Skratka, ktorej každý americký podnikateľ rozumie. Tým chcem povedať, že som pred týždňom dával večeru. Cena asi 400 $. Ale ak by vyšiel plán s jedným z účastníkov a urobili by sme s ním „business“, tie peniaze by sa vrátili. Tisícnásobne. Návrat investícií: obyčajne riskantné, môžem stratiť, ale mám jasnú predstavu o tom, čo môžem získať. Ak túto predstavu mám nejasnú, alebo dokonca žiadnu, nepatrím do businessu: môj krach je totiž zaručený.
Pri čítaní knihy Vyznanie, ktorá obsahuje rozhovory s Róbertom Bezákom na rôzne témy, ma zaujala časť, kde bývalý arcibiskup rozpráva o svojich pocitoch osamotenia, ktoré zažíval ako kňaz. Označuje ich za skoro nevydržateľné. Obrovská investícia: povinný celibát. Otázka je, čo za to? Čo tieto ťažké psychické stavy generujú ako návrat investície? Násobené tisícami kňazov, ktorí o tom síce nehovoria verejne, ale ich pocity musia byť podobné.
Kedysi dávno som čítal odpoveď na túto otázku od kňaza a teológa Hansa Kunga: tisíce zničených životov, pokles kvality kňazského dorastu. Dovolím si dodať: rôzne psychické úchylky, nevyspelosť a určitá infantilita u mnohých presbyterov katolíckej cirkvi. Isteže sú povinne celibátni kňazi ľahšie ovládateľní, zvlášť keď „zhrešia“ a vpustia do svojho života niekoho, s ktorým potom vytvoria „my“ namiesto „ja“. Dá sa im (aj keď zďaleka nie všetkým) podsunúť potom pocit viny, ale je to až také pozitívum? Oplatí sa teda táto investícia? Nemalo by sa o tomto viac hovoriť? Smieme my katolíci mlčať, keď našu „firmu“ poškodzuje vedenie zlou investičnou politikou?
Pôsobil kedysi v Košiciach mladý katolícky kňaz Bartolomej Urbanec. V priebehu jedného roka dokázal vytvoriť organizáciu väčšinou mladých ľudí, ktorých počet by som odhadol asi tak na 500. Kostol Kráľovnej Pokoja bol v stredu večer preplnený, to sme sa všetci schádzali. Ale aktivity siahali ďaleko za účasť na bohoslužbách: pracoval veľký spevácky zbor, vytvorila sa big-beatova doprovodná skupina, schádzali sa početné debatné krúžky, organizovali sa výlety, duchovné cvičenia, spoločné bohoslužby v okolitých obciach, stretnutia s evanjelikmi. To všetko by sám jeden kňaz nemohol zvládnuť. A ani nemusel. Mal bezpočet pomocníkov, pretože dokázal vytvoriť atmosféru účasti, aktivity a spolupráce. Ako? Veľmi jednoducho: všetci chápali, že to, čo sa robí, vlastnia, áno, to bola naša organizácia, veci, ktoré sa týkali všetkých, mohli všetci ovplyvňovať, nik nemal pocit, že nie je zahrnutý, to, samozrejme, generovalo pocit zodpovednosti a tak sa mladí ľudia učili možno po prvý raz zodpovednosti v organizácii a učili sa ľahko, pretože tá organizácia bola ich!
Aký to rozdiel oproti pocitom, ktoré musia nutne mať katolíci trnavskej arcidiecézy, keď vo veci odvolania svojho populárneho arcibiskupa nielenže nemali žiadne slovo, ale neboli ani hodní žiadneho vysvetlenia. Môžu mat pocit, že im diecéza patrí? Že za ňu nesú zodpovednosť?
Arcibiskup Bezák ma v knihe Vyznanie sklamal. Na jeho úrovni, v jeho situácii a s jeho skúsenosťou bolo namieste hovoriť nielen o problematických osobách, ale viac o problematických štruktúrach: z Vatikánu dostal oficiálny dotazník plný takých otázok, ktoré on by sa neodvážil poloziť ani svojmu miništrantovi. Isteže úchyl, ktorý taký dotazník vymyslel (čítal som ho), nemá čo pracovať pre Vatikán. Lenže, čo to je za štruktúra, keď sa taký výplod doručí, ako oficiálny dokument Vatikánu, ako to, že takýto dotazník nik neskontroluje a nestopne?
Ďalej by sme sa mohli pýtať, kde je slovenská vláda? Náhle odvolanie populárneho arcibiskupa je, samozrejme, legálne v právomoci Vatikánu, ale zastupujúc svojich občanov aj občana Bezáka slovenská vláda, ktorá je predsa v partnerskom vzťahu s Vatikánom mohla žiadať vysvetlenie. Alebo je to tak, že vo vzťahu s Vatikánom sú na strane slovenskej vlády všetky povinnosti a na strane Vatikánu všetky práva?
U nás v USA, kde som členom farnosti svätého Alojza Gonzagu, sme značne decentralizovaní a vládne v našej farnosti podobný duch, aký kedysi v Košiciach presadil Otec Bartolomej: každý má nejakú úlohu, všetci majú svoj hlas a zameriavame sa na naše ciele oveľa viac než na to, aby sme dobre vyzerali u vrchnosti. Americká katolícka mentalita odráža napätie medzi možnosťami a realitou: ten, ktorý je, pozdravuje toho, ktorým by mohol byť. Vernosť inštitúcii sa nepovažuje za zvláštnu kvalitu, áno máme našu lokálnu cirkev, áno sme spojení so svetovou cirkvou, ale dôležité to až tak veľmi nie je. Obávam sa, že na Slovensku je príslušnosť k inštitúcii, submisívnosť jej príkazom a zákazom prezentovaná ako to najdôležitejšie, pretože, kto nás môže viesť lepšie než Svätá Cirkev, že áno? Ej veru môže: naše svedomie a prípad arcibiskupa Bezáka to dokazuje.
Poznámka redakcie: ROI - Return of Investment.