Dňa 24. novembra uplynie 110 rokov od narodenia slovenského novinára, spisovateľa, hoteliera a organizátora slovenského spoločenského života v Prahe v šesťdesiatych rokoch minulého storočia Jána Bohúňa [2]. Narodil sa v Ružomberku v rodine bohatého obchodníka. Rodina sa vždy hrdila národným povedomím, najmä svojím vzdialeným predkom maliarom Petrom Michalom Bohúňom [3].
Otec Jána Bohúňa, tiež Ján, bol krstným synom Janka Matúšku, autora textu slovenskej hymny Nad Tatrou sa blýska, a aj keď bol evanjelik, udržiaval dobré styky s miestnym katolíckym farárom Andrejom Hlinkom, ale aj s ružomberskými vzdelancami, napr. s Houdekovcami a Makovickovcami.
Prvé tvorivé obdobie Jána Bohúňa sa viaže k dvadsiatym rokom minulého storočia. Na rozdiel od svojho staršieho brata Ema [4], novinára, spisovateľa, známeho bratislavského bohéma a antikomunistu, angažoval sa v ľavicovom hnutí. Bol redaktorom Pravdy chudoby a Proletárskej nedele, spolupracovníkom skupiny DAV a blízke priateľstvo ho viazalo k Vladimírovi Clementisovi a Lacovi Novomeskému. Štefan Drug vo svojej štúdii o Jánovi Bohúňovi spomínal, že na konferencii k 40. výročiu Pravdy chudoby v roku 1961 v referáte poznamenal, že v novinách sa objavovalo pod príspevkami aj meno autora Jano Bohúň, ale on to považuje za nejaký pseudonym, niekto si chcel vystreliť z Ema Bohúňa, ktorý bol protikomunisticky orientovaný. Naraz sa postavil uprostred sály mohutný chlap a hromovým hlasom zreval: „Vyzerám azda ako nejaký pseudonym!!!“ Nedorozumenie si čoskoro vysvetlili a Drug s Bohúňom sa stali nerozluční priatelia.
Ján Bohúň ešte ako študent uverejňoval na pokračovanie román Papierová láska z obdobia národného obrodenia v Slovenskom denníku. Neskôr napísal v spolupráci s Hanou Ruppeldtovou (Teta Ľudmila) pod pseudonymom Ujo Mirko viacero rozprávok pre deti, ako Najkrajšie rozprávky sveta, Babička rozpráva, Sňaženka a iné rozprávky. Kým jeho brat Emo miloval mestský život bratislavskej bohémy, Jano sa v tridsiatych rokoch utiahol do samoty hôr a v Nízkych Tatrách a na Martinských holiach pôsobil ako chatár. Ani tu neprestával tvoriť, o čom svedčí jeho román Liptovská tragédia, ktorý uverejňoval na pokračovanie v časopise Nový život. Jeho chata slúžila partizánom, za čo ju Nemci po potlačení Povstania vypálili. Po skončení druhej svetovej vojny sa zoznámil v Štrbskom Plese so svojou životnou láskou Helenou. Onedlho uzavreli manželstvo a presťahovali sa do Prahy, kde sa Ján Bohúň stal neskôr riaditeľom hotela Paríž. Tento hotel sa v tom čase stal nepísaným kultúrnym centrom života Slovákov v Prahe. V jeho Slovenskej izbe, kde sa podávali slovenské špeciality, najmä obľúbené bryndzové strapačky, sa stretávali vtedajší slovenskí politici, umelci, vedci, študenti pôsobiaci v Prahe.
Bohúň sa staral aj o Slovákov, ktorí prichádzali na služobné cesty do Prahy. Nejeden slovenský spisovateľ mi povedal: „Keď som nemohol nájsť v Prahe ubytovanie, Bohúň vždy niečo vymyslel a zariadil, aj keby ma mal prenocovať v kúpeľni.“ Obdobie riaditeľovania Jána Bohúňa v hoteli Paríž by si v budúcnosti zaslúžilo rozsiahlejšiu štúdiu, pretože by výrazne vyplnilo biele miesta v histórii Slovákov žijúcich v Prahe.
