Treba za Donaldom Trumpom nariekať?
Výsledky prezidentských volieb v USA dodnes nie sú oficiálne uzavreté. Medzníkom je zasadnutie Zboru voliteľov, ktoré má byť 14. decembra 2020, kde sa bude hlasovať na základe výsledkov volieb v jednotlivých spolkových štátoch. Čakajme, čo sa dovtedy stane...
Stav súboja Biden – Trump bol 15. novembra predbežne 290:232 (rozhoduje sa ešte o 16 voliteľoch v Georgii, kde momentálne podľa médií mierne vedie Biden). D. Trump vo viacerých spolkových štátoch požaduje prepočítanie hlasov. V počte hlasov (z 97 % spočítaných) v celých USA je to 78 659 395 u Bidena a 73 105 080 u Trumpa.
Faloš ako metóda politického boja v USA, alebo „show must go“
S veľkou pravdepodobnosťou došlo k podvodom, ale tí, čo nie sú zaťažení na „Ameriku“, sa tomu nedivia. Podvod, klamstvo, dezinformácia, konšpirácie a pod. patria k politike v USA. Platí to nielen v čase predvolebných kampaní, ale stále, tak doma ako aj v zahraničí. Scenáristi i režiséri tohto cirkusu vedia, že ak by sa zastavil, už asi by sa znovu nerozbehol.
Nevieme preto, či máme veriť tomu, že niektoré kruhy, ktoré chcú zachrániť „Ameriku“, už dnes označujú Trumpa za horšieho prezidenta ako G. Busha jr. Ten sa však nevzdáva a Bidena označuje za katastrofu pre „Ameriku“. Otázka je, či sa taká krajina, v ktorej narastá zúrivosť boja elít, ktorá čoraz viac rozdeľuje spoločnosť a generuje násilie, dá zachrániť?
Aj sám Trump je na vážkach. Na moment (zrejme pod tlakom okolia) pripustí, že voľby vyhral, ale o chvíľku už zase chrlí oheň a síru na Bidena a demokratických podvodníkov. Snaha Trumpa zmeniť výsledky volieb na základe súdnych sporov je len ďalším číslom v jeho cirkuse, ktoré možno zaujme prítomných divákov, ale mimo neho nemá žiadny dosah. V krajine neobmedzených možností však treba hypoteticky počítať s tým, že sa to môže ešte aj zmeniť...
Sú teda liberálni (globalistickí) demokrati v boji o moc podvodníci? Máme sa aj u nás báť toho, že nám „Danajci“ donesú dary ničiace liberálnu (globalistickú) demokraciu? Momentálne (po brutálnom donútení k dobrovoľnému testovaniu a strašiacimi fašizujúcimi výrokmi šéfov silových rezortov pred 17. novembrom 2020) je oveľa väčšou politickou pliagou „matovičizmus“ – najväčšia hrozba pre Slovensko v jeho takmer 30 ročnej existencii.
Deficity „zbožňovanej“ demokracie à la USA
K jednému z najväčších deficitov „zbožňovanej“ demokracie v Spojených štátoch patrí, že nemajú ústrednú (federálnu) volebnú komisiu. Formálne konečný verdikt vynášajú volitelia za jednotlivé spolkové štáty na zasadnutí Zboru voliteľov.
Každý zo spolkových štátov má špecifickú legislatívu a podľa nej organizuje voľby. Aj pri pokuse o nejakú federálnu úpravu spôsobu hlasovania a sčítania hlasov to, čo platí v Oregone, nemusí platiť v Georgii atď. V prípade sporov, okrem súdov spolkového štátu, môže o výsledku volieb rozhodovať aj Najvyšší súd USA.
Ďalším nedostatkom volebného systému je, že hoci sa volí prezident USA, nerozhoduje, kto získal viac hlasov voličov v celom štáte (federácii), ale kto dosiahne viac voliteľov podľa kľúča pre jednotlivé štáty. Tento systém pri americkej pragmatickej špekulatívnosti vyvoláva vypočítavé i deformované postupy (necháme bokom manipuláciu, ktorá je pri akýchkoľvek voľbách v „liberálnodemokratickej“ spoločnosti kvintesenciou kampane).
Ak by sme boli chúlostivo „liberálnodemokratickí“, museli by sme sa spýtať, čo to je za štát, v ktorom nerozhoduje o víťazstve v celoštátnych voľbách počet získaných hlasov, ale ich prerozdeľovanie prostredníctvom „regionálnych“ voliteľov. Obrancovia demokracie à la USA hneď vykrikujú, že o tom sa vie dopredu. Ide o „tradíciu“ zo starých čias, keď v „Amerike“ bolo ešte málo spolkových štátov a volebné právo mala len časť bielych mužov, ale je to tak.
