Sto rokov Trianonu
II. časť

Hra na rozličných šachovniciach
Počet zobrazení: 4586

Podrobná analýza vývoja za ostatných sto rokov poukazuje na dve veci. Vzťahy s našim južným susedom, a v ich rámci najmä menšinová otázka, boli, sú a zostanú tzv. achillovou pätou slovenskej zahraničnej, a do istej miery aj vnútornej, politiky. Tou druhou je skutočnosť, že Budapešť vždy využila, presnejšie povedané, zneužila každý dramatický pohyb na starom kontinente na to, aby ohrozila samotnú existenciu (česko-)slovenskej štátnosti. Je viac ako pravdepodobné, že v súčasnom kontexte – rozkolísanej mocenskej architektúry, vytvorenej v medzinárodnom priestore po studenej vojne – tomu nebude inak.

Sto rokov Trianonu I. časť
 

velky_trianon_1a.jpg
Palác Veľký Trianon vo Versailles. Foto: Wikimedia.org

Kombinácia troch faktorov významným spôsobom prispieva k (ne) úspechu zahraničnej politiky štátu. Ad 1) do akej miery jeho politické elity správne pochopia, na akej šachovnici hrá ich krajina a primerane tomu nastavia priority a vytvoria kapacity. Ad 2) v prípade štátu našich dimenzií tiež záleží, ako efektívne dokáže využiť svoje tri najsilnejšie zbrane – medzinárodné právo, vlastnú historickú pamäť a spojencov preverených v ťažkých časoch. Pod spojencami pritom nemáme na mysli medzinárodné inštitúcie, ale reálnych „hráčov“. Ad 3) čím je štát menší, tým viac musí byť obratnejšia a predvídavejšia jeho diplomacia ako hlavný nástroj zahraničnej politiky – medzi týmito parametrami platí akási priama úmera. Nakumulovaná dejinná skúsenosť potvrdzuje, že ak sa malá krajina dopustí omylu, vždy zaň zaplatí. Ak sa však „potknú“ veľké štáty, neraz vystavia účty aj tým menším, ktorí sa na ich chybách nepodieľali.

Paradoxom týchto časov je skutočnosť, že napriek historicky najvyššej prosperite v dejinách nášho kontinentu, vrátane Slovenska, sú mimoriadne turbulentné. Jednou z príčin je zrejme to, že suma aktérov – ktorí chcú, a aj ovplyvňujú verejné dianie a pestrosť záujmov týchto hráčov – je nepomerne väčšia ako veľkosť priestoru a vôle pre hľadanie spoločného menovateľa na zodpovedanie otázky ako ďalej. Alternatívou pokojnému riešeniu sporov budú teda i naďalej konflikty rôzneho druhu. Je smutné, že cena mieru v očiach našej generácie klesá úmerne s klesajúcim objemom kolektívnej pamäte na dni, kedy sa mier odsťahoval z našich miest a domovov – nevedno kam.

Vráťme sa však na tú „šachovnicu“, ktorá je nášmu bytiu najbližšia a premietnime na ňu vývoj za ostatných stopäťdesiat rokov. Je to priestor, ktorý by sme reálne mohli a aj mali ovplyvňovať. Je v našom záujme tak konať. „Zápas“ o pokojné spolužitie medzi slovenským a maďarským etnikom, prerastajúci časom do vzájomného vymedzovania, je možné datovať približne od vyrovnania medzi Budapešťou a Viedňou. Extrapolujúc nakumulované skúsenosti z doterajšieho vývoja je v tomto kontexte pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti sa politickej alebo možno akejsi hybridnej konfrontácii s južným susedom nevyhneme. Nie je podstatné, že to nebude – ako obvykle – naša voľba.
 

Kultúrno-mentálna blízkosť verzus politická vzdialenosť?
 

