Slovenské sklárenie, nekaždodenné umenie každodennej potreby

Počet zobrazení: 2223

Združenie slovenských sklárov má už tridsať rokov. Táto stavovská organizácia sklárskych výtvarníkov, historikov umenia a kultúrnych organizácií sprístupnila slovenské umelecké sklo takmer celému svetu. Jeho aktivity, predovšetkým sklárske sympóziá, priniesli do našej sklárskej obce podnety zo zahraničia, ale aj opačne: umožnili predstaviť a spropagovať naše sklárske umenie. Štvrťstoročný odpočet slovenských umeleckých sklárov prináša publikácia „Umenie skla“.

sklo_obalka.jpgMoje gény obsahujú okrem iného aj výraznú sklársku informáciu. Môj nie príliš vzdialený predok – sklársky majster privandroval (v dobrom slova zmysle) zo západu monarchie do hustých slovenských lesov, ktorých drevo pomáhalo v peciach meniť kameň na priezračnú alebo inak farebnú krehkú matériu. Stál na počiatku rozmachu rodinnej sklárskej dynastie v Tekove i Novohrade počas nasledujúcich sto rokov. To neznamená, že sklu – jeho výrobe – rozumiem. Ale potešiť z krásy skla sa dá aj bezdôvodne.

Prečo tento úvod? Vysvetľujem tým svoju opovážlivosť podeliť sa o dojmy a radosť z prečítania a najmä prezretia množstva obrázkov jednej peknej publikácie. Do vlastníctva a tým aj pozornosti sa mi dostala kniha–  katalóg od holandského umenovedca Fransa Jeursena: „Umenie skla. Sklárske umenie na Slovensku 1990 – 1999“, ktorú vydalo Novohradské múzeum a galéria v Lučenci a Združenie slovenských sklárov za prispenia Fondu na podporu kultúry v prvom vydaní v roku 2017.

Je to veľká kniha. Mierne zväčšený formát A4 prináša na 232 stranách v troch jazykoch (slovensky, anglicky, francúzsky) tento obsah: „Ars longa vita brevis“ je názov úvodu Ľubomíra Ferka o 25-ročnej činnosti Združenia slovenských sklárov (ZSS). Na dvoch stranách je prehľadne uvedený rodostrom sklárskych sympózií na Slovensku v rokoch 1900 až 1999. Z tucta uskutočnených je 10 organizovaných Združením slovenských sklárov. Sympóziá hostili: Moravany nad Váhom (1990), Zlatno (1992, 1993, 1995, 1999), Lednické Rovne (1994, 1996, 1998), Bratislava (1994, 1997). Nasleduje 27-stranová štúdia F. Jeursena „Od tvaru k slobode: Moderné slovenské sklárske umenie“. Jej súčasťou je zhodnotenie aj ďalších 5 sklárskych prehliadok združenia sklárov z rokov 2000 až 2017. Jadro knihy tvorí obrazová časť ilustrovaná desiatkami fotografií artefaktov, majstrov a tvorby z jednotlivých sklárskych sympózií z rokov 1990 – 1999 aj s dokumentáciou. Knihu dopĺňajú kapitolky: „Miscelaneá (dokumenty, články, recenzie)“ a „Biografie výtvarníkov“. Vo výsledku je to skvelý encyklopedický počin.

sklo1.jpgPrečo spomínam knihu o súčasnosti slovenského umeleckého sklárstva práve teraz? Tri roky po jej vydaní? Publikácia Umenie skla by neuzrela svetlo sveta bez Združenia slovenských sklárov, ktoré v tomto roku si pripomenulo 30 rokov od založenia. Táto stavovská organizácia sklárskych výtvarníkov, historikov umenia a kultúrnych organizácií sprístupnila slovenské umelecké sklo takmer celému svetu. Jeho aktivity, predovšetkým sklárske sympózia priniesli do našej sklárskej obce podnety zo zahraničia ale aj opačne: umožnili predstaviť a spropagovať naše sklárske umenie. Ľubomír Ferko – iniciátor združenia i tvorivých stretnutí v úvode knihy píše, že účastníci sympózií „prispeli k renesancii sklárskeho umenia u nás“.