Trochu poohliadnutia za výsledkami minulých prezidentských volieb
Všetkým tým, ktorí lejú krokodílie slzy kvôli nešťastiu D. Trumpa a zlým demokratom, čo mu ukradli hlasy, treba pripomenúť, že v roku 2000 v prezidentských voľbách zvíťazil G. Bush jr. len vďaka pochybnému rozhodnutiu Najvyššieho súdu. Ten nariadil zastaviť už druhé manuálne sčítanie hlasov na Floride (vyhlásené oficiálne výsledky boli 2 912 790 hlasov pre G. Busha jr. a 2 912 253 pre A. Gorea). Bush jr. tým získal 25 voliteľov a voľby vyhral v pomere 271:266 (Gore mal pôvodne 267 voliteľov, ale jeden z nich sa zdržal hlasovania). Ak by však bol mal tieto hlasy Gore, výsledok by znel v jeho prospech 291:246 (ospravedlňujeme sa čitateľom – samozrejme v politike neplatí, keby...). Je dobré vedieť aj to, že Bush jr. mal v celých USA o vyše 540 000 hlasov menej.
Republikánom to, samozrejme, nevadilo a „od radosti“ výrazne posilnili demontáž hegemónie Spojených štátov. Začal s ňou už B. Clinton s „mäsiarkou z Balkánu“ M. Albrightovou bombardovaním „malej“ Juhoslávie. Bush jr., aby mu to dejiny USA nevytýkali, sa do nich zapísal dvomi surovými vojnami. Prvou je dodnes neskončená, najdlhšia vojna v dejinách Spojených štátov v Afganistane (fiasko, do ktorého sa montuje stále aj NATO – operáciou Rozhodná podpora, kde nechýbajú podľa údajov z augusta 2020 ani naši vojaci v počte 18 osôb – klasik by doplnil ó svätá prostota...) a druhou vojna v Iraku (v rokoch 2003 – 2011), ktorej odôvodnenie bolo spojené s epochálnym klamstvom administratívy USA „predloženým“ OSN ministrom zahraničných vecí C. Powellom (v rokoch 1989 – 1993 predsedom Spojeného výboru náčelníkov štábov – najvyšším vojakom ozbrojených síl USA).
Komu česť tomu česť, pastierovi trúba – treba uznať, že vo voľbách v roku 2016 D. Trump šikovne, priam ukážkovo, využil volebný systém USA. Napriek tomu, že mal zhruba o 2,870 milióna hlasov v celých USA menej ako jeho odiózna súperka H. Clintonová („spoluautorka“ útoku USA na Líbyu, brachiálne zneužívajúceho bezletovú zónu vyhlásenú BR OSN) s prevahou vyhral na počet voliteľov. Mal ich 304 oproti 227 (pôvodne to bolo 306 oproti 232, ale pri konečnom hlasovaní sa z rôznych dôvodov 2, resp. 5 hlasov „stratilo“).
Čo priniesol Donald Trump svetu alebo také show tu už nebude
Svet privítal zvolenie D. Trumpa s rozpakmi, nehovoriac o tom, že v USA viedlo až k násilnostiam. Od začiatku nástupu do úradu (vlastne už počas predvolebnej kampane) sa stal príliš častým terčom zlostných útokov veľkej časti médií hlavného prúdu.
Vo svete získal veľkú podporu v národno-konzervatívnych kruhoch. Chyba lávky je, že síce sa stal pre nich vzorom, ale jeho MAGA (Make America Great Again) robila všetko len a len preto, aby prinášala zisky USA a neohliadala sa pritom na nič. Trump uprednostňoval lichotníkov a tých, čo sa mu podkladali. Za základný znak svojej podpory považoval nákup zbraní, vojenského materiálu a služieb z USA (preukázali mu ju aj naši národniarski šéfovia ministerstva obrany). Toto, samozrejme, vyžadoval i v iných komoditách. Služobníci Washingtonu v EÚ (aj vždy špekulujúci Poliaci, ktorí ináč chcú so ziskom využiť každý vynaložený złotý) sú ochotní nakupovať drahší plyn ako ruský, len keď je z USA.
Voči kritikom zvolil D. Trump hulvátske vystupovanie. Dôsledne sa pri tom držal biblického hesla oko za oko, zub za zub. Nikomu neostal nič dlžný, radšej mu priložil viac ako menej. Jeho vystupovanie či ústne alebo písomne (na Twitteri) bolo väčšinou krátke, pričom niekedy názory neraz menil zo dňa na deň. Bol veľmi nevypočítateľný a dostával sa pri tom aj do sporov so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, nehovoriac už o predstaviteľoch washingtonskej administratívy.
V americkom časopise National Interest 14. novembra M. Haringová (zástupkyňa riaditeľa Atlantického výboru /Atlantic Council/, zbožšťovaného aj našimi liberálnymi /globalistickými/ demokratmi), ktorá hoci je republikánka, Trumpa neznášala, ironicky uviedla (https://nationalinterest.org/feature/5-reasons-why-world-will-miss-donald-trump-172559) päť príčin, pre ktoré bude svet smútiť za Trumpom. Sú to: slovná zásoba Trumpa (extravagantného showmana, ktorého vystúpenia sa dali rozberať na citáty a hoci porušoval zásady gramatiky i štylistiky, vedel zaujať), štýl drámy v Trumpovej politike (nevedelo sa, koho zajtra vymení, kam pôjde, čo vymyslí a pod.), ignorovanie washingtonských zahraničnopolitických elít (pri ktorom dosiahol aj úspechy), mooch (/mnohovýznamné a v rôznych kontextoch – najmä ako niekto, čo všetko využíva, kto berie, ale neplatí, ale aj bezcieľne sa potuluje a i./ vo vzťahu k neznámym ľuďom, ktorých doviedol zo „zadných radov“ medzi svojich spolupracovníkov, keď mnohí z nich ani netušili, aké možností sa im naskytnú, keď bola za prezidenta zvolená televízna hviezda reality šou bez vlastného tímu a už zrejme nikdy nebudú také zaujímavé figúrky na vysokých postoch) a nakoniec ľahostajnosť a nekompetentnosť Trumpa (nedokázal obsedieť do konca ani na dennom brífingu a o jeho nevypočítateľných a nezmyselných kúskoch s hrôzou informovali štátni zamestnanci, pracovníci zahraničnej služby, vojenskí funkcionári a pod).
To dobré, čo priniesol svetu Trump, predstavuje v národno-konzervatívnych kruhoch dlhý výpočet pozitívnych krokov, ktoré sa dajú vraj využiť aj v iných štátoch. Len na ukážku uvedieme, že v ekonomickej oblasti išlo najmä o to, že sa pokúsil zastaviť neoliberálnu globalizáciu, posilnil úlohu národného štátu, vrátil do USA reálnu ekonomiku, znížil nezamestnanosť. V bezpečnostnej oblasti poukazujú predovšetkým na to, že nezačal žiadnu novú vojnu, že kládol dôraz na zvýšenie vojenských výdavkov, že poukázal na čínsku hrozbu. V morálnej oblasti zdôrazňujú, že prebudil zdravé vnútorné sily v USA, ktoré vyznávajú klasické hodnoty, podporil bieleho muža, postavil sa proti migrácii atď.
Pri jeho nestálosti a táraní dve na tri je otázne, čo z toho skutočne urobil, čo urobiť len chcel a o čom táral len do vetra. Radi by sme videli napríklad prehľad (zoznam) toho, koľko a akých podnikov reálnej ekonomiky vrátil do USA. A mierumilovný nebol, ale nenašiel vojnu, ktorá by priniesla zisk a ani vojaci už nemajú príliš chuť nechať sa zabíjať za nejasné záujmy.
Stručne o vybraných krokoch, ktorými Trumpova politika svetu nepomohla
1. Rast štátneho dlhu USA, ktorý sa neustále zvyšuje, pričom toto tempo sa zrýchľuje. Na začiatku roka 2017 mal výšku 20,164 trilióna USD a k 18. novembru bol už vyšší ako 27,256 triliónov dolárov. Už roky je dlh vyšší ako celý hrubý domáci produkt USA, ktorého odhady v apríli 2020 poklesli na hodnoty nižšie, ako boli v roku 2017. Tento fenomén teda nie je trumpovská novota, ale v apríli 2020 dlh naraz vyskočil z 23,7 na 25 triliónov USD a varovný je aj nárast dlhu za necelé 4 roky o viac ako tretinu (36,5 %).
2. Dramaticky sa zvýšili výdavky USA na vojenské účely. Pri nástupe Trumpa v roku 2017 mu Obamova administratíva zanechala vojenský rozpočet vo výške necelých 583 miliárd USD. Trump ho vo fiškálnom roku 2018 zvýšil na viac 639 miliárd, v roku 2019 narástol na viac ako 693 miliárd a v roku 2020 to je viac ako 721,5 miliardy dolárov. Vzhľadom na klesajúcu hodnotu USD nevieme urobiť presný výpočet, ale podľa týchto údajov na bežný rok došlo k nárastu výdavkov takmer o štvrtinu (23,76 %).
3. Trump rôznymi vyhrážkami tlačil na členské štáty NATO v Európe, aby zvýšili svoje vojenské výdavky na mýtickú hranicu 2 %. V jednom zo svojich zmätených vystúpení vyžadoval dokonca, aby sa táto hranica zdvihla až na 4 %, na čo našťastie nikto z ortodoxných atlantistov nezareagoval.