Slovenská a maďarská spoločnosť (národy) sú si kultúrne, resp. mentálne blízke, čo potvrdia nielen tí, ktorí hovoria oboma jazykmi. Súčasne však platí, že za ostatných dvadsať rokov sa vyvíjali dosť odlišne. Mentálnu blízkosť oboch národov má zrejme „na svedomí“ niekoľko storočné spolužitie v jednom štáte. V dôsledku toho tiež vzájomné „etnické miešanie sa“. Ako sme inde uviedli, toto spolužitie bolo, približne až do vyrovnania medzi Budapešťou a Viedňou, relatívne znesiteľné. Pripomeňme si v tejto súvislosti, že slovenský národ bol jedinou entitou, ktorá bola plne integrovaná v Uhorskom kráľovstve. Pochopiteľne okrem Maďarov.

uhorske_kralovstvo_pred_rokom_1919.jpg
Uhorské kráľovstvo, mapa z roku 1915. Zdroj Wikipedia.org

Slovenská spoločnosť si ako keby ešte stále užíva demokratickú eufóriu, ktorá „vypukla“ v našom regióne po skončení studenej vojny. Atomizácia politickej scény, pretavená do podoby neustále tekutých (politických) pieskov v parlamente, v úsilí reprezentovať a presadiť legitímny záujem, aj tej najmenšej skupiny v spoločnosti, je priamym dôkazom pulzujúcej demokracie. Za obdobie, kratšie ako jedna generácia, môže mať občan volič pocit, že už vládol azda každý s každým a proti každému. Niekedy sa zdá, že v našich zemepisných šírkach sa úroveň a kvalita demokracie meria počtom politických strán, ktoré sa prebojujú do parlamentu. Podľa tejto logiky by malo byť v nemeckom Bundestagu hádam päťdesiat strán, nehovoriac už o americkom Kongrese. Slovenská spoločnosť patrí medzi najviac otvorené, pokiaľ túto otvorenosť meriame rýchlosťou, akou sa ju darí ovplyvňovať z vonkajšieho prostredia. Tento jav je, sám o sebe, pre mnohých dostatočne atraktívny a nepredstavoval by zraniteľnosť pre našu krajinu, pokiaľ by ad a) nebola najmenšia v regióne a ad b) podobný vývoj prebiehal aj v našom bezprostrednom okolí. Ostrý zápas, stále asertívnejších liberálnych segmentov s tradičnými hodnotami, ako keby postupne viac a viac vylučoval možnosť pokojnej kohabitácie týchto dvoch svetov vo verejnom priestore.

Pri mimoriadne veľkorysej abstrakcii, napríklad pre potreby vedomostnej súťaže, by sme mohli na odpovediach k trom otázkam, odlíšiť vývoj SR od Maďarska. Ad 1) politická oblasť: SR – po získaní samostatnosti bol nový štát podrobne monitorovaný, neraz aj kritizovaný. Vtedy „produkované“ chyby však boli do veľkej miery podobné tým u susedov. Prípadne súviseli s novou štátnosťou, „učením sa“ riadiť vlastný štát, deliť sa o politickú moc v ňom a komunikovať s okolitým svetom. Dnes je, z makro- pohľadu zvonku a v porovnaní s okolím, SR v podstate nudnou, nezaujímavou krajinou. Maďarsko – po studenej vojne premiant regiónu, dávaný za príklad iným. Niekedy sa zdalo, že slovo demokracia sa skloňuje podľa vzoru „Budapešť“. Dnes je, bez konkurencie, najproblémovejším štátom v euroatlantickom priestore nielen v regióne. Ad 2) ekonomický vývoj: SR – začínala takmer od nuly, ťahala vo všetkých parametroch za kratší koniec a mnohí „prognostici“ jej predvídali krátky život, prípadne hospodársky kolaps. S odstupom času bola SR prvou krajinou v regióne, ktorá sa stala súčasťou eurozóny a prispievateľom do Medzinárodného menového fondu. Maďarsko – po skončení studenej vojny tam prichádzalo dvadsaťkrát viac zahraničných investícií ako do SR. O niekoľko rokov neskôr bolo prvým štátom v regióne, ktorý bol nútený si vziať pôžičku od Medzinárodného menového fondu. Ad 3) medzinárodná oblasť: SR – na začiatku, z rôznych dôvodov, žiaľ, aj „domácich“ nechcené dieťa. Dnes je bezproblémovým partnerom mnohých zahraničných subjektov, takmer vo všetkých oblastiach spoločného záujmu. Maďarsko – po geopolitickom zemetrasení v strednej Európe, malo dvere všade otvorené, niekedy to vyzeralo priam na prestretý koberec... V ostatnom období, v dôsledku vlastného, vnútorného vývoja, už pomaly neexistuje téma, v ktorej by náš sused nebol kritizovaný. Priestor na konštruktívnu spoluprácu s medzinárodným spoločenstvom tej časti sveta – ku ktorej sa náš región vehementne hlásil koncom minulého storočia – sa Maďarsku dramaticky zúžil a naďalej zmenšuje.

Koncom minulého storočia, maďarská spoločnosť nastúpila stále zreteľnejší kurz tuhej centralizácie, súčasne s  návratom k svojim „tradičným hodnotám“, vrátane revizionizmu. Vysoká koncentrácia (nielen) politickej moci v rukách jedného politika, prípadne jemu blízkej skupiny, viedla k jasnému odklonu od toho typu demokracie, ktorý bol dlhodobo „pestovaný“ v európskej politickej rodine po druhej svetovej vojne. Autoritársky politický systém so stále silnejšími prvkami totalitného režimu vyvoláva otázky, či je ešte v maďarskej spoločnosti priestor na korekciu. Maďarské politické elity prezentujú pestro namiešaný kokteil hodnôt a záujmov. Robia to tak šikovne, že „menej skúsení“ politici, aj v našom regióne, nachádzajú v niektorých kombináciách tiež sami seba. Preto im uniká prapodstata cieľov skutočnej maďarskej politiky – dosiahnutie hegemónie v priestore Karpatskej kotline. Inými slovami, Maďarsko má ambíciu byť nielen „hovorcom regiónu“, čo sa už deje a susedia sa voči tomu neohradzujú, ale postupne sa stať akýmsi epicentrom diania v tomto kúte Európy. Toto všetko v rámci hesla: „Ten, kto bude spolupracovať s Maďarmi – samozrejme podľa receptu Budapešti – sa bude mať dobre.“ Uvedená ambícia musí byť, samozrejme, podporená konkrétnym potenciálom. A tým je „politicky zjednotený maďarský národ v Karpatskej kotline“. Zdá sa, že plynutím času, prah citlivosti – na stále viac sa presadzujúcu politiku Budapešti v tomto duchu v regióne – postupne klesá. Nevdojak nám to môže pripomínať onú spokojnú žabu v hrnci so zohrievajúcou sa vodou...
 

Spory ako modus operandi v maďarskej susedskej politike
 

Bolo by smutnou iróniou budúcich európskych dejín, keby sa hýbateľom a určovateľom vývoja v našom regióne stal štát, ktorý už dlhý čas spôsobuje najväčšie hlavy bolenie „strážcom demokratických hodnôt“ v euroatlantickom priestore. Štát, ktorý cielene a bezohľadne asimiloval prakticky všetky menšiny na vlastnom území. Súčasne platí, že nie práve najlepšou vizitkou pre európsky integračný proces, mnohými vnímaný ako najúspešnejší ľudský pokus o zmierenie európskych národov – by bol taký vývoj, keby sa regionálny premiant tohto procesu dostal, čo i len čiastočne pod vplyv silového poľa svojho južného suseda.

martin_pamatna_tabula.jpg
Pamätná tabuľa v Martine. Foto: User Darwinek / Wikipedia.org, CC BY-SA 3.0