Holandský autor nosnej štúdie stručne prevedie čitateľa dejinami výroby skla na Slovensku. Viete, že najstaršia skláreň vznikla v roku 1350 v Sklených Tepliciach? Skutočný rozmach sklárskej výroby u nás nastal v 19. storočí. Sklársky miestopis sa sústreďoval do severného Novohradu. Mená obcí a osád: Málinec, Utekáč, Katarínska Huta, Zlatno, Poltár sa zapísali do zlatého veku slovenskej remeselnej i umeleckej tvorby a výroby skla takmer na dvesto rokov. Až prišiel prelom tisícročí nášho veku. Prelom, ktorý znamenal zásadný zlom. Sklárske pece v údoliach Ipľa a Rimavice vyhasli. Natrvalo? Ešte že neďaleké Novohradské múzeum v Lučenci zachováva pamäť regiónu.

Ako predznamenáva názov publikácie „Umenie skla“, autor sleduje predovšetkým „krásny“ rozmer sklárskeho výrobného procesu. Zacitujem z kapitolky Od remesla k umeniu: „ Od počiatku sklárne vyrábali dekoratívny tovar, ako napríklad vázy, poháre, misy, ale aj rôzne nádoby. (…) boli vysokej umelecko-remeselnej kvality. Spočiatku nejestvovalo umelecké sklo bez praktického využitia, čo trvalo až do začiatku 20. storočia“. Podľa Jeursena „ozajstné umelecké hnutie spustili“ na Slovensku Václav Cígler s Ľubomírom Blechom založením oddelenia skla v architektúre VŠVU v 1965. Inšpiratívne pôsobili niektoré Cíglerové myšlienky: Sklo možno prirovnať k ľudskému bytiu, pretože oboje majú duševnú aj materiálnu podstatu, a Sklo nás obohacuje o porozumenie. Spolu s pražskou umeleckou sklárskou liahňou Stanislava Libenského výrazne ovplyvnili študentov a spolupracovníkov v dvoch desaťročiach od roku 1970, kedy „čoraz viac slobody sa postupne vkradlo do ich tvorby“. V roku 1990 po zániku jednotnej organizácie výtvarníkov vzniklo Združenie slovenských sklárov. Prvým predsedom bol Juraj Opršal. Práve obdobie po vzniku Slovenskej republiky mnohí považujú za zlatý vek slovenského sklárskeho umenia. V druhej časti štúdie F. Jeursen podrobne približuje slovom i následne v prílohe obrazom priebeh a výsledky jednotlivých tvorivých stretnutí – sklárskych sympózií. „Môžeme to celé nazvať politikou otvorených dverí, ktorá obohatila slovenských sklárskych umelcov na osobnom základe a poslúžila tiež ich vyššiemu stupňu začlenenia do európskeho a celosvetového kultúrneho vývoja.“

sklo_2a.jpgV záverečnom prehľade zhrňuje zásadné zmeny, ktoré nastali na konci druhého tisícročia v oblasti skla na Slovensku. Na jednej strane došlo k nebývalému a rýchlemu rozkvetu sklárskeho umenia, ku ktorému prispel slovenský sklársky priemysel spoluprácou na sympóziách. Na druhej strane slovenská sklárska priemyselná základňa spoločenské zmeny neprežila, došlo k úpadku jedného podniku za druhým. Našťastie, slovenské sklárske umenie prežilo. Nová doba otvorených hraníc a internetu poskytla umelcom nadväzovať nové vzťahy a uplatnenie bez hraníc. Niektoré ciele Združenia slovenských výtvarníkov sa iste naplnili. Ale je tu ešte jedna podstatná myšlienka, zdôraznená autorom štúdie: „Napriek tomu chceme nájsť niečo konkrétne, čo možno len ťažko uchopiť, čo je prítomné a typické v umení regiónu.“ Pristavuje sa pri prístupoch a postupoch Evy Fišerovej, Ľubomíra Ferka, Zory Palovej, P. Hlôšku a D. Prihela, J. Zoričáka, J. Gavulu a niektorých ďalších.

Na záver recenzie dodávam, že to spomínané typické pre región je – slovenskosť. Je to umenie slovenských tvorcov či už pôvodom, výchovou a vzdelaním, prostredím. Je to umenie vyrastajúce zo slovenskej pôdy. Práve slovenskosť je pridaná hodnota do svetovej pokladnice umenia. „Na konci úsilia o oslobodenie celého umenia (…) je práve autochtónnosť, byť sám sebou zahŕňa pravdivý obraz do vnútra seba samého...“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984