Vdova po Stevovi Jobsovi proti Trumpovi

Počet zobrazení: 2791

„Steve Jobs by nebol šťastný, keby vedel, že jeho manželka míňa peniaze, ktoré jej zanechal, na upadajúci radikálno-ľavicový magazín, ktorý vedie podvodník.“

Nuž toto napísal na twiteri Donald Trump na adresu Laurene Powellovej, vdove po technologickom géniovi, ktorý zomrel na rakovinu pankreasu pred deviatimi rokmi. Manželke, s ktorou mal tri deti, zanechal majetok v súčasnosti odhadovaný na 26 miliárd dolárov, čo z nej vraj robí šiestu najbohatšiu ženu sveta. Pravdaže, MacKenzie Scottovú, examanželku Jeffa Bezosa (to je hlavný internetový skladník sveta na čele firmy Amazon) dobehne ťažko, tá má po rozvode vraj balík so 66 miliardami a je teda bez diskusie najbohatšou ženou na celej planéte. To však nie je teraz podstatné, lebo to je dobrá téma pre všadeprítomný bulvár. No predsa len aspoň jednu bulvárnu vetičku si nemôžem odpustiť a zasa jej autorom nie je nik iný než súčasný US prezident. Ešte dávnejšie, keď už bol Steve Jobs na onom svete, Donald, vtedy skôr tajne uvažujúci o kandidatúre na najvyšší úrad, napísal: „Takže sa na to pozrime. Steve Jobs zomrel a zanechal manželke všetko, miliardy dolárov. A teraz má jeho manželka nového priateľa. Ach Steve!“

laurene_powell_jobsova.jpg
Laurene Powell Jobsová. Foto: Wikimedia.org

No nie je to pekná vetička, ani neviem, čo na to povedať, ale jedna vec je z oboch vyjadrení jasná: Donald nadŕžal Stevovi, ale možno mu v kútiku srdca aj trochu závidel. Predsa len jeho majetok je oveľa, oveľa menší. Keď nastupoval do Bieleho domu, vyhlásil, že má „všeho všudy“ nejakých štyri a pol miliardy, ale časopis Forbes, ktorý si vedie zrejme presnejšiu štatistiku o boháčoch, Donalda poopravil a priznal mu o miliardu menej, čo ho muselo určite vytočiť. Veď ak sám uviedol štyri a pol, tak do päť chýba už iba pol, a päť, to je suma znejúca už veľmi pôsobivo. No, uvidíme, koľko bude mať, keď niekedy v blízkej či vo vzdialenejšej dobe bude úrad opúšťať.

Ale, poďme k tej vdove.

Cítim, čo ho na nej zo všetkého najviac žerie. Ani nie, že má už dlhý čas nového priateľa, veď prečo by aj nie, ale Trumpov problém je niekde inde. Reč je o mesačníku The Atlantic. To je ten magazín, ktorý leží Donaldovi poriadne v žalúdku najmä v posledných dňoch, keď priniesol ten šokujúci článok o neúctivých vyjadreniach Donalda na adresu amerických vojakov padlých v prvých svetovej vojne. Vraj išlo o lúzerov a fuckerov...

O tom však viac o chvíľu.

