby sa vysporiadali s džihadistami. Jeden problém však pretrváva. Američania chcú od Arabov, aby sa upísali vojne. Arabi chcú, aby vojna bola proti Kataru. Z arabského hľadiska útok na džihadistov v rámci jich spoločností znamená pre väčšinu z nich útok na spoločnosť ako takú. Zaútočiť na inú krajinu na Strednom východe je jedna vec, ale zásah do ich vlastných spoločností je príliš riskantný. USA môžu vyhrožovať, že odídu, ale pravdepodobne sa tak nestane. Arabi budú spokojní s prekročením mostu, pokiaľ sa naň dostanú. Američania majú tri možnosti. Prvá možnosť je najmenej pravdepodobná, pretože zotrvávanie bez nádeje na víťazstvo je šialené. Druhá možnosť je takmer rovnako nepravdepodobná; totiž dôverovať arabskému svetu, že prevezmú na seba taký druh rizika, aký očakávajú USA, je veľmi málo pravdepodobné. Preto je najpravdepodobnejšou tretia možnosť. Okolnosti okolo Kataru interpretujem ako pokus zo strany USA vyhnúť sa tretej možnosti. Ak arabské štáty prijmú riziko, vojna by sa dala vyhrať a USA by mohli zostať a dokonca posilniť svoju moc. USA vzniesli tento nárok a v danej chvíli ho Arabi splnili. Lenže ide iba o splátku. Pokiaľ sa Arabi rozhodnú, že chaos, ktorý po sebe zanechávajú USA na Strednom východe je rozsiahlejší než chaos vyvolaný sústredeným úsilím proti džihadizmu, je malá pravdepodobnosť že kýžený gambit bude fungovať.


(úplný preklad)

Priemer: 4.3 (6 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy