Andižan -
pätnásť rokov po

Počet zobrazení: 3016

Bolo to už dosť dávno, keď dňa 10. mája 2006 publikovalo SLOVO materiál svojho vtedajšieho spolupracovníka Petra Stupavského s názvom: Už je to rok - a nič..., ktorý bol venovaný prvému výročiu tragických udalostí v uzbeckom meste Andižan, situovanému v nábožensky a sociálne komplikovanej Ferganskej doline.
 

Nepokojný trinásty máj


Na úvod si pripomeňme, že masové nepokoje v Andižane, ktoré dobová tlač označovala ako Andižanská vzbura, sa začali (a skončili) 13. mája 2005, po tom čo skupina prívržencov extrémistického náboženského hnutia Akramija násilím zaútočila na oddelenie milície (polície), kde získala ručné zbrane. Druhá skupina zaútočila na vojenské kasárne v centre mesta (za účelom vyzbrojenia sa ľahkými zbraňami) a na miestnu väznicu, z ktorej oslobodili „svojich ľudí“.

image006.png
Časť vypálenej budovy  oblastného chokimiátu v Andižane.

No a nakoniec zaútočili na administratívnu budovu oblastného chokimiátu, kde o.i. sídlil oblastný súd alebo Služba národnej bezpečnosti (SNB). Čiastočne túto budovu vyrabovali a vypálili práve tie poschodia, kde bol archív súdu a služobne SNB.
 

V Taškente bol pokoj
 

13. mája 2005 bol v Taškente obyčajný piatkový deň. V kalendári bol Deň tulipánov, slnko kolmo viselo nad mestom. Čilla (obdobie vysokých teplôt, silného slnečného žiarenia a bez zrážok) už začínala byť prítomná a nič nenasvedčovalo tomu, že by niečo narušilo pokojný a ospalý rytmus života uzbeckého hlavného mesta alebo Uzbekistanu vôbec.

Až sa to stalo. Náhle bola ostraha pred našou budovou posilnená z dvoch mužov na štyroch so samopalmi a po meste sa zvýšil pohyb služobných vozidiel s uniformovanými a aj neuniformovanými príslušníkmi silových zložiek. Bolo jasné, že sa niečo deje. V to piatkové odpoludnie otázka znela – čo?

Taškent a Uzbekistan si v tom čase ešte veľmi dobre pamätali teroristické udalosti z roku 1999 (s obeťami na ľudských životoch), keď v centre hlavného mesta pri rozhodujúcich budovách (centrálna banka, úrad vlády a ústredné námestie) vybuchli tri veľké nálože umiestnené na nákladných autách.

Stále živé boli udalosti aj okolo Afganistanu a v Afganistane (2001), s ktorým Uzbekistan priamo hraničí.

No a nezabúdajme, že vtedy sa po Ferganskej doline, spolu so svojimi emisármi, motal Džuma Namangami, ktorý sa snažil okrem náboru do svojho Islamského hnutia Uzbekistanu v tomto regióne inštalovať (zatiaľ neúspešne) islamský kalifát s presahom na Strednú Áziu. Samozrejme, s perspektívou na celú Centrálnu Áziu.

Vzhľadom na výbušnosť a delikátnosť situácie oficiálne informácie o tom, čo sa deje v Andižane domácej verejnosti a do sveta síce s oneskorením, ale predsa, prezentoval priamo vtedajší prezident Islam Karimov, okamžite si uvedomiac možnú hĺbku nebezpečenstva, ktorej iskra mohla preskočiť z Ferganskej doliny do Taškentu, ale aj do susedného Kirgizska či Tadžikistanu. 

No a potom by sa proces (islamistický požiar) veľmi ťažko zastavoval. Preto bola mocenská reakcia z Taškentu rýchla, cielená a čiastočne aj pritvrdá, ale machiavellisticky efektívna.
 

Návšteva Andižanu
 

Treba si uvedomiť, že vtedy patril Uzbekistan (v porovnaní s dneškom) medzi uzavreté štáty so všetkým, čo k tomu patrí. V rozsahu od limitovania informácii po tvrdú cenzúru.

Nehľadiac na tento spočiatku bezpečnostne a informačne chaotický stav mal som možnosť či právo spojené s profesionálnym šťastím len päť dní po pouličných bojoch v  Andižane dňa 18. mája 2005 navštíviť straumatizované mesto, kde boli ešte vidieť bojové jazvy a cítiť postteroristickú psychózu.

Totiž vtedajší šéf SNB Rustam Rasulovič Inojatov (Рустам Расулович Иноятов) rozhodol, aby rozptýlil informačné pochybnosti a demonštroval, že Taškent má situáciu v Andižane a celej Ferganskej doline pod kontrolou organizovane navštíviť päť dní po pouličných bojoch mesto, kde boli v centre viditeľné a hmatateľné stopy po tragických udalostiach.

Boli to vypálené budovy, obranné hniezda vzbúrencov vybudované zo zámkovej dlažby na námestí Bobura, uzavreté letisko, dodupané záhony ruží... Ale aj vystrašení ľudia, ktorí nechceli o prežitom hovoriť, rodičia obetí a všadeprítomní vojaci s plachými očami.

Celé podujatie logisticky zabezpečoval svojou kapacitou vtedajší minister vnútra Uzbekistanu Zokir Almatovič Almatov (Зoкир Алматович Алматов), ktorý sa zhostil aj úlohy komentátora a sprievodcu.

image008.png
Brífing ministra vnútra Uzbekistanu Z. Almatova (v uniforme) na dvore policajnej stanice. V tubetejke (pokrývka hlavy)
otec mladého policajta, jednej z obetí útoku. Autor textu v pozadí. Foto: archív autora

Za svoju angažovanosť a rozhodnosť v potlačení vzbury bol ocenený prezidentom I. Karimovom. Viedol vyjednávanie so vzbúrencami. Odmietol všetky ich požiadavky a dal pokyn použiť zbrane a techniku v centre mesta. Časti ozbrojených vzbúrencov však umožnil prechod do Kirgizska, kde sa rozptýlili v okolí Ďažal-Abadu a centra južnej oblasti Kirgizska – mesta Oš. Ako sympatizanti a exponenti Hizb-ut-Tahrir sa po nejakom čase angažovali v krvavých udalostiach 2006 v Kirgizsku.

Ešte poznámka k tejto štruktúre. Po zániku ZSSR vznikli pre Hizb-ut-Tahrir (Islamská strana oslobodenia) vhodné podmienky k jej činnosti predovšetkým v priestore Strednej Ázie a najmä, čo je symptomatické, v Uzbekistane. Už vtedy lídri islamských politických zoskupení začali ponúkať svoj model riešenia postsovietskej sociálno-ekonomickej deštrukcie zmäteným režimom. Medzi ponúkané riešenia patril predovšetkým návrat k prvotnému islamu s odmietnutím západných, resp. iných neislamských politických a ekonomických modelov so snahou znovu zrodiť pôvodnú a Bohom danú formu vlády – kalifát.  Paradoxom situácie v Strednej Ázii (vtedy – v roku 2005, vlastne aj dnes v Uzbekistane) je, že radikálni islamisti útočia na tie miesta, ktoré sú problémovými aj pre sekularizovanú spoločnosť – korupcia, klanový princíp, úroveň biedy a pod., a preto (aj) mali a majú pomerne širokú podporu. Tak mohol Hizb-ut-Tahrir  otvorene vo svojich programových dokumentoch hovoriť o kalifáte ako o základe riešenia sociálnych tém. Podobnosť s dnešným Slovensko je ale čisto náhodná.

image012.png
Bezpečnostné opatrenia v Andižane 18. mája 2005.

Za to isté (nadmernú tvrdosť) sa Altmatov dostal na sankčný zoznam Európskej únie. Keď však ochorel a bola potrebná liečba vo Frankfurte nad Mohanom, Nemecko mu, nehľadiac na sankčný zoznam, udelilo bez konzultácie s partnermi zo Schengenu vstupné vízum z „humanitárnych dôvodov“. Nuž aj tak sa robí mocenská diplomacia.

Nakoniec bol zo svojho postu, ktorý zastával od roku 1991, odvolaný 5. januára 2006. Keďže v spomenutom sankčnom zozname bol uvedený menovite, teda nie funkcia, nový minister vnútra, ktorým sa stal Bachadyr Achmedovič Matljubov (Баходыр Ахмедович Матлюбов), už nemal počas svojho mandátu (2006-2013) problémy so sankčným zoznamom, prípadne s cestovaním do Európy.

Zaujímavosťou je, že nový prezident Šavkat Mirozijojev povolal 27. februára 2017 penzionovaného ministra Z. Almatova späť do služby (aby robil rovnováhu voči SNB) a poveril ho funkciou hlavného poradcu ministra vnútra Uzbekistanu.

image016.jpg

Dnešný námestník generálneho tajomníka OSN M. Jenča (v strede) v Andižane 18. mája 2005. Vľavo vtedajší a dnešný (medzitým bol veľvyslancom v Moskve a Washingtone) námestník ministra zahraničných vecí I. T. Nematov.

Druhý aktér udalostí, generálplukovník R. R. Inojatov  si svoju pozíciu obhájil bez straty desiatky. Ostal na svojom poste, ktorý zastával od roku 1995 až do 31.januára 2018. Po smrti prezidenta I. Karimova odstúpil a stal sa uzbeckým senátorom.
 