4. Napriek rôznym vyhláseniam o dobrých vzťahoch s Ruskom a s jeho prezidentom V. Putinom pokračoval príchod nových jednotiek USA (resp. ich presun z iných častí Európy) do blízkosti hraníc s RF. Podobne sa v protiruskej politike využíva aj Ukrajina, kam sa dodali aj rakety Javelin. Priestorom provokácií USA sa stalo Čierne more. Posilňovali sa protiruské sankcie a v americkej politike narastala rusofóbia.
5. USA vo vojenskej oblasti odstúpili v auguste 2019 od zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu uzavretej v decembri 1987. V máji 2020 odstúpili od vojenskej dohody o otvorenom nebi, ktorá umožňuje vykonávať vzájomné kontrolné prelety nad signatárskymi štátmi, podpísanej v roku 1992 (do platnosti vstúpila o 10 rokov neskôr). Nespokojnosť s týmto krokom prejavilo aj NATO (dokonca aj SR).
6. V máji 2018 Trump ohlásil odstúpenie USA od jadrovej dohody s Iránom (Spoločného komplexného akčného plánu – The Joint Comprehensive Plan of Action), ktorú s ním uzavrela v júli 2015 vo Viedni skupina 5+1 (ČĽR, Francúzsko, RF, USA a Veľká Británia ako 5 stálych členov BE OSN a Nemecko). Všetky ostatné signatárske štáty dohodu naďalej dodržiavajú. USA obnovili sankcie voči Iránu. Vo vzťahoch s Iránom sa výrazne zvýšilo napätie a v januári 2020 USA na diaľku zavraždili iránskeho generála K. Sulejmáního, veliteľa špeciálnych jednotiek Quds Iránskych revolučných gárd.
7. Politika Trumpa na Blízkom východe sa stala kontroverznou. Nešlo len o agresivitu voči Iránu, ale aj o raketové útoky v apríli 2017 a apríli 2018 (spolu s Veľkou Britániou a Francúzskom) na Sýriu, ktoré sa zdôvodňovali nedokázaným použitím chemických zbraní Damaskom. Vojenský dopad útokov bol minimálny a tak išlo len o demonštráciu sily, ktorá mala dokazovať asi Trumpovu rozhodnosť pre jeho potenciálnych voličov.
8. Vo svete boli kriticky prijaté kroky Washingtonu vo vzťahu k Izraelu, keď v máji 2018 otvoril veľvyslanectvo v Jeruzaleme. Odmietnutie vyvolal aj výrok Trumpa v marci 2019, že po 52 rokoch je načase, aby USA plne uznali izraelskú zvrchovanosť nad Golanskými výšinami. Je preto pochopiteľné, že fiaskom skončil plán „dohody storočia“, ktorým chcela Trumpova administratíva vyriešiť izraelsko-palestínsky konflikt.
9. Hlavným objektom nátlaku USA v EÚ sa stalo Nemecko, najmä kvôli dodávkam plynu z Ruska. Na výstavbu plynovodu Severný prúd 2 (Nordstream-2) USA uvalili sankcie. Nemecko bolo „potrestané“ aj tým, že bez oznámenia jeho vlády sa z územia stiahla časť amerických vojenských jednotiek. Prejavom Trumpovho chrapúnstva bolo aj jeho správanie voči kancelárke A. Merkelovej.
10. Za hlavného nepriateľa USA Trump považuje ČĽR, s ktorou začal viesť obchodnú vojnu. Washington podnikol viacero provokatívnych krokov v blízkosti čínskeho územia najmä v Juhočínskom mori. Už tradične pokračoval aj v dodávkach zbraní pre Taiwan.
Záverom
V detailizácii týchto krokov Trumpa, či ich doplnení aj ďalšími podobnými akciami by sa dalo pokračovať. Prižmúrme oči a možno, keď sa to nepodá takto vcelku, Trump predstavuje žoviálneho starého pána a niektoré prehrešky sa dajú prehliadnuť.
Problém je však v tom, že Trump je na čele stále ešte vo väčšine ukazovateľov najsilnejšieho štátu na svete, ktorý však nezadržateľne upadá. Zodpovedá za jeho celkové konanie a nemôže sa vyhovárať na zlých úradníkov, diplomatov, špiónov, vojakov a pod. Snaha obnoviť slávu a silu USA však nie je racionálna a nositeľov tejto utkvelej predstavy dostáva len do ťažkostí.
Kritika Trumpa neznamená, že sme nadšení Bidenom. Aj on je len produktom pomerov v USA. Možno pôsobí decentnejšie než Trump, ale zrejme veľa síl na radikálne zmeny nemá a ani proti elitám sa nepostaví. Východiskom pre svet je len vytvorenie multipolarity v ňom, čo je však momentálne beh na dlhé trate, na ktorej je ešte veľa prekážok i bielych miest.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
