Reklama

G.Friedman: Americká vízia potlačiť Rusko prostredníctvom NATO nechtiac trhá Európu

Počet zobrazení: 1056

Najnovší komentár George Friedmana na stránke Geopolitical Futures pojednáva o odlišných víziách pre Európu.

Po európskej ceste amerického prezidenta Trumpa sa nemecká kancelárka Angela Merkelová vyjadrila, že Európa sa už nebude môcť spoliehať na druhých, pod čím jednoznačne myslela, že Európa sa už nebude môcť spoliehať na USA. Výrok má svoj pôvod v osobnom napätí medzi Merkelovou a Trumpom. Čiastočne ide o politiku, Trump je v Nemecku nepopulárny a nemecká verejnosť, osobitne ľavicová, má pochybnosti o nemecko-amerických vzťahoch. V Nemecku budú v septembri celoštátne voľby a Merkelová je pod tlakom. Jej výrok získal podporu od segmentu populácie, ktorý nepatrí k jej štandardným podporovateľom. Bez ohľadu na osobnosti a politiku, existuje geopolitická realita zavedená od roku 1991, ktorá sa až teraz prejavila v plnom rozsahu. Túto realitu stelesňuje zlomená Európa. Ak berieme Európu ako celok, jej záujmy sa odlišujú od záujmov USA. Trump okrem svojho nezvyčajného postoja v rámci cesty reprezentoval názor, ktorý je racionálny a všeobecne rozšírený v USA. Podľa tohto názoru NATO bolo vytvorené ako koalícia krajín s indentickými záujmami, malo zabrániť sovietskej invázii a okupácii západnej Európy. NATO bolo úspešné, pretože malo jasný cieľ a zakladalo sa na silnom konsenze. Hoci väčšinu nákladov na obranu znášali USA, ostatné európske krajiny, špeciálne Nemecko, prispievali svojím proporcionálnym podielom a museli by znášať následky sovietskej invázie. Aliancia mala zmysel. Spojenectvo prečkalo rozpad Sovietskeho zväzu a rozšírilo sa prijatím krajín, ktoré boli sovietskymi satelitmi. Politickým cieľom rozšírenia - pomôcť integrovať nové krajiny do Západu je pochopiteľný, lenže bez zjavného protivníka NATO ako primárne vojenské spojenectvo už nedáva zmysel. Spoločné poslanie bloku v rámci studenej vojny bolo absolútne presné. Nahradili ho vágne poslanie a neistá vízia.

Rozdelenie USA a NATO

Medzitým po udalostiach z 11.novembra  USA začali sériu vojen na Strednom východe. Či v tomto ohľade boli múdre, je bezvýznamné, tieto vojny boli prvoradým vojenským zameraním USA. Koľko jednotlivých členov  sa naozaj zapojilo do vojny v Afganistane napriek tomu, že americké uplatnenie článku päť (princíp kolektívnej obrany) zaväzovalo NATO k zapojeniu do tejto vojny. Pokiaľ ide o Irak, článok päť nebol uplatnený, veľa členov NATO sa rozhodlo, že sa nebudú podieľať vôbec. Nemecko nezohrávalo žiadnú úlohu v Iraku a v Afganistane, nasadilo relatívne malú silu s pevným obmedzením ohľadom bojových operácií. Američania chápu technické aspekty. Pochopili aj to, že NATO prestáva byť relevantnou organizáciou vo vzťahu k problémom, ktorým čelia USA. Bilaterálne vzťahy predchádzajú vzťahy k NATO. USA sa priblížili k Veľkej Británii a menším krajinám, najmä vo východnej Európe, ktoré boli pripravené prispieť podľa svojich možností do vojen na Strednom východe. Pre Američanov bolo stále ťažšie uvažovať o Európe ako o jednom celku: nekonala ako jeden celok a európsko-americké spojenectvo neprekročilo rámec misie NATO poslanie, ktorého platnosť zrejme uplynula. Toto poslanie sa nejako obnovilo počas Rusko-gruzínskej vojny v roku 2008 a o čosi viac v roku 2014 počas povstania na Ukrajine. Vyzeralo to tak, že agresivita Rusov narastá. Bez ohľadu na to, ako nepravdepodobná bola ruská invázia, NATO bolo zmluvne viazané obraňovať pobaltské štáty, Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko. NATO musí disponovať silami, ktoré dokážu odradiť alebo odraziť ruský útok.

Problém spočíva v tom, že NATO nedokáže nasadiť dostatočnú silu na túto misiu resp. poslanie, pre ktoré bolo založené. Dokonca ani najbohatší členovia, ako Nemecko, nemajú dostatočnú silu, aby mohli chrániť východné hranice Európy. USA sa tým dostali do situácie, že ak by NATO bolo vyzvané na obranu svojho člena, stali by sa hlavným aktérom a tak tomu bolo od založena aliancie. Mnohí v Európe sa zhodujú, že nebezpečenstvo bolo malé, ale krajiny bližšie k frontovej hranici ako Balti, Poliaci a Rumuni, si neosvojili toto presvedčenie a majú vo vzťahu k NATO rozumné očakávania, ako bolo uvedené. Američania pociťovali v tomto smere sklamanie, chápali však, že veľa európskych členov NATO vychádzalo z predpokladanej sily vo vzťahu k nimi vybratým vojnám. Až v roku 2014 začala strašiť vojna v Európe, pričom USA vnímali, ako veľa ich spojencov v NATO, osobitne Nemecko ponúkali dostatok rád a zohrávali diplomatickú rolu. Rozhodli sa tak, že absentovala sila potrebná na to, aby si plnili povinnosti voči NATO úmerne podľa veľkosti ekonomík. Tak sa stalo, že rozdelenie medzi USA a NATO sa stalo domácim politickým problémom v rámci USA. Zahraničnopolitickí technokrati  vo Washingtone akceptovali ako dané, že európsky príspevok na NATO sa nevyvíjala tak, aby vyjadroval ekonomickú rovnosť medzi kontinentami. Narastajúce nacionalistické segmenty v americkej populácii oponovali pevným inštitucionálnym vzťahom, najmä pokiaľ ide o to, že nezohľadňovali potreby USA a zaviedli nerovné zdieľanie záťaže. Túto skupinu reprezentoval Trump počas svojho pobytu v Bruseli. Merkelovej odpoveď, keď zásadne vyhlásila, že Európa by sa sama mala o seba postarať, mohla šokovať zahraničnopolitických technokratov, ale pre nacionalistov to bol logický výsledok správania Nemecka. Vítajú európsky príspevok na vlastnú obranu, budú pokračovať v obranných vzťahoch s Veľkou Britániou, východnou Európou a inými pre nich zaujímavými krajinami. Ak by sa Nemci rozhodli opustiť NATO, nacionalisti by to prijali s potešením.