Jano Bohúň bol výborným hostiteľom, na posedeniach sa venoval hosťom a často ich zabával svojimi historkami. Mal rozprávačský talent ako jeho brat Emo, o ktorom sa v nekrológu niekto vyjadril, že „si svoj talent prerozprával a len zlomok z jeho úžasných príbehov sa zachoval knižne v Zaprášených históriách“. To vo veľkej miere platilo aj o Janovi. Ako spisovateľ a novinár bol v tieni svojho veľkého brata, ale to mu v žiadnom zmysle neprekážalo. Práve naopak, keď Emo roku 1959 zomrel, Jano akoby symbolicky po ňom prevzal rozprávačskú štafetu a ďalej šíril „zaprášené histórie“, v ktorých často hlavnú úlohu hral práve Emo. Zo všetkých síl sa snažil udržať pri živote legendu o tomto veľkom rozprávačovi bratislavskej bohémy
Na fotografii z roku 1992 je Ján Bohúň s manželkou Helenou a vnučkou Annou.
Jednou z jeho obľúbených historiek bolo, ako sa Emo v tridsiatych rokoch dostal do konfliktu s vtedajším vplyvným slovenským politikom a bohatým statkárom Kornelom Stodolom. V tom čase Kornel Stodola získal prvú cenu na Dunajských trhoch za dva voly. Nechal sa s volmi odfotografovať a provokatívne poslal fotografiu do časopisu, ktorý Emo vydával. Redaktori hovorili: „To je ale svinstvo, pán šéfredaktor, on vás tak ponížil a ešte chce, aby sme to uverejnili, aby sme mu robili reklamu!“ Ale Emo povedal: Tú fotografiu uverejníme, dokonca na titulnej strane, ale text k nej napíšem ja.“ A skutočne časopis vyšiel, na titulnej strane Kornel Stodola medzi dvoma volmi a vedľa text asi v tomto zmysle – „Na Dunajských trhoch hlavnú cenu získal statkár Kornel Stodola, ktorý vychoval tento nádherný pár maďarských volov. Krížikom označený je Kornel Stodola.“ Toto číslo časopisu vzbudilo značnú pozornosť a Kornel Stodola, keďže sa stal terčom výsmechu, Ema Bohúňa zažaloval. Ale súd rozhodol v tomto zmysle – „Redaktor Bohúň dostál svojim povinnostiam a aby nedošlo k omylu, krížikom označil Kornela Stodolu. A keďže krížikom označený je skutočne Kornel Stodola, žaloba sa zamieta.“
Jano hovorieval často aj o svojich zážitkoch. Keď mu počas vojny vypálili chatu pod Chabencom, ukrýval sa po potlačení Povstania u svojej sestry (mojej starej mamy) vo Vrbovom. V dome sa však ubytoval nemecký veliteľ mesta hauptmann Hauptmann – čiže kapitán Hauptmann – teda slávna postava majora Majora Majora z Hellerovho románu Hlava XXII má svoj skutočný pendant. Tento hauptmann Hauptmann, údajne synovec slávneho nemeckého spisovateľa Gerharta Hauptmanna, bol korepetítorom drážďanskej opery. A raz ako sa tak v dome stretli, ponúkol Jana cigaretami. „Vezmite si,“ povedal, „to je vojnová korisť.“ A Jano na škatuľke cigariet uvidel pečiatku – Chata pod Chabencom – chaty, ktorú mu vypálili Nemci. „Dodnes neviem“, hovorieval, „či to bola náhoda, alebo ten Nemec niečo tušil, kto v skutočnosti som.“
V šesťdesiatych rokoch sa Ján Bohúň znovu pokúsil o návrat do literárneho života. O pohnútkach, ktoré ho k tomu viedli, povedal v rozhovore pre denník Práca 22. januára 1967: „V čase rehabilitácie niektorých politických osobností ma literárni historici požiadali, aby som zrekonštruoval udalosti, ktoré som poznal. Tak vznikli príspevky do zborníka DAV – spomienky a štúdie. Na základe svojich spomienok som napísal tri novely do časopisu Život a poslednú som rozšíril na knižku.“ Návrat bol veľmi úspešný a jeho výsledkom bola novela Zranená jazva. Kniha vyvolala pozornosť a záujem čitateľov a pochvalne, aj keď s istými výhradami, sa o nej vyjadrili aj niektorí spisovatelia, napr. Ivan Kadlečík v Slovenských pohľadoch alebo Ján Beňo v denníku Smena. Novela bola preložená do češtiny a maďarčiny a ako uvádza vo svojej štúdii Štefan Drug Osobnosť spisovateľa Jána Bohúňa jej vydanie zaznamenali s priaznivým hodnotením aj zahraničné časopisy Jewish Chronicle in London, La Presse nouvelle, Israelitische Wochenblatt für die Schweiz in Zürich a ďalšie.