Konfrontácia dvoch susedných štátov nie je vo svete ničím výnimočným – skôr naopak. Nemusí mať ani žiadnu súvislosť s ich politickým systémom. Ostatne, pre Maďarsko je neustály spor so susedmi, na území ktorých sa nachádza maďarská menšina, s výnimkou Rakúska zo známych dôvodov – niečím, čo môžeme pomenovať ako „modus operandi“, v ktorom sa naši južní susedia cítia dosť komfortne. Ba, neraz sa zdá, že ich tieto, väčšinou prehrané spory ešte viac motivujú k ďalším „kreatívnym“ aktivitám. Inými slovami – nekonečný príbeh. Maďarská strana svojimi neštandardnými krokmi, neraz v rozpore s medzinárodným právom alebo minimálne s dobrými mravmi, pokiaľ také niečo v medzinárodných vzťahoch existuje, a v sprievode hlučnej „celosvetovej“ propagandy – dostáva okolité krajiny do nepohodlnej pozície. Susedia majú v zásade dve možnosti. Reagovať tiež neštandardne, čo však robia len výnimočne. Alebo mlčať.

Podstatne častejšie sa vyskytuje situácia, kedy susedia Maďarska, v záujme ďalšieho nevyhrocovania vývoja nekonajú, ba aj mlčia – v duchu hesla „my nie sme ako oni“. Najzávažnejším dôsledkom týchto situácií je, že maďarská strana si nekonanie/mlčanie susedov vysvetľuje ako ich tichý súhlas s postupmi Budapešti. A na hrane takéhoto, ku konfliktu vedúceho vývoja, cielene vygenerovaného maďarskými aktérmi, maďarská strana neustále posúva latku svojho vplyvu tam, kde to potrebuje.

Uveďme si niekoľko, priam učebnicových príkladov neštandardnej reakcie SR na vyprovokované, vyššie definované kroky Budapešti. Prvým výrazným sporom po studenej vojne, s veľkou odozvou na medzinárodnej scéne, ktorý bol, nadnesene povedané, jednou z pôrodných bolestí osamostatňujúceho sa Slovenska – bola kauza spoločného vodného diela na Dunaji. Maďarsko nechcelo rokovať o žiadnej inej alternatíve ako o zbúraní projektu, rozostavaného vo vysokom štádiu. Slovenská strana, zámerne tlačená Budapešťou do konfrontácie, napokon nemala inú možnosť ako tú, ktorú aj realizovala. Akceptovanie maďarských návrhov by pre Bratislavu znamenalo v tom čase obrovskú (nielen) ekonomickú ujmu v rozsahu približne troch ročných rozpočtov. Čo je však podstatné – rozhodnutie súdneho dvora v Haagu bolo jednoznačne v prospech SR a celý ďalší vývoj dal za pravdu slovenskej strane.

gabcikovo_vodne_dielo.jpg
Vodné dielo Gabčíkovo. Foto: Mussklprozz / Wikipedia.org, CC BY-SA 3.0

Druhým príkladom bol slovenský zákon o štátnom jazyku v roku 1995. V kontexte vstupu SR do Rady Európy, uzavretia základnej zmluvy s našim susedom a s tým súvisiacim posilnením jazykových práv národnostných menšín, vznikla požiadavka legislatívnej „kompenzácie“. Inými slovami, bolo žiaduce posilniť pozíciu štátneho jazyka ako komunikačného nástroja v úradnom styku, nie v súkromnom živote. Napriek tomu, že zákon neriešil menšinové jazyky a vzťahoval sa len na územie a obyvateľstvo SR  – rozpútala Budapešť hlučnú medzinárodnú kampaň so starými známymi argumentmi. Maďari na Slovensku a ich jazyk sú v ohrození! Brilantnej maďarskej diplomacii sa podaril „husársky kúsok“ tým, že zapojila do svojej kampane Európsky parlament. Jeho poslanci rokovali o situácii na Slovensku a pripravovali rezolúciu s výzvou slovenským poslancom, aby neprijali jazykový zákon. NR SR však zákon schválila pohodlnou väčšinou aj s podporou opozičných strán, v dôsledku čoho europoslanci svoju výzvu stiahli. Pre ukončenie tohto príbehu je dôležité zdôrazniť nasledujúcu skutočnosť. O päť rokov neskôr Rada Európy vo svojej hodnotiacej správe o situácii národnostných menšín na Slovensku vyzdvihla, že uplatňovanie zákona o štátnom jazyku nemalo žiadne negatívne dopady na používanie jazykov menšín!