Lekcie z minulosti

Podľa názoru Nemecka USA ľahkomyseľne ohrozujú globálnu rovnováhu resp. čo je ešte významnejšie, rovnováhu v Európe. Nemecko prešlo v minulom storočí cez dve katastrofické vojny a bolo rozdelené na dve okupované polovice, hoci  jedna polovica znesiteľnejšej okupácii zo strany USA, pričom muselo čeliť možnosti, že sa stane bojovým poľom pre strašnú vojnu. Zásadným strategickým záujmom Nemecka je zabrániť opakovaniu udalostí minulého storočia. V základoch dvadsiateho storočia spočíva neprimerané spoliehanie Nemecka na vojenskú silu vedúce k vojnám, ktoré nemohlo vyhrať. Počas studenej vojny bolo NATO niečím, s čím museli žiť v rámci zotavenia z materiálnej a morálnej katastrofy, zapríčinenej druhou svetovou vojnou. Rok 1991 bol pre Nemecko vstupom do novej éry. Nemecko si želalo zabrániť tomu, aby bolo vtiahnuté do konfliktu, ktorý by bolv dôsledku geografických daností zničujúci. Nemecko sa rozkladá na severoeurópskej rovine, čo predstavuje rozlohou ťažkú  líniu pre obranu s výnimkou dvoch riek, tečúcich zo severu na juh. Kamkoľvek sa Nemci pohnú na východ alebo na západ, dosiahnu krátkodobé víťazstvá, ale  dlhodobo budú zašliapnutí do prachu v trvalom ústupe až  do konečného kolapsu. Nemecko najdôslednejšie toto skúsilo v Rusku. Zámerom Nemecka je, aby sa do takéhoto konfliktu nedalo znovu vtiahnuť a Rusko nepovažuje za strategickú hrozbu. Podľa názoru Nemecka sa konflikt na Ukrajine nemôže rozšíriť mimo ukrajinských hraníc, lebo ruská vojenská sila je obmedzená, pričom Rusko si tak či onak neželá vojnu. Nemecko síce intervenovalo na Ukrajine diplomaticky v roku 2014.  Nemci sú však presvedčení, že nový pokus o zadržovanie od Baltiku po Rumunsko  nebude od vojny odradzovať  a dokonca môže zvýšiť pravdepodobnosť vojny tým, že provokuje Rusko k odpovedi. Z hľadiska Nemecka stratégia zadržovania vyžaduje preventívne nasadenie značných síl  s nulovým výsledkom, ktoré vyčerpá hospodárstvo. Ba čo viac, ak USA a koalícia ochotných rozhodne o politike zadržovania mimo rámca NATO, tak Nemecko zo zadnej línie bude nevyhnutne do toho zatiahnuté. Pre Berlín miera zadržovania v mene európskej bezpečnosti nespočíva vo vôli nasadiť vojenskú silu, ale v zotrvávaní na plnom uznaní rovnováhy síl. Podľa tohto názoru USA a Európa nehodnotia ruskú moc racionálne, pričom zodpovednosť Nemecka znamená zohrávať úlohu brzdy vo vzťahu k USA. Za tým sú iné skutočnosti. Nemecko je masívny vývozca a potrebuje EU ako voľný trh pre odbyt, spoločnú menu  toto zvýhodňujúcu plus systém regulácie, ktorý chráni nemecký priemysel. Nadovšetko musí Nemecko chrániť Európsku úniu. Európska únia trpí hrozným stresom z Brexitu, politických napätí medzi Bruselom a Poľskom/Maďarskom ako aj vznikom všeobecnej antieurópskej frakcie. Porážka Mariny Le Penovej vo francúzskych voľbách tento problém neukončila. Krajiny ďalej na západ skepticky nazerajú na narastajúce vojenské napätie zasahujúce východnú Európu, čím sa otvára priestor pre ďalšiu fragmentáciu Európy. Rozmiestnenie amerických síl vo východnej Európe potenciálne zvyšuje odstredivé sily, ktoré sú už nasmerované do stavu mimo kontroly. Považovať zvýšenie výdavkov pre NATO v čase stagnácie sa môže javiť rozumným  Američanom, ale podceňuje krehkosť Európy, pričom systematicky vťahuje východnú Európu do svojej obežnej dráhy a znamená ďalšiu fragmentáciu EU. Z nemeckého pohľadu boli USA príliš silné, aby ich Nemecko mohlo ovplyvniť, pričom doteraz bolo Nemecko príliš slabé, aby mohlo odporovať. Nemecko vníma vojny USA na Strednom východe ako výraz americkej neprimeranej moci. USA pätnásť rokov viedli vojnu, dokonca v podobe zlyhania, ktorá sa presahuje všetko v európskom  rozmere v ľubovoľne dlhom čase. Nemecko predstavuje slabú a zjazvenú krajinu prežívajúcu ťažké časy. Američania považujú vojnu za správnu cestu, Nemecko takto uvažovať nemôže. Požiadavka, aby Nemecko a Európa zvýšili svoje náklady na obranu v Merkelovej očiach naozaj predstavuje pokus zatiahnuť Nemecko do amerického spôsobu myslenia, t.j. nikdy nepovažovať problémy za neriešiteľné a nikdy neváhať pri hľadaní vojenských riešení, aby potom zistili, že problémy pretrvávajú. Pre Merkelovú Trump perzonifikuje americkú geopolitiku. Trump je nesmierne mocný a bezdôvodne sebavedomý, pričom požaduje, aby aliancia rovných slúžila v prvom rade americkým záujmom. Keď Merkelová povedala, že Európa nemusí od nikoho závisieť, povedala tým vlastne, že Európa by mala držať pohromade a nedať sa zatiahnuť do amerického chápania sveta. K tomu sa schyľovalo tak či tak, s Trumpom či bez neho. Amerika a Nemecko disponujú zásadne odlišnými naliehavými potrebami a skúsenosťami. USA poznali iba triumfy a relatívne malé porážky, Nemecko bolo znovu a znovu devastované v dôsledku svojho vlastného konania. USA sú ďaleko silnejšie a geograficky bezpečnejšie než mohlo Nemecko vôbec niekedy byť. Nemecko je zatiahnuté do vojen a nechápe spojenectvo, ktoré očakávajú americké sily od spojencov podľa potreby, ale umožňujúce to isté vyžadovať na oplátku. Američania a Nemci už dokonca neparticipujú na tej istej diskusii. Americký názor na Európu a nemecký názor na Európu sú nekompatibilné.

Budúcnosť Európy znamená oveľa viac pre Nemecko než pre Spojené štáty.

USA môžu nechtiac zvyšovať fragmentáciu, preto Nemecko vyhlásilo seba a Európu za sebestačných. Problém spočíva v tom, že pravá idea Európy manifestujúca politickú entitu a nie púhu lokalitu, sa ocitla v kríze. Merkelová cítila potrebu vyhlásiť sebestačnosť, práve teraz však nie je jasné,  čo stelesňuje vlastný prospech Európy.

(úplný preklad)

 

Priemer: 4.4 (12 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy