Bola Európa, bola ....

Európsku úniu sme na Slovensku vždy považovali za priestor práva, racionálnej a férovej politiky. Radi sme sa dali presvedčiť, že hospodárska prosperita je logickým dôsledkom demokratických pomerov v členských krajinách. Videli sme, že štáty EU kládli na seba vysoké nároky a so samozrejmosťou sme akceptovali, že rovnako náročné boli aj vo vzťahu ku krajinám, ktoré sa chceli stať členmi tohto vybraného spolku. Mnohí si pamätáme, ako rozhorčene reagovali štáty Európskej únie, keď po parlamentných voľbách v roku 2000 v Rakúsku ľudovci vytvorili koalície pravicovou FPÖ. Jörg Haider, vtedajší predseda FPÖ, za výroky, ktoré sú dnes už skoro normou, sa stal persona non grata vo všetkých členských štátoch  EU. Tak isto si pamätáme, ako pozorne sledovala EU dianie na Slovensku v období pred vstupom, v období „mečiarizmu“. A tak isto vieme, pod akým drobnohľadom je v súčasnosti Maďarsko.

Princíp „padni komu padni“ však nie vždy platil rovnako pre všetkých. Nie veľmi nám bola pochopiteľná podivuhodná tolerancia starých štátov EU k pobaltským štátom, s pravidelnými pochodmi „hrdinov“, ktorí spomínajú na šťastné roky strávené v divíziách „Waffen-SS“ a ich obdivovateľov. Ako tak sme si to vedeli vysvetliť, veď čo keď tieto štáty nemajú nijakú inú, v demokratických pomeroch použiteľnú minulosť. Mali, len akosi sa im lepšie spomínalo na „hrdinské“ vyvražďovanie Židov a iných nežiadaných elementov. Demokratické štáty EU to tolerovali. A tiež zarážal status „neobčanov“, etnických Rusov žijúcich v týchto štátoch, ktorým však tieto štáty odmietli dať občianstvo. Nebolo to fér, ako tak sa to však dalo pochopiť. Veď Stalin .....

Vo vzťahu k Ukrajine už v štátoch EU akoby spadli akékoľvek zábrany.

To, že víťaz „oranžovej revolúcie“ dal Stefanovi Banderovi status národného hrdinu sme si ešte – v analógii s pobaltskými štátmi – vedeli vysvetliť, i keď sme to pochopiť nevedeli.

Ale keď to strpeli Poliaci, tak čo..... aj keď počas volynského masakru, keď slobodní  Ukrajinci združení v UPA vyvraždili aspoň päť razy viac Poliakov ako Sovieti (nestotožňovať s Rusmi) v Katyni.

To však bol len začiatok.

Ukrajina má (mala) dobrú ústavu.

Potom prišiel Majdan.

Z ústavy je zdrap papiera.

Po „majdane“ ukrajinský parlament je paródiou na demokratickú politiku.

Dnes už nikto ani nepripomína poníženie, ktoré sa dostalo ministrom zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska, keď z nimi vyjednanej a garantovanej zmluvy sa z rozhodnutia pár haličských beťárov za pár hodín stal neužitočný kus papiera.

Potom prišli vraždy na Majdane.

Nasledovali vraždy v Odese.

A nakoniec je tu spôsob, ako sa vláda v Kyjeve pokúša „zaviesť poriadok“ na juhovýchode krajiny. Nazývajú to „antiteroristická operácia“.  Tam už neplatia nijaké pravidlá, strieľa sa predsa do „podľudí“ (subhumans, ako ich označil predseda ukrajinskej vlády)

Buďme však optimisti, predpokladajme, že kdesi v zákulisí, v pozadí, kyjevských vládcov predsa len niekto upozorňuje na to, že takto sa „v Európe“ konflikty neriešia. Som však dosť skeptický, po Kosove aj „Európa“ si zvykla na tento spôsob riešenia problémov.  

Mnohé naznačuje, že Ukrajina stiahne Európsku úniu do politického hrobu.  

A akú úlohu v tom hrá Rusko?

Mal som priateľa, ktorý raz na jar, na prechádzke Slovenským Rudohorím, uvidel medveďa, ktorý sa práve prebúdzal zo zimného spánku. Môjmu priateľovi nenapadlo nič lepšieho ako vziať do ruky kameň a hodiť ho do medveďa.

Vždy v novembri nezabudnem položiť priateľovi na hrob kyticu chryzantém. Hrdina je hrdina.

Bol priateľ, bol...

Bola Európa, bola .....