Na jednej strane má Donald pravdu v tom, že donedávna išlo o upadajúci , nepovedal by som radikálno-ľavicový, to je Trumpov výrok, ale o dosť výbojný liberálny magazín. Nie však hocijaký, má dlhú, vyše stopäťdesiatročnú tradíciu a zakladali ho také spisovateľské esá, ako Ralph Waldo Emerson či básnik Longfellow, a to je už čo povedať. Do dejín americkej žurnalistiky sa zapísal slušnými výkonmi a jeho autormi boli kvalitní novinári. Popri dvojtýždenníku The New Yorker patril práve The Atlantic Monthly, ako znel jeho pôvodný názov, medzi kvalitné americké magazíny, ak si, pravdaže, rozumieme: písali zo svojho uhla pohľadu, a nielen o Amerike, ale aj o svete. Prišla však technologická doba a magazín vychádzajúci každý mesiac na kvalitnom, lesklo-kriedovom papieri sa tiež presunul na online vydanie, hoci vychádza naďalej aj v tlačenej forme. Lenže, a tam sa začal jeho problém: podobne, ako celá novinárska produkcia a nielen v Amerike, ale na celom svete – len poznamenávam, že minulý rok prišlo v USA o prácu desaťtisíc novinárov – aj tento magazín začal strácať čitateľov napriek faktu, že sa redakcia stále chváli so šesťstotisíc predplatiteľmi, čo je už na prvý pohľad veľký počet, napriek faktu, že Amerika vyše tristo miliónov obyvateľov. The Atlantic číta najmä, ako sa hovorí, a ja to slovo neznášam, americká elita... Teda, čo vyjde v The Atlantic, stojí za to, čo sa ukázalo aj v týchto dňoch.

Ale po poriadku.

Tá vdova Laurene Powellová, to prvé meno znie viac francúzsky, sa pred pár rokmi stala spolumajiteľkou magazínu s najväčším finančným podielom. Slovom, upadajúci časopis poriadnou finančnou injekciou zachránila. Koľko do toho vrazila a koľkým novinárom zachránila džob, nie je jasné, ale muselo ísť o poriadnu sumu a urobila to cez svoju spoločnosť s pekným názvom Emerson Collective (na počesť spomínaného Ralpha Waldo Emersona). Páči sami, že pekná vdova charakterizuje túto svoju firmu ako organizáciu, ktorej cieľom je priniesť Amerike sociálnu zmenu... Viac som sa nedozvedel, aj keď by bolo zaujímavé zistiť, o akú zmenu jej ide, lebo viete, v Amerike si každý o zmene, či už sociálnej a nebodaj aj politickej, myslí všeličo. Je teda dosť ťažké dostať jasnú odpoveď či z jedného, alebo z druhého tábora, lebo vážne pochybujem o tom, či v Amerike jestvujú dajme tomu tábory tri...

Pani Jobsová však jasne a teda logicky prejavila svoju politickú orientáciu, keď súčasnému demokratickému kandidátovi Joe Bidenovi poslala na účet jeho kampane rovných, teda aspoň to priznala,  šesťstotisíc dolárov, aby mu pomohla zosadiť Donalda Trumpa z postu prezidenta! Keď som sa tú sumu dozvedel, dosť ma to prekvapilo. 

Prečo?

Nuž jednoducho preto, že sa mi to zdá málo, až veľmi málo. Pani Jobsová sa totiž pred štyrmi rokmi onakvejšie udrela po kabelke... Na účet vtedajšej kandidátky demokratov , až ošúchane už známej Hillary Cintonovej poslala, a to sa podržte, rovné dva milióny dolárov! Takže tých šesťstotisíc pre Joa je málo, a mne sa zdá, akoby si nebola istá, či správne zainvestovala. Ak totiž dala na účet pre Hillary dva milióny a Hillary to aj tak nepomohlo, Joe mal podľa môjho názoru dostať oveľa viac, nie chabých šesťstotisíc, ale viac ako dva milióny! Neviem, či to nevie zrátať: veď Trump zhltol Hillary ako malinu, a pritom všetko bolo jasné, nik ani Barack Obama a už vôbec nie manžel Bill ani na chvíľu nezapochybovali o Hillarynom víťazstve. Bill Clinton sa tešil zvlášť, nielenže by sa bola jeho manželka stala prvou ženou – prezidentkou v americkej histórii, ale on by bol získal štatút prvého pána... Bolo by išlo o zaujímavú zámenu titulov: keď bol Bill prezidentom, Hillary bola prvou dámou a pred štyrmi rokmi to malo byť teda vice versa.

No došlo mi, prečo pani Jobsová neposlala Joeovi viac dolárov na kampaň. (Ale ešte nie je všetkým dňom koniec, možno išlo zatiaľ iba o preddavok, neviem). No zrejme jej došlo, že na Donald Trumpa bude mať väčší účinok mediálna zbraň, ktorú má po ruke. Zrejme pochopila, že takto môže Joeovi pomôcť viac ako finančnou sumou, veď napokon Biden má celý rad ďalších finančných sponzorov. Laurene sa v prvom rade spolieha na šéfredaktora magazínu Jeffreyho Goldberga. A ten, aj keď nie je na riadiacej pozícii magazínu nejako dlho a viac než „šéfredaktorovanie“ ho baví písanie, vyrukoval v minulých dňoch s tou známou mediálnou bombou.

Donald Trump mal pred dvoma rokmi na adresu amerických vojakov, ktorí zomreli v prvej svetovej vojne, povedať značne hanlivé slová. To spojenie prešlo už svetovými a aj slovenskými médiami, takže ho netreba dookola a neustále opakovať, ale nemožno ho obísť, lebo ho vytiahli až teraz, teda tesne pred voľbami. Trump pricestoval do Paríža na okrúhle oslavy stého výročia skončenia prvej svetovej vojny a mal vzdať hold padlým US vojakom odpočívajúcim na cintoríne neďaleko Paríža, v malej dedinke či mestečku Aisne-Marne. Tam je pochovaných vyše tisíc amerických vojakov. Lenže, a sme pri koreni veci: čo čert nechcel, bolo zlé počasie, pršalo, fúkal vietor, dokonca až na úrovni búrky a ako to neskôr vysvetľoval sám Donald, nielen jeho ochranka, tajná služba, ale aj francúzski agenti mu neodporučili sadnúť  do vrtuľníka a odskočiť si z rezidencie amerického veľvyslanca na American Cemetery. No a vtedy mali odznieť tie hanlivé slová na adresu mŕtvych vojakov. Donald vraj cez ústa precedil, že išlo o losers and fuckers. (Lúzeri, to vieme, čo znamená, lebo toto slovo prešlo už aj do slovenčiny, ale slovom fuckers sa pre svoj prvoplánový a teda pejoratívny význam častujú najmä zbehlejšie typy, ale dobre, stačí hádam povedať, že hlupáci, ale nie zbabelci, na to by sa hodilo iné slovíčko, chicken, síce kura, ale v americkom slangu, zbabelec. Lenže povedať na adresu vojakov, že sú zbabelci, by bola príliš silná káva, aj keď hlupáci je, pravdaže, tiež urážka. Ten článok napísal práve šéfredaktor Jeffrey Goldberg a Donald Trump preto zaútočil na pani Jonesovú a aj na neho a označil ho slovíčkom con man, podvodník. Má ísť však o pravdivý, nie vymyslený príbeh, a Goldberg sľubuje, že ide iba o začiatok (majú pokračovať ešte tvrdšie útoky). Zatiaľ však nemá šéfredaktor dostatok svedkov, že naozaj tie slová odzneli tak, ako ich on napísal. Donald dokonca požiadal o pár slov na svoju obranu generála Johna Kellyho, ktorý bol v tom čase šéfom štábu Bieleho domu, čo je vysoká funkcia, no neskôr od Trumpa odišiel, ale v Paríži s ním bol. Takže, čaká sa na Kellyho.

No mňa osobne viac prekvapil John Bolton, to je ten, čo dva roky slúžil Trumpovi ako bezpečnostný poradca a keď ho pred časom prezident zo služieb prepustil – a on o svojom pôsobení po jeho boku napísal knižný trhák –, teraz povedal, že si nie je istý, či Trump také slová na adresu vojakov povedal... Tak to je dosť vážny výrok, keď viem, že ak by bol niečo také počul, bolo by to aj v jeho bestselleri pod názvom Miestnosť, kde sa to odohralo...