Bola iná doba
 

V týchto dňoch si v Andižane pripomínajú pätnáste výročie udalostí. Vtedy to bolo zložitejšie, ale dnes už aj oficiálny Taškent priznáva, že medzi obeťami v Andižane boli zbytočne aj civilisti, čo bolo (vraj) dôsledkom zlej koordinácie činnosti silových zložiek pod velením Z. Almatova, ktoré boli do Andižanu stiahnuté z celého Uzbekistanu.

Nehľadiac na toto nové poznanie doposiaľ sa udalosti oficiálne charakterizujú ako teroristický akt, aj keď došlo k pochybeniam. Myšlienka, že išlo len o prejav občianskej nespokojnosti nie je ani po rokoch akceptovaná.

Ľudsko-právne organizácie už pätnásť rokov hovoria o „silovom rozohnaní mítingu občanov“, ktorí sa zišli pred budovou oblastnej administrácie.

image015.jpg
Vojenský útvar v Andižane, na ktorý zaútočili vzbúrenci.

Faktom ale je, že demonštranti zobrali ako rukojemníkov niekoľkých úradníkov a uniformovaných príslušníkov (boli aj obete), násilne si zobrali strelné zbrane a oslobodili väzňov (podľa ich chápania – nevinných) a až následne povolané silové zložky za použitia strelných zbraní tento „míting“ neutralizovali.

Predtým však bolo mesto svedkom útokov davu na policajnú služobňu, kasárne a miestne väzenie, počas ktorých bolo zabitých 12 predstaviteľov štátu, ukoristených 334 kusov strelných zbraní a 70-ti boli vzatí ako rukojemníci (de facto živý štít vzbúrencov). Neskôr, počas silovej operácie ich 15 (civilistov  rukojemníkov) zahynulo.

Podľa oficiálnych údajov Generálnej prokuratúry Uzbekistanu celkom v Andižane zomrelo 187 ľudí. Z toho 60 civilistov (vrátane dvoch detí). Útočníci zabili 31 uniformovaných príslušníkov silových zložiek. Zranených bolo 287 osôb (91 civilistov). Počas antiteroristickej operácie bolo neutralizovaných, resp. zlikvidovaných 94 teroristov a 74 ich bolo zranených.

Tieto oficiálne údaje sú už pätnásť rokov neustále spochybňované, pričom domáci ľudsko-právni aktivisti (sú aj hlasy zo zahraničia) tvrdia, že počet mŕtvych a ranených civilistov počas antiteroristickej operácie v roku 2005 je 1,5 krát väčší, než roky uvádza oficiálny Taškent.

image014.jpg
Nákladné auto, ktorým n vzbúrenci prerazili bránu do väznice č. 64 a „oslobodili“ svojich súkmeňovcov z Akramie.

Ak si niekto chce prečítať predbežnú správu OBSE o udalostiach v Andižane 13. mája 2005, ktorá bola publikovaná vo Varšave 20. júna 2005, je (aj s vtedajšími počtami obetí) k dispozícii aj v ruskom a anglickom ruskom jazyku – teda v oficiálnych jazykoch OBSE.

Pre poriadok, šéfom Regionálneho centra (zastúpenia) OBSE v Uzbekistane bol v tej dobe slovenský diplomat veľvyslanec Miroslav Jenča. V roku 2008 ho generálny tajomník OSN Pan Ki-mun vymenoval za svojho námestníka a riaditeľa Regionálneho centra OSN pre preventívnu diplomaciu v Strednej Ázii so sídlom v Ašchabade.

V súčasnosti je námestníkom GT OSN Antónia Guterresa pre politické otázky a mierové operácie a je de facto najvyššie postaveným Slovákom v OSN, aj keď ešte pred pár rokmi bolo želanie Bratislavy v tomto smere trochu iné.

„Čo bolí, to prebolí...“ je fragment z piesne v podaní slovenského Pražana M. Žbirku. Možno, aj preto Taškent nerád spomína na Andižan (ten text piesne pokračuje: „... už to skrýva tvár...“ a v českej časti: „... smutek šel sám se smíchem spát...“), ktorý stále bolí a časom (možno) prebolí. 

Nakoniec, na Slovensku už máme hrdú messaege generation, ktorá ani nevie, kto v roku 1945 oslobodil koho a od čoho, tak nie je žiaden dôvod sa nedomnievať, prečo by to nemohlo tak dopadnúť aj s Andižanom. Čo bolo – nie je. To čo je – nebolo, alebo minimálne už nebude.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Foto: Autor a archív autora

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984