Ďalším príkladom bola kauza novely vyššie uvedeného zákona o štátnom jazyku. Po roku 1995 sa ochrana menšinových jazykov, najmä maďarského, výrazne posilňovala. Bol schválený zákon o jazykoch národnostných menšín, prijala sa Charta európskych regionálnych alebo menšinových jazykov (Charta), vznikla „etnická“ univerzita v Komárne atď. S ohľadom na, opätovné narušenie rovnováhy v používaní jazykov na národnostne zmiešanom území, vznikla potreba posilniť pozíciu štátneho jazyka. Už počas prípravy novely zákona v roku 2009, spustila opäť maďarská strana masívnu kampaň a útočila (aj fyzicky) na SR na všetkých frontoch, slovenské veľvyslanectvo v Budapešti nevynímajúc. S cieľom utíšiť vášne, rozpútané len na maďarskej strane, uskutočnilo sa u susedov stretnutie predsedov vlád oboch štátov. Maďarská strana, v dôsledku ňou vybičovanej nenávisti v krajine, nedokázala garantovať bezpečnosť tohto rokovania vo svojom hlavnom meste! A tak sa politici stretli v bezpečí malého mestečka Szécseny ďaleko od Budapešti. Netreba uvádzať, že takáto situácia by bola na Slovensku nepredstaviteľná. Napriek jasnému vinníkovi za vzniknutú situáciu slovenská strana navrhla rokovanie medzivládnej zmiešanej komisie prejaviac snahu vysvetliť partnerovi aspekty slovenskej legislatívy. Maďarská strana však nebola spokojná s vyčerpávajúcimi odpoveďami na jej otázky. Ani nemohla byť – keďže potrebovala mať spor na stole! Vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny na žiadosť Bratislavy analyzoval súlad slovenskej novely s medzinárodnými záväzkami SR. Stanovisko komisára bolo jednoznačné: slovenský zákon je v zhode s medzinárodnými normami a sleduje legitímny cieľ. Maďarská strana nebola ani teraz spokojná.

Veľmi špecifickým prípadom bola (ne)návšteva prezidenta Solyoma v Komárne v súvislosti s odhalením sochy sv. Štefana. Mimoriadne dôležitou kauzou bolo uchopenie témy dvojakého štátneho občianstva na maďarský spôsob – pozri ďalej.
 

Ústupky maďarskej strane nie sú riešením, vedú len k ďalším požiadavkám


Slovensko-maďarské vzťahy sú čiastočne špecifické v tom, že v slovenskom politickom prostredí je dlhodobo prítomný etnický prvok ako politický hráč. Tento prvok je pestovaný, výdatne a všestranne podporovaný spoza Dunaja. Zostavovateľ týchto riadkov sa istý čas domnieval, že slovenské elity si ústupkami smerom k Budapešti, resp. maďarskej menšine kupujú čas, potrebný na konsolidáciu relatívne mladej slovenskej štátnosti. Po tom, ako sa na Slovensku vystriedalo viacero demokratických vlád a je možné tvrdiť, že už vládol takmer každý s každým a proti každému – musel korigovať svoju hypotézu. Slovenské elity si týmito ústupkami nekupovali čas, ale pokoj. A keďže sa jedného dňa možnosti ústupkov vyčerpajú alebo nebudú pre druhú stranu dostatočne zaujímavé – cena tohto pokoja dramaticky narastie.

„Veľká“ maďarská politika si neraz kládla vysoké, nereálne a teda nesplniteľné ciele. Spoliehala pritom na svoju brilantnú diplomaciu a dlhodobo pestované vzťahy s tými krajinami, ktoré majú potenciál a záujem ovplyvniť vývoj v našom regióne. Často tiež kalkulovala s „krátkou pamäťou“ svojich susedov. Žiaľ, cesta k „nesplneniu“ maďarských cieľov vždy výrazne, a rozhodne nie pozitívnym spôsobom, zasiahla do života okolitých národov. Taktickým nástrojom Budapešti k (ne)splneniu strategických zámerov na presadenie svojej hegemónie v „Karpatskej kotline“ je pravidelne otázka maďarskej národnostnej menšiny. Táto údajne trpí v dôsledku jej „odtrhnutia“ od maďarského národa, keďže štáty, na území ktorých táto menšina žije, podľa Budapešti nerešpektujú menšinové práva. Okrem údajného porušovania menšinových práv, hrozí maďarským menšinám v okolitých štátoch tiež asimilácia. Opierajúc sa o tieto, absolútne nepotvrdené predpoklady prišla Budapešť k záveru, že „prevenciou pred týmito fiktívnymi hrozbami“ je ad 1) neustály tlak na susedné krajiny s cieľom ďalšieho rozširovania menšinových práv, čím de factode iure narúša rovnováhu medzi menšinou a väčšinovým obyvateľstvom (nielen) na etnicky zmiešanom území. Paralelne s tým ad 2) proces integrácie maďarských menšín v susedných krajinách spolu s Maďarskom do jednotného „maďarského národa“ v priestore Karpatskej kotliny ponad hranice so susednými štátmi. Rozumej – ignorujúc ich štátnu suverenitu. Podľa koncepcie tejto politiky bude v regióne pokoj až vtedy, keď bude vyriešená otázka maďarskej menšiny tak, že všetci Maďari budú pod jurisdikciou maďarského štátu (pozri ďalej k štátnemu občianstvu).

Výraznou asymetriou vo vzťahoch s južným susedom je diametrálne odlišný vzťah k histórii. V slovenskej spoločnosti, možno aj v dôsledku akcelerovaného národného a štátneho (do istej miery aj medzinárodného) vývoja, stále možno pozorovať nezáujem o vlastné dejiny. Je to jav, ktorý sa v iných porovnateľných krajinách takmer nevyskytuje. V ojedinelých prípadoch takéhoto záujmu, slovenská strana nemá problém podeliť sa s inými cudzími subjektmi o tie dejiny, ktoré boli tvorené spoločne v danom dobovom kontexte. A to bez ohľadu na to, komu história v čase, kedy bola prítomnosťou „ublížila“.

Neraz počuť názor, že Slovensko je úspešným príbehom. Prispeli k tomu v zásade dve veci. Jednou je skutočnosť, že v slovenskej spoločnosti vždy existoval potenciál, ktorý však nebolo možné identifikovať, lebo sa realizoval v iných štátnych formátoch. Druhou skutočnosťou je jav, ktorý by sme mohli pomenovať ako otvorené okno histórie. Výskyt  tohto javu opakovane pomohol slovenskému národu nielen prežiť, ale tiež posunúť sa vo vývoji ďalej. Inými slovami, získať asi to najcennejšie v živote národa – vlastnú budúcnosť.

V kontexte hlavnej témy tejto reflexie treba pripomenúť, že pred sto rokmi slovenský národ objektívne nemal a ani nemohol mať vlastný potenciál na to, aby sa v záujme samotného prežitia vymanil zo stále tuhšieho a likvidačného  maďarského zovretia. Pri všetkej úcte k osobnostiam, akými boli M. R. Štefánik, Š. Osuský a ďalší, nebyť priaznivých vonkajších okolností, bol by osud národa veľmi podobný osudu slovenských krajanov na území dnešného Maďarska.

O niekoľko generácií neskôr, po skončení studenej vojny, demokratizačný proces v našom regióne zásadným spôsobom umožnil osamostatnenie sa Slovenska. Ako môžeme pozorovať na osudoch Škótska, resp. Katalánska – vtedy pootvorené okno histórie by sa pre Bratislavu zrejme zavrelo vstupom ČSFR do Únie. Suma sumárum, aj historik amatér jasne vidí, že dejiny boli k slovenskému národu milosrdné a žičlivé. Umožnili mu získať to, o čo iné národy museli bojovať so zbraňou v ruke a za čo platili obrovskú cenu preliatej krvi. Preto je zarážajúce, že slovenská spoločnosť má taký vlažný, ba niekedy macošský vzťah k vlastnej histórii. Vysvetlenie možno spočíva v téze, že hodnota čohokoľvek, v tomto prípade vlastnej štátnosti a národnej existencii – je priamo úmerná cene a obeti, ktorá je za týmto účelom „vynaložená“. Autor týchto riadkov zastáva názor, že úspešný príbeh Slovenska bude kompletný až vtedy, keď sa slovenská spoločnosť plnohodnotne prihlási k svojmu podielu na dejinách v tomto priestore. Prostredníctvom udalostí a osobností, ktoré mali bezprostredný vzťah k územiu dnešnej SR.
 

Je skutočne Budapešť jediným majiteľom histórie Uhorského kráľovstva?
 

Maďarsko a najmä jeho politické elity, svojou posadnutosťou dejinami sa nachádzajú na opačnej strane pomyselného brehu. Táto posadnutosť má pre susedov Budapešti, s výnimkou Rakúska, dva zásadné dopady. Jednak je táto história zámerne nestrávená – a stala sa z nej politická agenda dnešných dní – ako sme uviedli na inom mieste, jednak má k nej Maďarsko exkluzívny vzťah. Výlučným majiteľom histórie v našom regióne podľa tohto konceptu je Budapešť.

rozdelenie_uhorska.jpg

Náčrt rozdelenia Rakúsko-Uhorska v Trianonskej mierovej zmluve. Foto: Wikimedia.org

Pre lepšiu ilustráciu exkluzívneho a súčasne revizionistického uchopenia spoločnej histórie maďarskou stranou sa bližšie pristavme pri ceste maďarského prezidenta  Solyoma do Komárna v lete 2009, so zámerom odhaliť sochu kráľa Štefana I. Prezident bol pozvaný miestnymi predstaviteľmi maďarskej menšiny na južnom Slovensku. Je potrebné uviesť najprv to, že Slovensko nemá nič proti tejto historickej osobnosti. Kráľ Štefan I. bol kráľom uhorskej monarchie, bol teda panovníkom aj iných národov – vrátane Slovákov. Problém bol v spôsobe, akým si Maďarsko chcelo uctiť tohto veľkého muža našej spoločnej histórie. Scenár bol takýto: odhalenie sochy malo byť prezentované ako oslava maďarskej štátnosti s použitím štátnych symbolov Maďarska na tej časti územia Slovenska, kde sa hojne používa maďarský jazyk. A toto všetko so zámerným vylúčením akéhokoľvek slovenského elementu na tomto podujatí! Treba pripomenúť, že Budapešť v takýchto situáciách cielene nerozlišuje medzi Uhorskom a Maďarskom. A to nebolo všetko. Maďarský prezident, ktorého odhováralo od cesty aj maďarské ministerstvo zahraničia, sa rozhodol navštíviť Slovensko dňa 21. augusta. Tento dátum je jednou z najtragickejších spomienok na modernú históriu v našom regióne. Je to deň invázie vojsk Varšavskej zmluvy s aktívnou účasťou Maďarska do Československa v roku 1968 za účelom potlačiť hrubou silou demokratickú revolúciu.

Pochopiteľne, slovenská strana na najvyššej štátnej úrovni veľmi urgentne žiadala maďarského prezidenta, aby za týchto okolností svoju cestu nerealizoval. Navrhovala odložiť cestu na vhodnejší čas a pripraviť ju v obojstrannej spolupráci. Napriek jasným slovám najvyšších ústavných činiteľov SR – prezidenta, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí nesúhlasili s takouto podobou návštevy, maďarský prezident pokračoval vo svojej ceste. Údajne mali maďarského prezidenta od jeho zámerov odhovárať aj telefonáty z Berlína, úradu nemeckého kancelára a Štokholmu. Švédsko v tom čase predsedalo Európskej únii. Hlava maďarského štátu, občianskym povolaním právnik, si dobre uvedomoval, že jeho úmysel je v rozpore s princípmi medzinárodného práva. Bolo to napokon jeho osobné rozhodnutie nevstúpiť na výsostné slovenské územie. Súčasne však pred médiami obvinil Slovensko, že mu zabránilo „vo voľnom pohybe“ (sic!). Pre úplnosť treba zdôrazniť, že najvyšší maďarskí predstavitelia neboli pri sledovaní podobných cieľov vítaní ani v Srbsku a Rumunsku. Prečo asi?

Maďarsko nestrácalo čas s predložením sťažnosti Európskej komisii, žalujúc Slovensko z porušenia smerníc EÚ o voľnom pohybe osôb. V júni 2010 Európska komisia zaujala stanovisko, že cestovanie hláv štátov je upravené medzinárodným právom a neriadi sa teda smernicou EÚ o voľnom pohybe osôb. Preto podľa tohto stanoviska „Slovensko žiadne právo EÚ neporušilo a ani nemohlo“!

Budapešť však, ako obvykle, toto stanovisko neakceptovala a „povýšila“ spor jeho predložením Európskemu súdnemu dvoru v Luxemburgu. Počas svojej, niekoľko desaťročnej histórie, tento súd riešil menej medzištátnych prípadov ako je prstov na ruke a jedným z nich bola aj táto bizarná kauza. Bizarné bolo aj správanie oboch krajín. Slovensko, nespravodlivo poškodené, chcelo vec potichu ututlať a nerozmazávať. Maďarsko, ním vyprovokovaný spor, na rôznych medzinárodných fórach prehrávalo – vo svojom arogantnom prístupe zvyšovalo „úroveň riešenia kauzy“.

Európski partneri boli prekvapení, čo sa deje. Predsa len, „nevpustenie“ prezidenta susedného štátu na svoje územie nie je každodenná vec v medzinárodných vzťahoch. Nevedeli si súčasne predstaviť, že by nemecký prezident išiel „súkromne“, napríklad do alsaského Štrasburgu vo Francúzsku, s cieľom odhaliť sochu Bismarckovi – zjednotiteľovi Nemecka. Rečnil by na francúzskom štátnom území pri jeho soche, ozdobenej nemeckými vlajkami za sprievodu nemeckej hymny. A provokatívne – bez účasti domácich francúzskych partnerov! Alebo francúzsky prezident by išiel „súkromne“ do Neapola odhaliť sochu Napoleonovi ako zjednotiteľovi Európy, s využitím výlučne francúzskych štátnych symbolov a bez účasti talianskej strany? Nuž, toto je náš problém. Sused sa správa krajne neštandardne a je ťažké, ak priam nemožné, korigovať jeho správanie štandardnými prostriedkami.

V októbri 2012, svojim rozsudkom Veľká komora Súdneho dvora v spore medzi SR, podporovanej Európskou komisiou verzus  Maďarsko, zamietla žalobu maďarskej strany v tejto veci v plnom rozsahu. Na dôvažok uložila Maďarsku nahradiť trovy konania! V právnickom jazyku sa to dá prirovnať K.O. v boxerskom ringu.

Ak niekto ešte stále verí deklaráciám maďarskej strany o jej záujme na dobrých vzťahoch s Bratislavou, mal by si položiť nasledujúcu otázku. Prečo, po zmene vlády SR a maďarského prezidenta, v dôsledku volieb v roku 2010, po ktorých, de facto účastníci sporu už neboli vo svojich funkciách, maďarská strana neakceptovala stanovisko EK, čím by sa záležitosť uzavrela? Prečo v spore pokračovala, ešte k tomu na vyššej úrovni? Na to existuje jediná logická odpoveď. Budapešť potrebuje za každú cenu viesť s Bratislavou spor!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984