V tom istom rozhovore v denníku Práca Ján Bohúň povedal: „Za slovenského štátu som sa usiloval pomáhať Židom. Kamaráta som schoval v bunkri neďaleko chaty a potom som spolupracoval pri jeho ilegálnom úteku do Švajčiarska. On sa, žiaľ, už do vlasti nevrátil. Ale prišli iní, a niektorých z nich v 50. rokoch pozatýkali a uväznili. Ich utrpenie bolo o to väčšie, že ho spôsobili vlastní ľudia – preto Zranená jazva, ktorá sa hojila po nacistoch a bola teraz znovu otvorená.“ Literárny historik Štefan Drug v nekrológu za Jánom Bohúňom [5] v časopise Slovo o osude Bohúňovho hrdinu v komunistickom žalári napísal: „jeho osudy sú neporovnateľne hroznejšie, trýznenie rafinovane krutejšie, dotýka sa väčšmi duše ako tela, pri čom katmi nie sú nepriatelia, ale vlastní. V rozhovoroch sa Bohúň zdôveril, že knihu napísal z hnevu, keď videl, ako jeho spolubojovníci, čestní ľudia trpia v žalároch, ako dopadla nespravodlivosť na spravodlivých“.
Kniha mala úspech, dokonca aj slávny oskarový režisér filmu Obchod na korze Ján Kadár mal v úmysle ju sfilmovať. Ale pre zmenu politickej situácie, Kadárovu emigráciu a napokon aj pre pracovnú vyťaženosť autora knihy, ktorý mal napísať scenár, sa tento projekt neuskutočnil. Keď som pred desiatimi rokmi uverejnil v krajanskom časopise Slovenské rozhľady, ktorý vychádza v Čechách, spomienku pri príležitosti stého výročia narodenia Jana Bohúňa, povedali mi, že sa v redakcii zastavil režisér Juraj Herz, ktorý sa tiež zaujímal o Zranenú jazvu.
Ján Bohúň sa po odchode do dôchodku chystal vrátiť k literárnej tvorbe, ale svoje plány nerealizoval. V rozhovore pre Prácu spomenul, že vydavateľstvo Smena prišlo s ponukou, aby napísal spomienky na brata Ema. V salóne pražského bytu Na dolinách so svojou manželkou však často prijímal hostí a zabával ich svojimi historkami. A tak ho, ako som už spomenul, stihol osud jeho brata Ema, tiež si svoj talent prerozprával a množstvo jeho príbehov zostáva už len v pamäti ľudí, ktorí mali to šťastie ho poznať, a ako odchádzajú do večnosti jeho priatelia, rodina a známi, tak odchádzajú do zabudnutia aj jeho príbehy. A to je veľká škoda.
Ján Bohúň sa dožil požehnaného bohúňovského veku. Len jeho brat Emo zomrel pre Bohúňovcov v mladíckej šesťdesiatke. Jeho otec zomrel ako 98-ročný, dve sestry tesne pred osemdesiatkou, najstaršia sestra Oľga sa dožila 92 rokov. Ján Bohúň zomrel 12. novembra 2000 niekoľko dní pred svojimi 94. narodeninami ako v tom čase pravdepodobne najstarší slovenský spisovateľ. A ako uviedol v titulku nekrológu za ním jeho priateľ Štefan Drug, aj ako posledný davista.
(Autor je vnukom sestry Jána Bohúňa)