Donaldovi však ktosi pripomenul, že nemá v úcte vojakov, ktorí bojovali za Ameriku, čoho dôkazom majú byť aj jeho dávnejšie kritické slová na adresu republikánskeho senátora, už nebohého Johna McCaina. Toho v Amerike považujú za národného hrdinu. Jeho príbeh je známy: hrdinom je preto, že pobudol vo vietnamskom väzení päť rokov...! Nuž aj tak sa možno stať v Amerike hrdinom. Iba málokoho zaujíma, že vo Vietname bojoval ako pilot US Navy (vojnové námorníctvo) a že do väzenia sa dostal preto, že ho počas bojového náletu na hlavné mesto Hanoj zostrelila vietnamská protiletecká obrana. Pre Vietnamcov bol jasným vrahom. No Trump ho za hrdinu neuznáva, nie preto, že zavinil smrť mnohým Vietnamcom, ale preto, že sa nechal chytiť a že teda bol takisto hlupákom ako tí vojaci čo padli v Európe v časoch prvej svetovej vojny... Nemali sa teda akože nechať zabiť... ďalej to už ani nerozvádzam.

No a nebol by to Trump, keby sa proti článku v The Atlantic nebránil ďalším útokom. O pár hodín neskôr sa obul do Pentagónu, teda do ministerstva obrany, a vyhlásil, že kým ho bežní vojaci majú radi, väčšina generálov Pentagónu nie. A Donald vie prečo. Vraj túžia iba po vojnách!!! To je už oveľa vážnejšie konštatovanie, než možný preklep s lúzermi a fuckermi. Lebo ak to týmto výrokom myslí vážne, potom má a nielen u mňa body.

Ale zašiel ešte ďalej.

Prečo chcú tí generáli vojny?

A sám si odpovedal: preto aby získali od vlády nové objednávky na zbrojenie. (Nezaváňa to trochu tým povestným vojensko-priemyselným komplexom – termín, ktorý kedysi dávno vymyslel skoro zo strachu generál a neskôr prezident Dwight Eisenhower).

Nuž pán Trump, klobúk dolu.

Lenže zasiahol osie hniezdo. Ozval sa štvorhviezdičkový generál, náčelník generálneho štábu US Army (to je hlavná pozemná sila Ameriky) James McConville. Ohradil sa proti prezidentovým výrokom a dodal, že on sám a ďalší vysokí dôstojníci považujú vojnu za last resort, teda za krajné riešenie... Nuž, neviem, veď sa len pozrime trošku bližšie či ďalej aj od Bratislavy: Afganistan, Irak, Sýria, Líbya – to je iba náznak diela americkej politiky v posledných dvadsiatich rokoch. A to ešte treba poznamenať:  v koľkých že to štátoch pôsobia americkí vojaci takou či onakvou formou? Odhad: v šesťdesiatich? A nespomenúť harašenie voči Teheránu, aby sme nezabudli aj na ďalší možný konflikt, do ktorého by sa jedna skupina generálov Pentagónu bez väčších ťažkostí chcela vrhnúť...

No a samotný šéfredaktor Jeffrey Goldberg?

Toho chlapíka si pamätám ešte ako píšuceho novinára. Pred rokmi sa pridal k tej známej partii, povestných neokons, neokonzervatívcov, huckajúcich Ameriku do vojny proti Iraku. Vraj ten Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia a nimi, pravdaže, ako inak, ohrozuje americkú národnú bezpečnosť. A teda ho treba zlikvidovať. Neskôr, keď už Saddáma nechali obesiť a Irak krvácal a krváca dones vyšiel najavo podvod s klamstvami o Saddámových zbraniach, začal sa aj tento neokons Goldberg trošku kajať. Ale poviem vám, že vnútri zostal stopercentne chlapíkom, ktorý by podporil všeličo, ak by bolo treba Ameriku zasa do niečoho postrčiť.

Takže, washingtonská a vôbec americká volebná jeseň je teda a ešte len bude poriadne horúca. Lebo aj vdova a pani Laurene Powell Jobsová sa so svojím The Atlanticom o to istotne postará!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984